Ticho okolo škandálu, ktorý postihol ostatný ročník festivalu Jeden svet, je symptomatické. Organizátori strkajú hlavu do piesku a média im v tutlaní prvenstva v stiahnutí umeleckého diela kvôli bojkotu Izraela ochotne sekundujú.
Že Človek v ohrození ako najoptimálnejšiu stratégiu zvolili ignorovať problém, neodpovedať na otázky, nerobiť zbytočný rozruch, nie je voči verejnosti férové, ale pochopiteľné. Chcú, aby si ich prešľap všimlo čo najmenej ľudí. Prečo však túto kauzu ignorujú všetky médiá (okrem toho, na ktorom tento článok vychádza) už také pochopiteľné nie je. Kým stiahnutie umelcov kvôli bojkotu Izraela z nemeckého hudobného festivalu Pop-Kultur spred dvoch mesiacov si všimli minimálne dva české portály (síce tendenčne, ale predsa), ich slovenským kolegom podobný čin režiséra nepripadá zaujímavý, ani keď sa im udeje rovno pod nosom.
Človek v ohrození bude dúfať, že ticho okolo škandálu sa podarí udržať. A možno vníma reakciu režiséra ako prehnanú – zľahčovanie a ospravedlňovanie izraelského porušovania ľudských práv nie je ani na Slovensku nič výnimočné. Chybné argumenty na jeho obhajobu sa stali už takmer klišé, napriek tomu sú stále veľmi často nekriticky prijímané, skúsme sa preto pozrieť na výber niekoľko najpoužívanejších a dôvody ich mylnosti.
Izrael je normálny štát ako každý iný. Požiadavka zrušiť partnerstvo s ním je neopodstatnená.
Izrael je štát založený páchaním etnických čistiek (desiatky masakrov a vyhnanie vyše 700 000 ľudí počas Nakby) ktorý voči miliónom palestínskych civilistov uplatňuje režim apartheidu (odopieranie občiantsva a volebného práva, oddelené cesty, rozdielne zákony, getá oddelené betónovým múrom, atď.) vojenskej diktatúry a kolonizácie (rozširovanie osád, v ktorých v rozpore s medzinárodným právom na palestínskej pôde býva okolo 600 000 Izraelčanov). Izrael už desaťročia praktizuje rasistickú politiku, o ktorej kotlebovci môžu iba snívať. Nič z toho sa oprávnenými záujmami Izraela či bojom proti terorizmu ospravedlniť nedá. Nie je to normálny, ale rasistický štát. Bojkot má prinútiť Izrael zmeniť svoj režim, prestať vládnuť nad Palestínčanmi a zabezpečiť rovnosť pre všetkých obyvateľov historickej Palestíny.
Prijatím sponzorského daru od izraelskej vlády a partnerstvom s ňou organizátori podujatia pomáhajú izraelskej vláde robiť pozitívnu reklamu a spochybňujú vlastné poslanie podporovať ľudské práva. Je to ako prijatie sponzorstva od Kotlebu a partnerstvo s ním. Pre ľudskoprávny festival nepredstaviteľné.
Nie je bojkot príliš netolerantný postup?
Bojkot je legitímna nenásilná taktika, ktorej cieľom je dosiahnuť ukončenie rasistickej politiky Izraela a zrovnoprávnenie Palestínčanov s Izraelčanmi. Palestínske hnutie BDS nadväzuje na hnutia, ktoré viedli Gándi, Martin Luther King aj hnutie za ukončenie apartheidu v Juhoafrickej republike. Filozofia nespolupráce so zlom v zápase proti rasizmu a za rovnosť bola úspešne aplikovaná v Indii, USA a rasistickej JAR. Ľudia, ktorí si ctia ľudské práva, všetky tieto zápasy za rovnosť a proti rasizmu podporovali a rovnako podporujú aj palestínske hnutie bojkotu.
Bojkot je bežná aktivistická metóda a pri obhajobe ľudských práv sa voči ich rôznym porušovateľom používa aj dnes. Za všetky príklady spomeňme bojkot Bruneja, kvôli zavádzaniu nábožensky motivovaných telesných trestov, či bojkot niektorých štátov USA, kvôli zákonom diskriminujúcim LGBT menšinu.
Izrael nie je jediný štát, ktorý porušuje ľudské práva. Prečo zrušiť partnerstvo s ním a nie s inými štátmi? Nemuseli by organizátori potom zrušiť napríklad aj partnerstvo s USA?
