V stredu publikoval Martin Poliačik, člen predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko, na Denníku N článok nazvaný Kapitalizmus áno, ale inkluzívny. Ponúka v ňom dôvody, prečo by pre Slovensko mohol byť inšpiratívny Obamov či Macronov prístup k ekonomike. Bez ambície písania vyčerpávajúcej analýzy sa bližšie prizrime platnosti a logike jeho argumentov.
Ak Martin Poliačik otvára svoj text o centrizme vetou: „Je to fúzia naoko protichodných politických smerov,“ očividne má defekty alebo v znalosti politickej teórie, alebo v oblasti syntaxe. Ak by ovládal to prvé, vedel by, že socializmus a kapitalizmus nie sú protichodné smery naoko, ale vo svojej bytostnej podstate. Ak by ovládal to druhé, slovíčko naoko by stálo nie v pozícii „naoko protichodných“, ale „naoko fúzia“. Centrizmus, alebo ak chceme slovami Martina Poliačika inkluzívny kapitalizmus, totiž nie je nijakou stredovou fúziou v zmysle trhového socializmu, ale gluten-free raw liberálnym kapitalizmom z bezobalového obchodu. Ak ďalej v texte Poliačik píše o inkluzívnom kapitalizme ako o sobáši protichodných smerov, potom bol jeden z mladomanželov nepríjemne oklamaný alebo v duchu starosvetských tradícií oddaný z pragmatických alebo ekonomických dôvodov. Aké úsmevné, že na progresívne hnutie najviac sedí obraznosť ako z poetiky realizmu neskorého devätnásteho storočia!
Kto sleduje internetové diskusie s účasťou Martina Poliačika vie, že v duchu najlepších tradícii profesionálnych debatérov sa neostýcha svoj diskusný tréning v praxi prejaviť. V zmysle polemiky Havran vs. Sulík v kauze „trápnučký fašista“ prejavuje Poliačik oproti Sulíkovi viac kontextuálneho myslenia, stále však bazíruje viac na formálnej logike jednotlivých tvrdení než na celkovom vyznení textu. Pristúpme teda pre účely kritiky k podrobnostiam a skúsme sa vybraným tvrdeniam prizrieť pozornejšie, aby sme vstúpili do polemiky (z ideologicky nezastretej východiskovej pozície), prečo kapitalizmus nemusí byť najlepším možným spoločensko-ekonomickým usporiadaním, ktoré pre ľudí v tejto krajine zabezpečí najviac „možností sebarealizácie pre čo najväčší počet členov spoločnosti“.
Pre Martina Poliačika, hnutie Progresívne Slovensko (PS) a niekoľkých marketingových poradcov môže byť boj medzi ľavicou a pravicou už prekonaný. To je spôsobené buď zmätkom v pojmoch, ignoráciou spoločenskej reality alebo zámerným zastieraním. Hoci zrejme každý z faktorov zohráva svoju úlohu, posledný sa javí ako najpodstatnejší. Rétorické žonglovanie s tézou, že nie je dôležité, či sa hýbeme vpravo alebo vľavo, ale či ideme vpred, je práve tak bezobsažným, ako mnohé z fráz, ktoré neoliberalizmus vo svojom naratíve využíva. Pohyb nielenže mení polohu objektu, ale mení ju aj v určitom smere. PS hlása prekonanie jednej dichotómie inou – namiesto pravo-ľavej línie je tu línia statu quo vs. pokroku. Pokrok sa však deje v nejakom smere, a teda v ďalšej dimenzii (možno práve pravo-ľavej?), súradnice na tejto osi sú však zatiaľ veľmi nepresné.
Volanie, že všetci ťaháme za jeden povraz, znie síce pôsobivo ako agitačný obraz, ale sotva obstojí pri skúmaní lupou. Centristické strany a hnutia vždy ukážu svoju tvár, keď sú postavené pred otázku filozofie sociálnej politiky či, ak chceme byť konkrétnejší, rovnej alebo progresívnej dane. Už notoricky známym príkladom je hnutie En Marche francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, na ktoré sa Poliačik – a ostatne aj celé PS – často odvoláva. Reforma zákonníka práce vyhnala už minulý rok do ulíc (nielen) Paríža tisíce pracujúcich, Macrona dostala do konfliktu s odbormi a výsledkom je, že jeho podpora od zvolenia konštantne klesá a v lete dosiahla vôbec najnižšie hodnoty. Podobnosť s rétorikou PS nie je náhodná: aj Macron vo svojej predvolebnej kampani zdôrazňoval sociálne témy a tváril sa ako „tretia cesta“, ba dokonca ako minister financií sedel v socialistickej vláde premiéra M. Vallsa, takže je prirodzené, že ľavicovo orientovaní voliči naňho viazali isté očakávania. Ak Poliačik uvádza Macrona ako reprezentanta európskej cesty inkluzívneho kapitalizmu, slovenskú pracujúcu chudobu možno už o dva roky čaká nové kolo uťahovania opaskov. Napokon, aj Macron v júli oznámil ďalšie škrty v dávkach v nezamestnanosti, penzijnom systéme či zdravotníctve.
