Dnes sa takmer každý prezentuje ako človek, ktorý nezastáva žiaden -izmus. Vychádza pritom z predpokladu, že súčasný stav je výsledkom najlepšieho z možných svetov. Čo sa však myslí pod najlepším možným svetom?
Nezasahovať, nechať plynúť!
Pokusy o budovanie nových svetov v Stalinovom Sovietskom zväze či Maovej Číne skončili hrôzostrašne. V 80-tych rokoch sa rozpadli centrálne štátom plánované ekonomiky Sovietskeho typu a socialistický svet sa začlenil do sféry kapitalistického imperializmu. Odvtedy sa ani najväčšia hospodárska kríza od čias Veľkej hospodárskej krízy 20-tych rokov, sprevádzaná bezprecedentnou nerovnosťou, ekologická kríza, prejavujúca sa globálnym otepľovaním, či najväčšia migračná kríza od druhej svetovej vojny, napriek svojej nezmernosti nejavia tak zlé, aby ich nebolo možné zaradiť medzi najlepšie možné. Čo sa však myslí pod najlepším možným svetom?
Trochu svetla do tohto pojmu by mohol priniesť jeho autor. Podľa nemeckého filozofa Gottfrieda Leibniza (1646-1716) sa najlepší z možných svetov vzťahuje na Boha, ktorého najväčšia múdrosť „nemohla nezvoliť to, čo je najlepšie. Pretože tak ako menšie zlo je určité dobro, je práve tak menšie dobro určité zlo, ak predstavuje prekážku pre väčšie dobro.“ [1] Keďže Leibniz nazýva svetom „úplný sled a úplný súbor všetkých existujúcich vecí“ [2], iné možné svety by mohli byť v niečom lepšie, no nie v konečnom dôsledku. Boh stvoril svet, ktorý je vo svojej celistvosti a prepojenosti najlepší možný. Samozrejme, nemohol to byť dokonalý svet, pretože dokonalý je len on a tým by znásoboval samého seba.
Tento model sveta ako vesmíru, v ktorom má vonkajšia náprava chýb obrovské, nedozerné dopady býva označovaný ako „motýlí efekt“ (Butterfly effect). Treba povedať, že zatiaľ čo v teórii chaosu ide o nepredvídateľnosť fyzikálnych systémov, v populárnej kultúre ide o zjednodušené chápanie. Takými sú napríklad sci-fi poviedka Raya Bradburyho Hlas hromu (1952) [3]. V nej partia cestovateľov v čase naruší rovnováhu potravinového reťazca v prehistorickej dobe, čo má následne ďalekosiahle dôsledky na ich vlastnú dobu. Okrem zmeny správania a reči sa v dobe cestovateľov víťazom obávaných volieb namiesto umierneného kandidáta stane fašista. Z hollywoodskej filmovej produkcie logiku motýlieho efektu zobrazuje film rovnomenného názvu z roku 2004. Jeho hlavný hrdina Evan zistí, že má schopnosť cestovať v čase a meniť minulosť seba aj svojich blízkych. Napriek snahe napraviť minulé príkoria a traumy, ktoré zažil sa mu nedarí zmeniť budúcnosť na lepšiu možnú. Buď zomierajú jeho priatelia, alebo na zmenu tvrdo dopláca on sám. Čokoľvek teda Evan vykoná veci sa nevyvinú k jeho uspokojeniu, dokonca sa zdajú horšie. (Toto pozorovanie potvrdzuje aj Evanov otec Jason, po ktorom schopnosti zdedil a ktorý mu hovorí, že niet najlepšieho riešenia: „Nemôžeš zmeniť ľudí bez toho, aby si nezmenil to, čím boli. Nemôžeš sa hrať na Boha.“ Jason mu napokon nahovára, že jediný spôsob, ako nespôsobovať väčšie utrpenie blízkym zahrávaním sa s alternatívnymi svetmi je zabiť sa, čo Evan napokon aj urobí.)
