Paulina Bren: Zelinář a jeho televize. Academia, Praha 2013.
Po udalostiach roku 1968 sa socialistický režim musel zamerať na zlepšenie svojho obrazu u verejnosti. Úsilie tzv. Pražskej jari o reformu a politickú demokratizáciu, zmarené okupáciou Sovietskymi vojskami, skončilo veľmi skoro s upálením sa študenta Jana Palacha. Následovná „normalizácia“ nespočívala len v personálnych čistkách, vedenie strany po novom pracovalo na tom ako prístupnou a príjemnou formou upokojiť horúcu situáciu. Kniha historičky Pauliny Brenovej Zelinář a jeho televize sa zameriava na televíznu podobu tejto štátom prezentovanej podoby každodennej dávky ideológie.
Pod scenáristickou a dramaturgickou taktovkou Jaroslava Dietla plnili seriály klasickú ideologickú funkciu – zmierovať spoločenské rozpory, ktoré sprevádzali neskorý socializmus: ako sa vyrovnať s kolektivizáciou, kapitalistickou spotrebou, či nedostatkom tovarov. Ideová a personálna normalizácia pomerov nasledujúca po roku 1968, stále živo prítomná v pamäti Čechoslovákov, si vyžadovala oficiálny legitimizačný naratív.
Jedným z prvých rozprávaní ponúkol televízny seriál Nejmladší z rodu Hamrů, ktorý sa usiloval vytvoriť kontinuitu medzi partizánskym bojom za oslobodenie od fašizmu a kolektivizáciou poľnohospodárstva socialistickým režimom. Dejová línia dramaticky sa odvíjajúceho príbehu poskytovala priestor pre stotožnenie sa diváka s neľahkou úlohou strany primäť súkromných vlastníkov vstúpiť do družstva. Chladný stranícky aparát je tu personifikovaný do postavy mladého Jana Hamra, ktorý sa podujal na funkciu predsedu JZD. Aby sa jej mohol ujať, je vyslaný študovať na vysokú školu, musí sa potýkať s nezáujmom spolustraníkov, pričom zažíva osobné nezdary a rany osudu. Seriálu sa takto podarilo prepojiť oddelené svety dediny a mesta, kolektivizátorov a vyvlastnených, strany a odcudzených ľudí. Divákom doma, ocitajúcim sa v rovnakej situácii, ukázal, že nie sú jediní, kto musí čeliť týmto novo sa objaveným problémom (s. 260). Potvrdili to aj haldy nadšených listov, ktoré dostala redakcia Československej televízie.
Spolu s pozitívnou odozvou sa v nich ale objavovala aj prekvapujúca ochota prerozprávať svoje vlastné zážitky pripomínajúce tie z obrazovky. Keď sa postupne míňali témy na spracovanie a záujem po ďalších príbehoch prevažoval produkčné možnosti, rozhodla sa televízia využiť podnety samotných divákov. Dietl si s pomocou študentov FAMU mohol vyberať z desiatok tisícov listov reagujúcich na výzvu podieľať sa na vysielaní, ktoré následne dramaturgicky dopracoval do série minipríbehov s názvom Bakaláři (pôvodne Bakaláři vědy manželské). Tie sú napokon známe a vysielané až podnes. Hranica medzi realitou a filmom sa zotierala.
Ideologická stránka televíznej tvorby nebola až tak neviditeľná ako by sa mohlo zdať a ľudia si uvedomovali jej politickú stránku. Istý kritický divák vyjadril v samizdate názor, že obľúbený seriál Nemocnica na kraji města, ktorý prerazil aj v zahraničí (dokonca so štyridsaťpercentnou sledovanosťou), mal obnoviť dôveru verejnosti v ťažko skúšané zdravotníctvo (s. 274). Napriek tomu sa tešil tak veľkej popularite, že sa v roku 2000 dočkal ďalších dvoch pokračovaní. Tu treba dodať, že neutíchajúca obľúbenosť komunistickej propagandistickej seriálovej tvorby, neustále reprízovaná súkromnými televíziami, ostro kontrastuje s dnešnou antikomunistickou produkciou paušálne odsudzujúcou a znevažujúcou celkovú kultúru vtedajšej doby.
