Liberáli romány o Harrym Potterovi milujú, pretože predstavujú svet, ktorý si želajú ako skutočnosť – taký, kde mágia faktov, rozumu a elitného vzdelania stačí na potlačenie neduhov spoločnosti. Text RJ Quinna z amerického magazínu Jacobin prekladá Martin Makara.
To, že liberáli strednej triedy nedajú na Harryho Pottera dopustiť, nemožno čítať inak ako politicky. Je rozpačité a deprimujúce pozorovať, ako dospelí rozvažujú, čo by na našu súčasnú skúsenosť so spoločenským zmätkom, hrozbami a príležitosťami povedal Dumbledore. Vzťah liberálov k Harrymu Potterovi však presahuje len postavenie fanúšika voči popovej hviezde či svojmu obľúbenému hokejovému klubu. Koncepty mágie a Čarodejného sveta sú pôdorysom dokonalej liberálnej ontológie politiky.
Laurie Pennyová sa v článku pre magazín Baffler z r. 2016 pýta: „Čo znamená mágia v kontexte zdieľaných svetov?“ Ide o článok, v ktorom sa pokúša vysvetliť posadnutosť liberálov Harrym Potterom. „Mágia je sila a privilégium,“ píše Pennyová a mladého čarodejníka považuje za naplnenie anti-autoritárskej fantázie mladých dospelých rozčarovaných z reakčných síl v politike.
V istom zmysle má pravdu, ale vo svete Harryho Pottera možno vystopovať aj veľmi konkrétny neoliberálny autoritársky rozmer. „Mágia“, ako je prezentovaná vo svete Harryho Pottera, je silou, ktorá svojmu nositeľovi umožňuje nadobudnúť ďalekosiahly a hmatateľný vplyv bez potreby čokoľvek zorganizovať, obetovať či vlastne sa akokoľvek priveľmi obťažovať. J. K. Rowlingová svojmu čitateľovi ukazuje fantazijný svet, v ktorom „poctivá práca na domácich úlohách“ robí z človeka doslovného superhrdinu.
Porovnajme si to s gotickou fascináciou mágiou krvi, obety a odcudzením duše výmenou za smrtiacu silu, ktorá bola typická pre viktoriánske Anglicko. Rowlingovej neoliberálny kúzelný svet nie je temným a nebezpečným miestom, ale pohodlným útočiskom, kde staré mýty – meritokracia, nespochybniteľné prednosti elitného vzdelania, rozhodujúca moc faktov a pravdy – nie sú mýtmi, ale organizačnými princípmi reality samotnej. Vo svete Harryho Pottera existuje priamočiary vzťah medzi tým, nakoľko výstredným nadšencom (nerdom) človek je, a koľkou reálnou mocou disponuje.
Pre generáciu, ktorá uverila, že vďaka skvelým školským výsledkom dobyje svet, ide skutočne o raj. Čo však znamená fascinácia nadprirodzenými silami pre svet, v ktorom žijeme?
Marxovo dielo je plné mágie – netreba sa obzerať ďalej než k fetišu tovaru. Predstavme si stôl, ktorý má akúsi inherentnú hodnotu spätú s jeho vlastnosťou „stolovosti“, ktorá určuje základné podmienky jeho výroby (napr. koľko peňazí dostanú stolári za jeho výrobu). Akú inherentnú hodnotu však má stôl ako výmenný tovar? Ak si odmyslíme prácu investovanú do výroby stola, jediné, čo ostane, je kus dreva. Aká teda hodnota mimo práce? Fetišizmus – magické myslenie – dokáže uskutočniť kvadratúru kruhu a presvedčiť nás, že nie spoločenská dominancia, ale inherentná výmenná hodnota stola je základom vzťahu medzi stolárom a majiteľom dielne.
Kdekoľvek v skutočne existujúcej spoločnosti narazíme na mágiu, poblízku iste bude aj zahmlievanie, zatĺkanie a vykorisťovanie. Čím iným je, napokon, podpis pracovnej zmluvy, ak nie rituálom, ktorý nás má presvedčiť, že vzťah zamestnávateľa a zamestnanca je len jedným zo slobodných obchodov, ktoré súhrnne utvárajú tzv. „pracovný trh“? Vzťahy dominancie sú zahmlené fetišom zmluvy a prečarované na obchodné vzťahy. Všetci predsa vieme, že zamestnanec a zamestnávateľ majú nerovnakú moc, načo je potom dobré toto nezmyselné rituálne divadlo? Oponujme Laurie Pennyovej: mágia neznamená moc – mágia zahmlieva moc.
Čo sa teda zahmlieva nadšením pre Harryho Pottera? Jeho prívrženci nie sú hlúpi (zavše majú skvelé študijné výsledky!) a zrejme ani neveria, že čarodejnícka palička skutočne existuje. Romány o Harrym Potterovi však pre týchto čitateľov predstavujú svet, v akom chcú žiť: s oprávnenými a spravodlivými hierarchickými vzťahmi. Ide o skutočnú „pomstu výstredných nadšencov (nerdov)“, v rámci ktorej sa liberálna černokňažnícka trieda odborníkov, technokratov a profesionálov, ktorí v demokratických spoločnostiach nemusia byť vždy v obľube, môže utiahnuť do vyumelkovaného rozprávkového sveta. Ten svet je miestom, kde titul z Harvardu či Oxbridge znamená právomoc stanovovať zákony fyziky.
