Interpretácia je ústrednou metódou práce kritika. Niekedy je nedôsledná a sotva prekoná prvú významovú rovinu textu, inokedy preniká do záhybov písmen a starostlivo osvetľuje každé zákutie potenciálneho významu. To, ku ktorému z uvedených modelov sa prikláňa, má zriedka dôsledky vážnejšie než bohatší či chudobnejší čitateľský zážitok alebo kvalitnejší či menej kvalitný literárnokritický výstup.
Vo vzácnych prípadoch však interpretácia nesie bremeno omnoho väčšej zodpovednosti. Extrémnym interpretáciám kánonických politických, filozofických či náboženských textov sa pripisujú obete nie menšie než ľudské životy počítané v miliónoch. Je však skutočne za obludnosťou náboženského fundamentalizmu nepochopenie posvätných textov? Mohli nás azda literárni kritici, ak by začali pôsobiť skôr, uchrániť od náboženských a politických masakier?
David Grossman v rozhovore pre Pravdu o Biblii povedal: „Témy, o ktorých niekto napíše šesťstostranový román, dokáže Biblia vystihnúť vo dvoch vetách. A aj vďaka tomuto jej zhusteniu sa do nej môžete naozaj ponoriť.“ Z najnovšej knihy Amosa Oza, ktorý je obdobne ako Grossman Izraelčan, je zrejmé, že základnou knihou kresťanstva je fascinovaný nemenej než celé generácie čitateľov, ktorí sa k nej opakovane vracajú a nanovo ju interpretujú. Biblia je, bez zveličovania, jedným z pilierov západnej civilizácie, preto je namieste sa pýtať: čo ak sme čosi zásadné z nej pochopili nesprávne? Aké dôsledky by z tohto fatálneho omylu vyplývali?
Odpovede Oz hľadá vo svojom ostatnom románe Judáš, ktorý v slovenčine vychádza po štyroch rokoch od pôvodného vydania. Informácia na prebale knihy aj čitateľská intuícia síce napovedajú, že tematizovaná bude najmä zrada, ale nechať sa zviesť výhradne touto líniou by znamenalo prehliadnuť ďalšie tematické ťažiská textu. Oz univerzálny problém perfídnosti skúma z perspektívy vlastného národa a vierovyznania. Lúč bieleho svetla sa na hrane zrady štiepi do troch lúčov, troch farieb, troch príbehových línií. Rámec je vytváraný pobytom mladého muža, Šmuela, v dome, kde robí spoločnosť chorému starcovi Geršomovi Waldovi a tajomnej štyridsiatničke Atalii. Táto trojica postáv vytvára základnú personálnu matricu rozšírenú o protagonistov línií včlenených do tohto rámca. Jedna sa zaoberá vznikom štátu Izrael a personifikuje ju Šaltiel Abravanel, Ataliin otec, politik a neskorší „zradca národa“; druhá je predmetom Šmuelovho štúdia a sústreďuje sa na biblickú postavu Judáša Iškariotského.
Jedným z najstarších a najvplyvnejších zdrojov antisemitizmu je tradovaná podlosť Judáša voči Ježišovi. Na jej základe sa Judáš stal synekdochou židovstva a symbolom jeho povahy, pričom práve arcizradou na kresťanskom Bohu sa už stáročia ospravedlňujú a zdôvodňujú protižidovské pogromy. Čo viedlo k Judášovmu bozku, ktorý – skutočný alebo nie – ovplyvňuje už stáročia európsku históriu? Výskum vnímania Judáša z perspektívy židov, do ktorého sa púšťa Ozova hlavná postava Šmuel, ponúka objavnú odpoveď: dôvodom mohla byť láska a viera, ktorých výboj preskočil na opačný pól s deštrukčnými následkami. Veľké dejiny zavše prerazia jemnú sieť malých, osobných dejín, no práve v nich sa nachádza to najcennejšie pre pochopenie zmyslu histórie.