Napriek odlišnému prostrediu, profesným zaradeniam postáv a problémom, s ktorými sa potýkali, bolo spoločným cieľom seriálov odvrátiť pozornosť od verejnej sféry k súkromnej a vrátiť ľudí z ulíc späť do ich domácností. Brenová pritom poukazuje na to, že odsun politiky do súkromia sa v médiách propagoval aj na kapitalistickom Západe. V Spojených štátoch sa za obdobia Ronalda Reagana začalo občianstvo spájať s intimitou, dôrazom na rodinu a morálku (s. 280). Práve tu mal byť priestor pre sebarealizáciu, začlenenie sa a riešenie všetkých, teda aj spoločenských, problémov.
Vládna moc tak na oboch stranách železnej opony ponúkala občanom kompromis – ak sa nebudú zaujímať o politické dianie, budú si môcť v pokoji žiť svoj osobný život. Ako určité priznanie chýb režimu a návod na fungovanie v ňom slúžila spomínaná televízna tvorba. Filmová produkcia nedostatky režimu nezakrývala, ale snažila sa ich rozmeniť na sériu menších problémov, ktoré možno prekonať väčším individuálnym úsilím.
Napríklad komédia Příště budeme chytřejší, staroušku! si berie na mušku problém zneužívania podnikového majetku a robí z neho okrajovú záležitosť, ktorá naviac býva spravodlivo potrestaná. Avšak, plytvanie a odcudzovanie pracovného materiálu bolo súčasťou neoficiálneho a svojpomocného riešenia značne rozšírenej nedostupnosti výrobkov v obchodoch. Seriál Žena za pultem zase zobrazoval príbeh predavačiek zo samoobsluhy, ktorá je vďaka ich usilovnosti a starostlivosti plná spokojných zákazníkov. Regály zaplnené konzervami, múkou, hydinou či vínom, vitríny plné obložených chlebíčkov a lahôdok vytvárali dojem dostatku a hojnosti. Zakrývali však skutočnosť, že šlo prevažne o tovar dostupný len výnimočne a pod pultom, a že by žiadne pracovné nasadenie nestačilo na ich zaplnenie.
Nedostatky a konkurenčné zaostávanie za konzumom Západu sa socialistický režim snažil zdôvodňovať dôrazom na kvalitatívne vyššiu úroveň života. Zlú organizáciu výroby prezentoval ako pozitívum nenáročného pracovného tempa, nemožnosti prísť o prácu, či lepších sociálnych vzťahov. Namiesto konkrétnych výrobkov a služieb, ktoré neboli dostupné, ponúkal sociálne pohodlie a zvýhodnenia iného druhu ako zdravotná starostlivosť, doprava, kultúrne služby. Podniky poskytovali zamestnancom možnosť rekreácie, lacného stravovania či bývania (s. 350).
Napriek snahám o zmierňovanie rozporov prostredníctvom sociálnych výhod sprevádzaných prorežimovou filmovou kultúrou sa však v ideologickej produkcii objavila trhlina. Už krátko po invázii sovietskych vojsk sa Gustáv Husák v rámci podpory normalizácie rozhodol požiadať Sovietov o finančnú pomoc na zmrazenie cien a zvýšenie konzumných požiadaviek verejnosti (s. 168). Od tej doby sa musel normalizačný režim potýkať s otázkou ako udržať tempo s narastajúcimi túžbami svojich obyvateľov, ktoré rozpútal. A to sa mu napokon, ako vieme, stalo osudným.
Foto: Karolína Slunéčková zo seriálu Žena za pultem. Zdroj: Wikipedia.
