Marcové prezidentské voľby, alebo presnejšie ich kandidáti, rozdelili slovenský elektorát na konzervatívne a liberálne krídlo, pričom konzervativizmus zastupovali tradičné ideológie prepojenia rodiny a národa, liberalizmus potom myšlienky trhovej otvorenej spoločnosti založenej na diverzite, vrátane agendy ktorú do spoločenskej diskusie uvádzajú aktivisti/aktivistky a sympatizanti/sympatizantky hnutia LGBTI.
Téma liberálne nastavenej spoločnosti však v podmienkach slovenského politického boja ostala zredukovaná na vzájomné osočovanie v zmysle klasického poňatia rodiny (vrátane patriarchátu) verzus manželstiev a výchovy detí rodičmi rovnakého pohlavia. Krátko pred samotnými voľbami ako aj po nich médiá a rôzne platformy takéto povrchné a čierno-biele chápanie spoločnosti začali napádať, poukazujúc na potrebu presnejšej analýzy zloženia spoločnosti v jej politickej a sociálnej rôznorodosti. Práve gejovia a lezby (respektíve ľudia hlásiaci sa k skupine/hnutiu LGBTI) sú dobrým príkladom neadekvátnosti mechanických vzorcov zmýšľania a predstáv o jednoliatej menšinovej skupine obyvateľstva. Ľudia hlásiaci sa k LGBTI sa, podobne ako ich spoluobčania/spoluobčianky, zaoberajú aj inými existenčnými problémami ako iba životom zredukovaným na vlastnú sexualitu.
Politické zmýšľanie v kategóriách zástancov národných tradícií a liberálnych nepriateľov rodiny a národa je paradigmatické nielen pre Slovensko, ale všeobecne pre post-socialistické politické scény a kultúry. Niežeby podobné politické pozície a politické strany postavené na takomto chápaní spoločnosti neexistovali v „tradičných“ západných demokraciách, vážkou pri oslovovaní voličov a ich rozhodovania v súčasnosti však netvorí agenda LGBTI, ale témy migrácie, často skĺzajúce do antiislamizmu v jeho tupej a oportunisticko-rasistickej podobe. A do sietí tejto ideológie sa v západoeurópskych krajinách v posledných rokoch zachytáva viac a viac gej mužov. A schválne tu teraz oddeľujem gejov od lezieb, respektíve v rámci LGBTI mužov od žien. Vysvetlenie nasleduje v ďalšom priebehu textu.
Americký historik Samuel Huneke, zaoberajúci sa históriou homosexuality, feminizmu a gender, nedávno v rámci aktivít neziskovej organizácie Los Angeles Review of Books uverejnil komentár k voličským preferenciám osôb LGBTI, vychádzajúc z pár existujúcich a neoficiálnych prieskumov. Porovnával pritom situáciu v USA, západoeurópskych krajinách (kde sa však reprezentatívne zmieňuje iba o Nemecku a Francúzsku), ako aj Austrálii a Brazílii.
Podľa výsledkov výskumu je zmienená komunita v USA v zmysle inklinácie k liberálnym politikom a politikám dlhodobo konzistentná, a po Afro-Američanoch pravidelne druhou najväčšou komunitou volebne preferujúcu Demokratickú stranu. Pri posledných prezidentských voľbách v 2018 dalo demokratom svoj hlas 82% LGBTI ľudí, 17% volilo republikánov. Huneke tvrdí že v žiadnej inej západnej krajine nie je koalícia s ľavicovými stranami taká dlhodobá a plodná.
Následne sa pozastavuje nad situáciou v iných vplyvných krajinách, v ktorých krajne pravicové a virulentne homofóbne strany získavajú od gej voličov nemalú podporu. Ako prvý príklad uvádza Brazíliu, kde v októbri 2018 k fašizmu inklinujúci prezidentský kandidát a podľa vlastných slov „hrdý homofób“ Jair Bolsonaro vyhral voľby aj s podporou takmer tretiny hlasov LGBTI komunity. Mnohí mu odovzdali hlas napriek tomu, že opakovaná, otvorená a vulgárna homofóbna agenda predstavovala jeden z hlavných prúdov jeho volebnej kampane. Podľa miestnych informačných zdrojov mnohí považovali jeho blatantnú homofóbiu za volebnú hru.
Ďalšou zmienenou krajinou je Francúzsko a prezidentské voľby v máji 2017, v ktorých sa stretli šéfka krajnej pravice Marine Le Penová a ľavý centrista a súčasný prezident Emmanuel Macron. Šéfka Národného frontu síce volala po zrušení zákona umožňujúceho sobášenie osôb rovnakého pohlavia, aj tak sa však tešila významnej podpore zo strany gej voličov. Ako Huneke uvádza, toto tvrdenie je iba odhadom, keďže nemal k dispozícii presnejšie čísla. Vychádzal však z prieskumov z februára toho istého roku, uskutočneným jednou americkou dejtingovou agentúrou pre gej mužov, ktorá prihliada na jej francúzskych používateľov.
Podľa výsledkov tohto prieskumu by 45% gej mužov vo veku medzi 18-29 rokov volilo Le Penovú, respektíve uprednostňovalo Le Penovú pred Macronom. V porovnaní s inými prieskumami vychádzalo toto percentuálne číslo vyššie ako v prípade heterosexuálnych mužov pripravených voliť Le Penovú. K Nemecku sa autor vyjadruje cez prieskum z roku 2016, keď podpora krajne pravicovej Alternative für Deutschland (AfD) zo strany gejov a lezieb presahovala ich podporu Merkelovej CDU. Tu však autor dodatočne uvádza iný výskum z roku 2017, keď podporu AfD deklarovalo iba 2,7% voličov z radov LGBTI. K Austrálii existuje iba krátka poznámka, že volebné preferovanie liberálov a konzervatívcov je v LGBTI komunite približne rovnaké ako u heterosxuálnych spoluobčanov/spoluobčaniek.