Organizátori samozrejme môžu zrušiť partnerstvo (alebo vôbec nevstúpiť do partnerstva) s USA alebo s akýmkoľvek štátom, ktorého zločiny považujú za príliš závažné a nechcú byť s nimi spájaní. Severná Kórea či Saudská Arábia sú ďalšími príkladmi štátov, ktoré by partnermi ľudskoprávneho festivalu určite byť nemali. Že by však z bojkotu Izraela automaticky vyplývala nutnosť bojkotovať USA či iné štáty, je výhovorka. Je niekoľko dôvodov prečo bojkotovať v prvom rade Izrael:
– Je jediným štátom, ktorý uplatňuje režim apartheidu voči miliónom civilistov, udržiava najdlhšiu okupáciu cudzieho územia v modernej histórii (vyše 50 rokov) a kolonizuje ho ilegálnymi osadami, pričom je zároveň neustále priraďovaný k štátom Západu s vysokými štandardmi ľudských práv a demokracie.
– Napriek páchaniu mnohých masakrov a faktu, že je najväčším porušovateľom medzinárodného práva, nie sú voči nemu vyvodzované sankcie a nečelí za svoje činy následkom od medzinárodného spoločenstva. Práve naopak, Západ a väčšina sveta s ním rozvíja bohatú obchodnú, vojenskú a diplomatickú spoluprácu, ktorá mu umožňuje pokračovať v jeho rasistickej politike. Súčasný status quo Izraelu vyhovuje a bez zmeny vonkajších okolností nemá dôvod svoju politiku voči Palestínčanom ukončiť.
– Výzva na bojkot Izraela vzišla od palestínskej občianskej spoločnosti, teda od ľudí, ktorí reálnu podobu „izraelskej demokracie“ zažívajú každý deň na vlastnej koži. V súčasnosti žiadna iná podobná výzva a hnutie voči štátu od jeho obetí neexistuje. Ide o najlepší spôsob ako prejaviť rešpekt voči ľudským právam Palestínčanov a podporiť ich zrovnoprávnenie.
– Festival jeden svet za posledných 5 rokov (o starších ročníkoch nemáme informácie) nemal medzi partnermi ani jeden štát z Afriky, Ázie či Južnej Ameriky s výnimkou Izraela, hoci filmy z týchto kontinentov premietali. Zdá sa, že organizátori nejakú formu neoficiálneho a nejasne definovaného bojkotu už uplatňujú. Ich trvanie na nezaradení Izraela medzi štáty, ktoré neprizývajú k partnerstvu, vo svetle tejto skutočnosti vyznieva ešte nepochopiteľnejšie.
Prečo miešate politiku do kultúry? Kultúra má ľudí spájať a umožniť dialóg.
– Ľudské práva sú politická téma.
– Kultúra je zriedkakedy oddeliteľná od politiky a v tomto prípade oddelená určite nie je.
– Izrael cielene využíva kultúru na whitewashing svojich zločinov; teda na vylepšovanie vlastného imidžu, tak, aby ľudia zabudli na jeho rasistickú politiku (štátna kampaň Brand Israel).
– Človek v ohrození explicitne zamiešal pro-izraelskú politiku do festivalu tým, že izraelskú vládu povýšil medzi rešpektovaných partnerov, čím jej pomáha robiť pozitívne PR.
– Zdanie dialógu je už vyše 20 rokov zneužívané na prehlbovanie apartheidu, okupácie a kolonizácie Palestíny. Skutočný dialóg je možný len medzi rovnými. Jedinou cestou k mieru je nátlak na Izrael, dokiaľ sa nevzdá svojej moci nad Palestínčanmi a nezačne k ním pristupovať ako k rovným.
Festival Jeden svet má v programe aj film kritizujúci izraelskú okupáciu Palestíny. Nie je to tým vyriešené?
– Partnerstvom s Izraelom festival Jeden svet umožňuje rasistickej vláde budiť zdanie, že je podporovateľom ľudských práv. Presadzovať ľudské práva a pritom vyzdvihovať jedného z ich najhorších porušovateľov predstavuje zneužitie hodnôt, na ktorých je festival postavený, a spreneverenie sa svojmu poslaniu. Premietnutie jedného kritického filmu spomedzi desiatok filmov toto problematické partnerstvo nijak nerieši.
– Dalo by sa podobným spôsobom obhájiť partnerstvo s Kotlebom premietnutím jedného filmu kritizujúceho jeho politiku? Bola by to fraška a ľudskoprávny festival by partnerstvom s Kotlebom stratil akýkoľvek kredit. To isté platí, ak ide o partnerstvo s izraelskou vládou.
Či už organizátori Jedného sveta prelomia ticho okolo partnerstva s Izraelom a zrušeného premietania filmu o jeho zločinoch alebo nie, jedna vec je istá. Uprednostnením spolupráce s rasistickým režimom pred rešpektom k ľudským právam jeho obetí, reputáciu ľudskoprávneho festivalu Jeden svet vážne poškodili. Na zmytie tejto škvrny budú musieť urobiť adekvátnu nápravu. Držanie bobríka mlčanlivosti ňou nie je.
Súvisiace články
Nelichotivé prvenstvo festivalu Jeden svet: Režisér na protest stiahol svoj film
Rasistický režim partnerom slovenského ľudskoprávneho festivalu
Izrael cez ružové okuliare
