O neschopnosti USA a EÚ zmeniť pohľad na svet píše John Wight.
Peter Frankopan vo svojej hodnotnej knihe „Nové hodvábne cesty“ zdôrazňuje, že „rozhodnutia, na ktorých skutočne záleží v dnešnom svete, sa nerobia v Paríži, Londýne, Berlíne alebo Ríme – ako pred sto rokmi. — ale v Pekingu, Moskve, Teheráne a Rijáde, v Dillí a Islamabáde, v Kábule a v oblastiach Afganistanu kontrolovaných Talibanom, v Ankare, Damašku a Jeruzaleme.
To, čo tu Frankopan opisuje, je multipolárny svet, ten, v ktorom Čína a Rusko stoja na vrchole ako kultúrne, geostrategické, ekonomické a čoraz viac vojenské protiváhy k doteraz unipolárnej realite vedenej Spojenými štátmi.
Na Západe, najmä pokiaľ ide o Londýn a Washington, hystéria a panika kolonizovali vládnuce establishmenty, zložené z mužov a žien, ktorí už nie sú schopní chápať svet, ktorý sa im mení pred očamii. A práve následkom toho, do akej miery tieto vládnuce elity odmietajú akceptovať, že starý svet umiera spolu s predpokladmi, na ktorých spočíval, sme teraz svedkami treníc a rastúceho nepriateľstva medzi krajinami vo svete, čo najtragickejšie vyvrcholilo v pokračujúcom konflikte na Ukrajine.
Bez ohľadu na to je jasné, že Peking prevzal žezlo globálneho vodcu, ktoré Washington pustil za vlády Trumpa, ktorý bol vrcholom rozmarov a dysfunkcie, a jeho nástupcu, ktorý sa snaží, no nedarí sa mu zadržať nový multipolárny príliv.
Čo sa týka prehlbujúcich sa väzieb Moskvy s Pekingom, v článku z mája 2020 s názvom „Čínsko-ruské partnerstvo naberá na sile“ pre americký think-tank Newlines Institute , autor Jeff Hawn píše: „Vzhľadom na vnímanú hrozbu zo strany USA, Čína a Rusko využili svoj obojstranný záujem a čoraz silnejší osobný vzťah medzi ich súčasnými lídrami. Pomocou fóra Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, ako aj bilaterálnej spolupráce, krajiny postupne posilnili bezpečnostnú spoluprácu tak v rozsiahlych, dobre organizovaných cvičeniach, ako aj v menších, ale možno významnejších prehĺbeniach vojensko-vojenských vzťahov.
Západ si môže za rozpory, ktoré sa teraz odohrávajú, sám. Vladimir Putin sa dostal k moci v Kremli s prísľubom podporovať úzke a vzájomne výhodné partnerstvo so Západom, pričom išiel tak ďaleko, že tu v roku 2000 bola myšlienka o vstupe Ruska do NATO. V roku 2007 si ruský vodca uvedomil, že pokiaľ ide o Washington a jeho spojencov, Moskva prehrala studenú vojnu, a teda všetka korisť ide víťazovi.
Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v tom istom roku ruský premiér varoval pred dôsledkami toho, že si jedna mocnosť prisvojila právo vykonávať svoju právomoc v každom regióne bez ohľadu na prednosť medzinárodného práva a národnej suverenity zakotvenej v Charte OSN. .
„Sme svedkami čoraz väčšieho pohŕdania základnými princípmi medzinárodného práva,“ povedal Putin. „A nezávislé právne normy sa v skutočnosti čoraz viac približujú právnemu systému jedného štátu. Jeden štát a, samozrejme, v prvom rade Spojené štáty americké, prekročili svoje národné hranice vo všetkých smeroch.“
Vývoj na Ukrajine je katastrofálnym výsledkom neschopnosti Západu venovať pozornosť varovaniu ruského prezidenta v Mníchove a následkom Putinovho bezohľadného rozhodnutia prepísať medzinárodne uznané hranice Ukrajiny.
Svet sa úplne zmenil a je v stave medzi zánikom starého a vznikom nového. Ako také je to obdobie plné rizika globálneho požiaru, pokiaľ rozum nebude mať prednosť pred úplne nemiestnym pocitom výnimočnosti, ktorý poháňa západnú zahraničnú politiku od zániku Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov.
Celý text si môžete prečítať na https://responsiblestatecraft.org/2022/06/16/when-will-we-accept-the-reality-of-a-new-multipolar-world/