Ponaučenie filmu Motýlí efekt možno čítať ako odkaz, že žijeme v najlepšom z možných svetov, akokoľvek beznádejne zle a zúfalo situácia vyzerá. Naratív filmu podporuje obavu, že nie sme schopní vedieť, či by zmena určitých udalostí nenarušila celkové dobro a nemala ešte horší dopad na naše životy. V súvislosti s globálnym kapitalizmom ako najlepším možným svetom vyvstáva otázka: „Na základe čoho môže kritik povedať, že toto nie je najlepší z možných svetov?“
Konaj v mene Božom
U Leibniza ostáva Boh zachovaný napriek tomu, že dopúšťa utrpenie a zlo, nie je však jeho pôvodcom a za nič nemôže. Nedokonalosti a nedostatky pochádzajú z pôvodnej existenciálnej obmedzenosti [4]. „Zvrchovaná Božia dobrota… odmieta všetko zlo… [a] dopúšťa ho iba z nevyhnuteľných vyšších dôvodov a s veľkými kompenzáciami, ktoré zlé účinky zla napravujú a obracajú ich k prospechu.“ [5] Výhodou takéhoto poňatia je, že Boh je benevolentný – dáva človeku priestor zlepšovať sa, zdokonaľovať, poučiť a neobmedzuje ho. Zodpovednosť za dobro či zlo tým pádom padá na hlavu jednotlivca.
Silný dôraz na individuálnu činnosť/pričinenie nachádza David Harvey aj v kapitalizme, našom „najlepšom z možných svetov“: „Iba tam, kde sa toleruje alebo pestuje istá miera individuálnej slobody, môže sa rozvíjať svojou povahou špekulatívny kapitalizmus a hnať seba samého dopredu. Kapitalizmus je založený ako vo svojich panujúcich ideológiách, tak vo svojich nutných praktikách na individuálnych slobodách umožňujúcich ľuďom, aby sa púšťali do špekulatívnych činností vytvárajúcich peniaze.“ [6] Kapitalizmus nielenže nebráni osobnej iniciatíve, ale naopak ju oceňuje, pretože sa ňou udržiava a rozširuje. Svoje fungovanie legitimizuje na základe činnosti, ktorú podnecuje v subjektoch, a tí napokon nemajú inú možnosť ako nasledovať dobro, ktoré ponúka.
V Leibnizovej Teodícei (1710) figuruje Boh v role zdroja dobra a motivátora, ktorý má nasmerovať človeka správnym smerom. Zároveň robí ľudí tým, čím sú. Okrem toho, že stvoril svet ako je ten náš, naďalej ho udržiava (konzervuje) a podieľa sa na všetkých veciach, ktoré sa v ňom dejú. Boh ľudí „udržiava v bytí, bez toho, aby im napomáhal v ich činnosti.“ [7] Podobne ako v prípade kapitalizmu, riadiaca idea skromne odmieta utopické ciele a neusiluje o žiadne „absolútne“ dobro. V oboch prípadoch však ide o všadeprítomnú silu, ktorá ale nie je zodpovedná za všetko, čo sa deje. Paradoxne, je všade, ale za nič nemôže. Avšak, tak ako u Leibniza Boh spolupôsobí pri morálnom (hriech) i fyzickom zle (utrpenie) [8], ničí kapitalizmus ľudskú dôstojnosť udržiavaním armády nezamestnaných a chudobných, alebo spôsobuje utrpenie v imperiálnych vojnách. Ellen Meiksins Woodová si všíma, že všetko zabezpečenie výrobkov a služieb sa totiž musí podriaďovať trhovým imperatívom: nutnosť konkurovať, akumulovať, maximalizovať zisk a zvyšovať produktivitu práce [9]. Dobro, ktoré šíri má teda svoje jasne vymedzené chápanie. Individuálne konanie možno realizovať len pri dodržaní konkrétnych podmienok. Voľba je však napriek tomu dôležitejšia ako zlo, ktoré prináša. Boh stvoril a udržiava tento svet, no ohradzuje sa pred zodpovednosťou za stvorenie zla a utrpenia v ňom, pretože ľudia od neho majú špeciálnu schopnosť vybrať si, ktorá sa v teológii nazýva slobodná vôľa, čo v ekonomickom svete znamená striktne podmienenú slobodu výberu.
Je všetko zlé na niečo dobré?