Svet Harryho Pottera je svetom, v ktorom možno vesmír zredukovať na súbor problémov, ktoré len čakajú na svoje riešenia. Hlad je problémom len dovtedy, kým dostatočne študovaný človek nepríde na to, ako vykúzliť jedlo zo vzduchu. Bezdomovectvo je sociálnym neduhom len dovtedy, kým sa naň rozumnou diskusiou a konštruktívnou kritikou nenájde liek. V kúzelnom svete technokracie dokáže primerane angažovaný elektorát (usmerňovaný expertmi) nadizajnovať zoštíhlenie štátu a jeho sociálneho systému bez toho, aby ktokoľvek ostal bez jedla; bez škôd na zdraví nahradiť operačné sály šikovnou aplikáciou na monitorovanie zdravia či globálne otepľovanie vyriešiť podporou Muskových hrozných áut bez toho, aby bol ohrozený koncern Shell.
Samozrejmá pravda je však taká, že súčasná spoločnosť čelí problémom, ktoré si od najmocnejších vyžadujú obete, na ktoré veľmi neradi pristúpia. Liberálni technokrati navrhujú verejnú diskusiu ako istý druh fetišu či magického zaklínadla, ktoré má moc zahaliť do podoby konsenzu.
Magické myslenie sa však nevzťahuje len na technokraciu. Čím iným než dráždením je pokus bezmocných, odcudzených reakcionárov dobyť svet? Keď si Paul Joseph Watson (krajne pravicový YouTuber, rozhlasový moderátor a konšpirátor, pozn. prekl.) a jeho prívrženci namáčajú suši v mlieku či líhajú do kontajnerov, robia tak zrejme preto, aby vytočili liberálov do vývrtky posmievaním sa z ich chutí a obáv o prírodu. Čo je to, ak nie moderná kliatba uvalená extrémistickými online pseudočarodejníkmi?
Rozhnevaný chlapík, ktorý to v hlave nemá poriadku, rozmláti kávovar golfovou palicou preto, aby materiálne a zreteľne vyjadril svoj hnev (To sa v r. 2017 v USA skutočne stalo. Prívrženci komentátora Seana Hannityho rozbíjali svoje kávovary značky Keurig na protest proti tomu, že firma stiahla svoju reklamu z programu S. Hannityho, pozn. prekl.). Keďže na vyjadrenie svojho hnevu nemá zmysluplné prostriedky, urobí tak aspoň rituálne. Reprezentácia je jadro fetišizmu: náhrada symbolu za reálnu vec. Magické myslenie zahmlieva a usmerňuje naše atavistické potreby do čohosi reprezentatívneho, neškodného a dnes aj, pripusťme si, úsmevného.
Napokon, aj ponuka mágie je – a tak to bolo v časoch Marxa i dnes – obchodom. Zložité problémy sa stanú jednoduchými za cenu prostej možnosti mať na ne materiálny vplyv. Väčšinou to nevyjde, ale prinajmenšom máme fajn príbeh.
Ohrozenia zo strany reakčných síl, ktorým liberálne demokracie čelia, sú komplexné, často samospôsobené a náročné na riešenie. Nepominú sa protestnými transparentmi, charizmatickými politikmi ani magickými zaklínadlami. Ľahko si predstaviť Donalda Trumpa a jeho voličov (alebo v slovenskom kontexte Kotlebu a jeho elektorát, pozn. prekl.) ako kolektívneho spoločenského Voldemorta, principiálne zlo, ktoré možno poraziť len zásahom hrdinu. Na druhej strane, ľahko si predstaviť aj to, že aliancia Demokratickej strany, Sorosa a satana je zodpovedná za exekúciu domu, v ktorom človek býva, a ktorú treba rozbiť návratom k sile amerického ľudu. Oboje príbehy sú jednoduché a vykúzlené preto, aby nebolo potrebné myseľ namáhať vnímaním komplexnej povahy reality a vplyvu elitných liberálnych technokratov, ktorí nás do tohto zmätku zakliali.
Ako možno prijať to, že všetko, čo ste si mysleli, že o realitnom trhu viete, je lož, a teraz žijete v aute? Ako možno prijať stálu krízu, ktorá potápa stále viac a viac ľudí, keď je táto kríza nevyhnutnou súčasťou našej ekonomiky? Fanatazijné príbehy, ktoré si rozprávame, sú zvádzajúco jednoduché. Čím viac času venujeme zmocňovaním sa falošnej moci, tým ďalej nám uniká tá skutočná.
Čím sú teda symboly Harryho Pottera tak príťažlivé? J. K. Rowlingová zmajstrovala fantazijný svet, ktorý rozprávku liberálnej harmónie, ktorá sa nám tak páči, rozširuje na svet, v ktorom sú exkluzívne názory elít prírodnými zákonmi.
Fotografia: chodba Rokfortu (Gloucesterská katedrála). Zdroj: Nilfanion/Wikimedia Commons.