Kľúčovým poznatkom Hunekeho výskumu je, že gej muži v západných kultúrach inklinujú ku konzervatívnym alebo krajne pravicovým stranám vo vyššom zastúpení, ako je tomu pri všeobecnom volebnom elektoráte. Takisto však uvádza, že sa ide iba o odhady, keďže podobné výskumy nie sú časté a väčšinou realizované gej mužmi samotnými. Možnosť takéhoto vývoja autorovi potvrdzuje aj komentár Michaela Segalova v denníku The Independent z roku 2017. Podľa neho začali gej muži lipnúť na svojich novozískaných privilégiách a odstrkovať osoby bez privilégií, resp. bez spoločenského statusu. Vybavení právom sobáša a nezaťažení zákonmi o sodomii, alebo čiernymi listinami zamestnávateľov začali gej muži myslieť a voliť „ako muži“. Lezby a transgender osoby, ktoré sú aj naďalej konfrontované so značnými predsudkami a legálnymi prekážkami, môžu stále viac ťažiť z podpory ľavicových strán ako z triumfu pravice.
Vracajúc sa späť k porovnávaniu voličského LGBTI elektorátu v USA a iných západných krajinách (respektíve kultúrach), Huneke uvádza niektoré možné dôvody dlhoročnej väčšinovej ľavicovej orientácie v USA: Existenciu silnej a homofóbnej kresťanskej pravice, USA ako kolísku a tradíciu gej občianskych hnutí a históriu ľahostajnosti až demonštratívnej ignorancie rôznych amerických vlád k AIDS.
Huneke tiež analyzuje, prečo sa západoeurópskym krajne pravicovým stranám podarilo pritiahnuť queer voličov. Pravicové strany vo Švédsku, Holandsku, Nemecku a Rakúsku (okrem iných) pri témach homosexuality zjemnili svoj jazyk, podporili kariéry gej politikov, a aktívne „dvorili“ LGBTI komunite vymaľovávaním svojej islamofóbie ako hradby ochraňujúcej queer ľudí pred údajnou homofóbiou muslimov. LGBTI elektorát sa v týchto krajinách stal viac náchylný k falošnému pro-gay bľabotaniu napriek tomu, že hlas pre vyhláseného konzervatívcu je hlasom proti vlastným záujmom a právam.
Na záver Huneke vykresľuje ponurý portrét budúcich LGBTI voličov v USA, ktorý sa nie veľmi odlišuje od toho v západoeurópskych krajinách. Uvádza, že LGBTI ľudia – obzvlášť gej muži – nepredstavujú bezpodmienečne progresívnych voličov. Dajte im možnosť a budú voliť xenofóbiu, rasizmus a mizogýniu.
Schopnosť uchovať si svoje doterajšie politické pozície budú môcť LGBTI voliči/voličky iba ak si ponechajú vlastný dôvtip a úsudok, ak budú schopní rozoznávať homofóbne politiky aj napriek ich servírovaniu s pro-gej glazúrou, ak prekuknú queer kandidátov, ktorí napriek svojej identifikácii sa s LGBTI nie sú pre túto komunitu jednoducho vhodní a ak budú ochotní okresať vlastné privilégiá (to sa týka najmä gej mužov). Len tak si môže LGBTI komunita v USA ponechať politickú pozíciu schopnú mocensky intervenovať do chodu štátu tak, ako to poznáme z jej doterajšej histórie.
Výskum sa nijako nevyjadruje k post-socialistickým štátom východnej a strednej Európy. Na pozadí môže byť tradičný nezáujem o dianie v tejto oblasti, párený s klasickou predstavou superhomofóbnych národov. K voličskému správaniu LGBTI komunít potom dodatočne ani neexistuje materiál, na ktorom by sa podobné výskumy realizovali. Dôvodov prečo tomu tak je zrejme bude viac. Dôležitým momentom však v porovnaní so západnými LGBTI komunitami bude ich pomerne mladá história a agenda zaoberajúca sa etablovaním a prežitím v post-socialistických režimoch, vrátane základného ľudského práva na lásku, vlastné telo a sexualitu. Dodatočne potom, a to najmä vo východnej a strednej Európe, vymanenie sa z vykonštruovaných priziem liberalizmu a sörösizmu.
Napriek vlastnej silnej marginalizácii sú ľudia z LGBTI komunít v strednej a východnej Európe takisto náchylní na opakovanie podobných vzorcov spoločenského vylúčenia iných menšín, ako aj vytvárania jednoliatych skupinových predstáv odôvodňujúcich/ospravedlňujúcich takéto konanie. V kontexte Slovenska, respektíve strednej Európy, by som uviedol najmä antirómsky rasizmus. Úsilie LGBTI komunity za svoje zrovnoprávnenie automaticky neznamená solidarizáciu a spoločný ťah s inými marginalizovanými skupinami. Táto situácia však vytvára aj iný paradox – v kontexte volebných kategorizácií na Slovensku posúva ľudí z LGBTI komunity sympatizujúcich s rasizmom a antiislamizmom do roviny „nášho národa“ a „našich/normálnych“ spoluobčanov.