Avšak, aj v dejinných peripetiách marxizmu boli momenty, kedy Marxova filozofia a politická ekonómia plnili úlohu teodícei. Reálny socializmus sa nevyhlasoval za dokonalý, ale najlepší možný svet. Keď koncom 60-tych rokov stratil konkurenčnú výhodu v boji s kapitalizmom, upustilo sa od historických úloh budovania komunizmu a udržanie reálneho socializmus sa stalo samoúčelom. Ekonomika založená na centrálnom plánovaní brzdila technologický rozvoj a kvôli nepravidelným dodávkam materiálu sa nevyužívali ani dostupné výrobné kapacity. Sovietsky zväz mohol napríklad svetu dať mnohých najlepších matematikov, fyzikov a iných vedcov, avšak len málo výsledkov z ich práce sa aplikovalo do praxe [10]. Na obhajobu tohto stavu dalo povedať, že ľudia v takýchto podmienkach aspoň mohli pokojne žiť a nečeliť kapitalistickému tlaku konkurencie. Fungujúce fabriky boli trestané vyšším pracovným zaťažením, zatiaľ čo sa dotovali slabé výkony, čo demoralizovalo poctivých pracujúcich [11]. Demotivujúco pôsobilo aj to, že si za svoj výkon nebolo čo kúpiť [12]. Režim preto postupne upadal do špirály neefektivity a mrhania ľudskými a výrobnými zdrojmi.
Toto dialektické prevracanie námietok v pozitívne charakteristiky možno nájsť aj vo vtipe o manželskom prostredníkovi, ktorý chce presvedčiť mladíka, aby sa oženil so ženou, ktorú zastupuje. Keď mladík povie, že je škaredá, odvetí mu: „Aspoň si nebudeš musieť robiť starosti, že ju zvádzajú iní!“ Keď povie, že je chudobná, dohadzovač povie: „Tak aspoň nebude zvyknutá míňať veľa tvojich peňazí!“ Rozhovor pokračuje až do chvíle, kým mladík nepríde s výčitkou, ktorú nemožno zvrátiť k pozitívnu črtu, na čo prostredník vybuchne: „Čo chceš? Dokonalosť? Nikto predsa nie je bezchybný!“ Podobnú štruktúru bolo možné nájsť pri legitimizácii reálne existujúceho socialistického režimu. Na námietku, že v obchodoch je málo mäsa a dostatku potravín, bolo možné odvetiť: „Aspoň sa nemusíte báť, že stlstnete a dostanete infarkt!“ Avšak, k dispozícii nie je ani dosť filmov a kníh. „Tak aspoň môžete rozvíjať bohatý spoločenský život, navštevovať kamarátov a susedov!“ No tajná polícia pozorne sleduje, čo ľudia robia. „Tak aspoň môžete byť pokojný a viesť bezstarostný život!“ Až kým sa nedospelo napríklad k argumentu znečisteného vzduchu od blízkej továrne, ktorá spôsobovala deťom smrtonosné pľúcne choroby. Na čo prišla odpoveď: „A čo by ste chceli? Žiaden systém nie je bez chýb!“ [13]
Ak by sme teda hľadali počiatky tohto modernistického, strategického ospravedlňovania zla, mali by sme siahnuť k Leibnizovi. Jeho koncepciu najlepšieho z možných svetov parodoval už Voltaire v novele Candide (1759). V nej si jednoduchý mladík Candide v pomerne krátkom čase prejde hroznými strasťami: Je vyhnaný zo zámku, zbitý, jeho láske rozpárajú brucho, jeho šľachetný kamarát sa utopí, a zemetrasenie zničí tri štvrtiny mesta Lisabon, po ktorom nastane upaľovanie kacírov. Napriek tomu Candidovi jeho filozofický učiteľ, umierajúci na exotickú chorobu syfilis, ktorú medzitým chytil, povie, že to všetko sa muselo stať, to všetko muselo byť, „pretože nešťastie jednotlivcov tvorí šťastie celku, takže čím viac je nešťastníkov, tým viac je všeobecného blaha.“ Že takéto myslenie dodnes nevymizlo potvrdzujú aj slová Matky Terezy, misionárky a patrónky chudobných, podľa ktorej „sa svetu veľmi pomáha tým, že chudobní ľudia trpia.“ [14] To jej, ako píše Christopher Hitchens, nebránilo velebiť vládu luxusne si žijúceho despotu Duvaliera na Haiti, ktorého krajina trpela najväčšou chudobou na západnej hemisfére [15]
Aj v 20. storočí sa politicky zapríčineným humanitárnym katastrofám hľadajú a pripisujú pozitívne dôsledky. Druhá svetový vojna, s 80 viac ako miliónmi obetí, vlastne priniesla politický a sociálny zmier a zároveň hospodársky rozmach. Zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki s viac ako 220 000 obeťami podľa niektorých historikov prispelo k ukončeniu vojny, či predišlo ich opätovnému použitiu. V poslednej dobe sa napríklad hovorí o dôležitosti globálnej finančnej krízy z rokov 2007-2008, pretože prináša nové príležitosti zarobiť a očistiť realitný trh a trh vôbec od zlých, toxických aktív. Naplno sa tak prejavuje logika nietzscheovského „čo ma nezabije, to ma posilní“, resp. ľudového „všetko zlé je na niečo dobré“, nech sa deje čokoľvek.