Že ľudia už „nekráčajú za vierou ani sociálnymi istotami“, je tvrdenie, ktoré Poliačikovi nemožno vytknúť. Vieru v skutočnú spoločenskú zmenu (nie len výmenu tvárí a nikdy nekončiaci boj proti korupcii) okrem reakčnej pravice nik relevantný neponúka a sociálne istoty už vonkoncom nie. Sociálne istoty nie sú tým, čo núka Smer, teda vlaky či obedy pre deti zadarmo (opatrenia vítané, ale nedostatočné), ale dostupné bývanie pre všetkých, minimálna mzda presahujúca hranicu chudoby či skutočne dostupná a kvalitná zdravotná starostlivosť a školstvo, oboje neoptimalizované neoliberálnymi receptúrami. Po takmer troch dekádach karpatského kapitalizmu sa národ konečne podarilo presvedčiť, že bývanie s rodičmi do štyridsiatky je normálne a že iný spôsob, ako si bývanie zabezpečiť hypotékou, neexistuje. Nik nemôže ostať na pochybách, že ani napriek tomu, že prinajmenšom v otázke bývania sme rukojemníkmi bankového sektora, „pragmatický ekonomický stred“ je tým, čo do životov strednej a nižšej triedy prináša bezprecedentnú slobodu.
Vyváženosť pravicových a ľavicových prvkov v poliačikovsko-macronovskom vylepšení kapitalizmu demonštruje aj vyjadrenie, že socialistické prerozdeľovanie je „umelé a neadresné“, zato mobilizovaný finančný kapitál „podporuje vzdelávanie a podnikavého ducha u každého, kto má dobrý nápad“. Klinec je však trafený po hlavičke na milimeter presne, ak sa konštatuje, že „[inkluzívny kapitalizmus] podporuje profit a schopnosť ľudí zlepšiť svoje majetkové postavenie.“ Poliačik je zrejme dobre oboznámený s marxistickou teóriou a preto špecifikovať, ktorú vrstvu ľudí má v tejto vete na mysli, považuje za zbytočné.
Nepochybne sa s Poliačikom dá súhlasiť aj v tom, že úspech krajiny spočíva v „zachovaní si osobnej cti a hrdosti v rýchlo sa meniacej spoločnosti“. V kapitalizme túto česť a hrdosť reprezentuje napríklad rodina z východného Slovenska, v ktorej matka odchádza od detí a chorých rodičov, aby opatrovala cudzích ľudí v Rakúsku, zatiaľ čo otec chodieva na týždňovky do automobilky na západné Slovensko. Možno to rodine neprospeje, ale deje sa tak v duchu najefektívnejšej distribúcie zdrojov. Komu by nebolo cťou položiť na oltár neviditeľnej ruky trhu svojich najbližších?
Autor tejto kritiky sa nemusí namáhať s argumentáciou a vymýšľaním pôsobivých umeleckých figúr, nakoľko ich Poliačikov text núka sám a výstižne. „Inkluzívny kapitalizmus totiž pozerá aj na hlbšie spoločenské zmeny, problémy a výzvy a nielen na hmotné statky.“ Inkluzívny kapitalizmus popozerá, popočúva, usmeje sa, možno utrúsi aj motivačný citát, ale potom marš do roboty, všetko beží po starom. Práva menšín komodifikuje pre svoje vlastné posilnenie (viď hlásenie sa korporátov k dúhovým pochodom a budovanie tak „progresívnej“ značky), príjmovú nerovnosť priamo vytvára a nerovnosť pohlaví výdatne podporuje. Že „reaguje na spoločenské výzvy, ktoré prináša technologický a spoločenský vývoj,“ je prirodzené: reaguje na ne v prospech vlastného zachovania sa a taktiež preto, že mnohé z týchto výziev sám vyvolal. Reakcia inkluzívneho kapitalizmu na ekologickú krízu nespočíva v opustení dogmy nekonečného rastu (čo je pochopiteľné, lebo tak by kapitalizmus poprel sám seba), ale vo volaní po pokojnom, odbornom a slušnom dialógu. Ten by bol vynikajúci, ak by sa neviedol na potápajúcej sa lodi v čase, kedy voda už žblnkoce v kajutách.