Oz rámcujúci príbeh zasadil do prelomu 50. a 60. rokov a situoval ho do Jeruzalema, mesta súdržnej židovskej komunity, ktorá v danom období stále neberie existenciu svojho štátu ako samozrejmosť. Naftové piecky, Doktor Živago otvorený chrbtom nahor a prikrývky s orientálnymi vzormi sú výbavou mnohých mestských bytov a práve tieto reálie spredmetňujú obdobie, kedy sa židovská obec sotva stačila spamätať z holokaustu a v staronovej domovine už padali ďalšie obete. Z niektorých uniká krv, z iných duch; v oboch prípadoch život. Dom, do ktorého sa študent Šmuel v ohlase na inzerát dostáva, je kompresiou strát. Manžela, otca i nádeje v mierové spolužitie dvoch národov v jednej krajine. Komorné priestory i osadenstvo domu sú prepojené napätými vzťahovými strunami, ktoré držia konštrukciu intímneho vyrovnávania sa s neľahkými (po)vojnovými rokmi pohromade.
Úlohou Šmuela je byť intelektuálnym spoločníkom starca Walda, preto je nemalá časť textu venovaná dialógom týchto dvoch postáv. Koncentrát tohto filozoficko-historického románu je riedený fabulou vzťahu Šmuela k jeho zamestnávateľke, Atalii. V pravidelnom takte vstupuje ich vzájomná príťažlivosť medzi filozofické a náboženské state, čím si text udržiava svieže tempo a premenlivú hutnosť: v úvahových pasážach je zovretejší a údernejší, sujetové časti sú nevyhnutne rozbiehavejšie. Aj keď rámcujúci príbeh zaberá v pomere k zvyšným dvom líniám dominantnú plochu, stále je len syntetizujúcim základom, spoločným menovateľom príbehov o zrade. Že tento rámec nefunguje úplne svojbytne možno súdiť aj z pozorovania, že personálny rozprávač síce kľúčové postavy študenta Šmuela, dôchodcu Geršoma Walda a jeho nevesty priamo charakterizuje, avšak nie vždy v súlade s ich konaním, teda – nedôsledne. Množstvo reálií, ktoré sa o postavách čitateľ dozvie, ostáva pre zvyšok textu inertných, najmä protagonistu Šmuela vymenované atribúty neovplyvňujú a pôsobia skôr ako enumerácia faktov než funkčne vybraté vlastnosti a skúsenosti živo zasahujúce svojho nositeľa naprieč celým sujetom. Šmuel je činiteľom, ktorý štúdiom a počúvaním sprostredkúva osudy dvoch zradcov židovského národa, sám je však neúplnou postavou.
Zrada býva často nepochopená pre kontaktovú blízkosť lásky a nenávisti, ktorú si všimol už Thomas Mann, považujúci nenávisť za lásku s opačným znamienkom. Ak bol Judáš najhorlivejším Ježišovým prívržencom, ak ho miloval natoľko, že chcel jeho zázraky preukázať celému Jeruzalemu tým, že ho nechá ukrižovať a následne zostúpiť z kríža, nemožno sa diviť, že keď si uvedomil, že „vlastnými rukami privodil smrť človeka, ktorého miloval a zbožňoval, odišiel a obesil sa. […] Tak zomrel prvý kresťan.“ (s. 151). V kulminujúcej 47. kapitole, v ktorej sa prelína hlas Šmuela a Judáša a rozprávač prechádza do 1. osoby, Oz prenikavo rekonštruuje motiváciu Judášovho konania a vysvetľuje ho nápaditým spôsobom ako akt najvyššej lásky a bezmedznej viery. Zároveň pripomína, že zradcovia ostávajú často nepochopení a mylná či neúplná interpretácia ich skutkov či myšlienok presahuje čas i priestor ich osobných životov. Z Ozovej objavnej perspektívy sa pri spätnom pohľade na stáročia stretov kresťanstva a židovstva možno pýtať: koho teda Judáš zradil? Ježiša? Židov? Boha?
Alebo samého seba?
Amos Oz: Judáš
Preložila Katarína Karovičová
Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2018
Text bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Fraktál 1/2019.
Fotografia: Podoba Judášovho obesenia sa v Katedrále svätého Lazara vo francúzskom meste Autun v Burgundsku. Zdroj: Nguyenld/Wikimedia Commons.