Reprodukcia rovnakých podmienok
U Leibniza predstavuje Boh ekvivalent súčasného, momentálneho stavu. Vyjadruje presvedčenie, že dobrá príčina musí mať dobré dôsledky. V rámci kritiky ideológie by sme mali tento predpoklad otočiť a opýtať sa, aké príčiny viedli k tomuto stavu. Túto procedúru nachádzame u Marxa v Grundrisse (1858), kde v súvislosti s vývojom spoločenských foriem hovorí, že „Anatómia človeka je kľúč k anatómii opice.“ Podľa Marxa totiž „náznakom vyššieho u nižších druhov živočíchov možno porozumieť len vtedy, keď je toto vyššie už samo známe. Tak poskytuje buržoázna ekonómia kľúč k antickej atď. Ale vôbec nie na spôsob tých ekonómov, čo stierajú všetky historické rozdiely a vidia vo všetkých spoločenských formách buržoázne formy.“ [16] Nevychádza teda z jednotvárneho, lineárneho, kauzálneho vývoja príčiny, ale berie terajší stav ako východisko pre skúmanie podmienok, ktoré k nemu viedli. Stávanie sa totiž neoznačuje len púhu časovú realizáciu toho, čo vec vo svoje večnej podstate už je. Nepočíta s budúcim vykúpením, ide o pohľad späť, ktorý usporiadava predchádzajúce udalosti do logickej rady. Kauzalita totiž na prvý pohľad vždy pôsobí ako klam zastierajúci možnosti odlišného vývoja, a to buď na základe preváženia iných príčin alebo vyznenia ich kombinácie. Skrátene povedané, veci sa mohli vyvinúť inak, ale spätne sa nám to už tak nejaví.
Terajší stav preto nemožno vysvetľovať výlučne chronologicky, teda ako vyznenie predchádzajúceho vývoja. Napr. ekonomické a sociálne zaostávanie postkomunistických krajín za Západom nie je spôsobené tým, že sa uberali cestou reálneho socializmu (ako sa zvykne hovoriť), ale realitou kapitalistického sveta, ktorý udržiava určité krajiny v nerovnakej pozícii, napr. ako zdroj lacnej pracovnej sily, nízkych ekologických a zdravotných noriem, a voľných pracovnoprávnych vzťahov. Chronologické zdôvodnenie nedokáže zdôvodniť, prečo vojnou zdevastovaná nemecká alebo japonská ekonomika zažila prudký rast a hospodársky zázrak. Marx sa preto díva na podmienky, ktoré vytvárajú, reprodukujú daný stav, inými slovami na príčiny v ňom samom, ktoré produkujú jeho opakovanie. „Vo všetkých formách spoločnosti jestvuje určitá výroba, ktorá vymedzuje všetkým ostatným výrobám ich postavenie a vplyv všetkých ostatných vzťahov. Je to akési všeobecné osvetlenie, do ktorého sú ponorené všetky ostatné farby a ktoré ich v ich osobitosti modifikuje. Je to zvláštny éter, ktorý určuje špecifickú váhu všetkého bytia v ňom. … Kapitál je všeovládajúca ekonomická moc buržoáznej spoločnosti. Musí tvoriť východisko i konečný bod a musí sa vyložiť pred pozemkovým vlastníctvom.“ [17]