Že inkluzívny kapitalizmus, čo je pravicovejšia sociálna demokracia s ozdôbkami vhodná na Instagram, znižuje medzitriedne napätie, bude najskôr pravda. Antagonizmus medzi buržoáziou a pracujúcou triedou sa nejaví byť tak ostrý, ako bol v časoch priemyselnej revolúcie, ale aj napriek tomu je v kapitalistickej spoločnosti nevyhnutne prítomný. Záujmy zamestnanca a zamestnávateľa, továrnikov a ochrancov životného prostredia, pravice a ľavice sa síce čiastočne môžu prekrývať, ale stále medzi nimi bude stáť nepreklenuteľný konflikt – ak nie v cieľoch, tak určite prostriedkoch, akými sa majú dosiahnuť. Skrátením pracovnej doby a približovaním sa západoeurópskym mzdám sa boj pracujúcej triedy nekončí: bojuje za viac samosprávy na pracoviskách, za bezpečnejšie a zdravšie pracovné podmienky, za dostupné verejné statky, za zdravé životné prostredie a planétu ako takú. Toto sú výzvy, na ktoré kapitalizmus – či už s prívlastkom alebo bez – neponúka nijaké skutočné riešenia; len frázy, záplaty a budovanie provizórnych mostov od jednej krízy k druhej.
Poliačik označuje „Rozdeľuj a panuj“ za motto diktátorov, ale kapitál sa neraz chová práve takto: len sa nezdá byť takým hrozivým, pretože nevie ani dvíhať pravicu, ani nenosí husté fúzy, ani smiešny účes. V skutočnosti sú to práve všetky možné opaky socializmu (feudalizmus, kapitalizmus či fašizmus), ktoré planétu a jej zdroje rozparcelovali a umožnili v celosvetovom meradle hŕstke ľudí panovať nad bohatstvom, ktoré patrí ľudstvu. Kapitalizmus – od zeleného po hnedý – tak rozsýpa odrobinky z chleba tým, ktorí naň vypestovali obilie a upiekli ho. Tu naň dá etiketu, že ide o bio výrobok, tam zdôrazní, že bol vyrobený na Slovensku, možno ho zabalí aj do dúhového papiera, nič z toho však nezmení skutočnosť, že skoro polovicu bochníka si pojedá osem ľudí a natiera ho kaviárom a prekladá lososom, o čosi viac ľudí dostane svoj krajec s maslom a napokon o omrvinky zo zvyšku bojuje polovica planéty.
Progresívne Slovensko nejde sprivatizovať všetky zvyšky štátneho majetku a Martin Poliačik nie je libertarián, ktorý navrhuje rozpustiť štátne zdravotníctvo a nahradiť ho súkromnými klinikami. Vnímame jemnú diferenciáciu politického spektra a rozumieme rozdielu medzi krajne pravicovou ĽSNS, (ľahko) miernejšou SaS a stredovým PS. Sociálny štát je lepší než anorektický, ako by si ho želal Sulík, a ten je zasa stále lepší, než stavovská spoločnosť, o akej tu niektorí poslanci potajme túžia. Aj keď Martin Poliačik ponúka Slovensku ako inšpiráciu inkluzívny kapitalizmus, stále je len kapitalizmom, pre ktorý je z podstaty jeho definície centrálny zisk a ktorý principiálne stavia ľudí proti sebe v boji o obmedzené zdroje (podniku, krajiny, planéty). Voľný trh sa vydáva za nástroj najefektívnejšej distribúcie zdrojov, v skutočnosti ho za svoj totem však považuje iracionálny a absurdný globálny systém. V kapitalizme nehnuteľnosti tíško a prázdne stoja a „zhodnocujú sa“ a celosvetovo sa každoročne vyhodí až tretina potravín, kým zhruba poldruha miliardy ľudí naprieč celým svetom nemá adekvátne a bezpečné bývanie a ďalších okolo osemsto miliónov sústo do úst.
Inkluzívny kapitalizmus nie je ničím iným, než vlkom prezlečeným možno nie za starú mamu, ale za influencerku zo sociálnych sietí blogujúcu o svetovom mieri, najnovších módnych trendoch a vegan minerálke. Dáva si námahu tohto prestrojenia, aby zhltol nielen Červenú čiapočku, ale s ňou aj všetky ryby z lesného potôčika a zver z hory, horu vyrúbal a drevo spracoval a napokon tam postavil luxusný rezort. Inkluzívny kapitalizmus je reakciou na predátorský charakter neregulovaného kapitalizmu a ako taký má svoj význam, ale ako vízia je to málo. Martin Poliačik si asi nestačil všimnúť, že inkluzívny kapitalizmus Hillary Clintonovej bol odmietnutý už v posledných amerických prezidentských voľbách a že neoliberálnych medicín a neúprimných marketingových sloganov už majú ľudia dosť.
V končiacej sa druhej dekáde 21. storočia dozrel čas na nový myšlienkový aj spoločenský program; vďaka Martinovi Poliačikovi však už aspoň vieme, odkiaľ ho nečakať.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Maria Ecklind.