Súčasní ideológovia najlepšieho z možných svetov majú ťažkú úlohu. Vedia, ako poznamenáva Alain Badiou, že situácia je hlboko nerovnostárska, demokracia je ilúziou a moc ľudí chýba: Politickú moc nemajú roľníci Tretieho sveta, chýba európskej triede pracujúcich, chýba chudobným po celom svete. Žiaden intelektuál nebude naozaj obhajovať brutálnu moc peňazí a sprievodné pohŕdanie vylúčenými, či manuálne pracujúcimi, no mnohí súhlasia, že skutočné zlo je inde. Buď je to stalinistický teror, africké genocídy, či mučenie v Latinskej Amerike. Končíme tak vo viere, že máme ak nie dobro, tak prinajmenšom najlepší možný stav. Spomeňme len Churchillovo vyhlásenie, že demokracia (teda režim liberálneho kapitalizmu) vôbec nie je najlepší z politických režimov, ale ten najmenej zlý… Filozofia však bola vždy kritická voči spoločne zdieľaným názorom (doxa) a tomu, čo sa zdalo byť zrejmým. Mali by sme preto skúmať a kritizovať predstavu o tom, že musíme prijať to, čo máme, pretože zvyšok náleží Zlu. Je nutné ukázať, že nič v tomto negatívnom postoji nevedie k skutočnej emancipácii ľudstva [18].
Vo všeobecnosti stojí ideológia na predpoklade „najlepšieho z možných svetov“, ktorého pozitívne dôsledky sa musia časom prejaviť. Podľa tejto predstavy si stačí počkať na plody, ktoré dané sociálne usporiadanie prinesie alebo z neho vyplynú. Na takúto výzvu by sme mali odpovedať: Dosť sme čakali! Pozitívne prejavy mali dosť dlhú dobu na to, aby sa naplno prejavili v skutočnom svetle. Nemali by sme veriť v budúce zlepšenie pomerov, ale plne priznať, že antagonizmy kapitalizmu prinášajú rovnakú slepú uličku. S pokrokom sa prehlbujú rozdiely, takže z neho nikdy nebudú mať prospech všetci. Iba to je skutočný konzervativizmus, a, paradoxne, iba tak možno pomery naozaj zmeniť.
Poznámky:
1) Gottfried W. Leibniz, Theodicea. Pojednání o dobrotě Boha, svobodě člověka a púvodu zla. Praha: Oikoymenh 2004, s. 83
2) Tamže, s. 84
3) Pozri Ray Bradbury, Zlaté jablká slnka. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1959.
4) Leibniz, s. 98
5) Leibniz, s. 140
6) David Harvey, Záhada kapitálu. Praha: Rybka Publishers 2012, s. 157-8.
7) Leibniz, s. 95.
8) Leibniz, s. 137.
9) Ellen Meiksins Wood, The Politics of Capitalism. In: Monthly Review. 51/4 1999.
10) Michael Parenti, Blackshirts and Reds. Rational Fascism & the Overthrow of Communism. San Francisco: City Lights Books 1997, s. 59-60.
11) Tamže, s. 61-63.
12) Tamže, s. 64.
13) Slavoj Žižek, Less Than Nothing. Hegel and the Shadow of Dialectical Materialism. London – New York: Verso 2013, s. 590.
14) Christopher Hitchens, The Missionary Position. Mother Teresa in Theory and Practice. 1995, London – New York: Verso, s. 11.
15) Tamže, s. 5.
16) Karol Marx, Základy kritiky politickej ekonómie (Grundrisse). In: MARX, K. – ENGELS, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch 2. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda. 1977, s. 384-5
17) Tamže, s. 386.
18) Alain Badiou, On Evil: An Interview with Alain Badiou. Cabinet Magazine, 2001/2002, Issue 5. In: http://www.cabinetmagazine.org/issues/5/alainbadiou.php
V upravenej verzii vyšiel článok v denníku Pravda.
Foto: Le Massacre des Innocents, Zdroj: wikimedia.org, Autor: Peter Paul Rubens
.JPG){kind=link}