Autonómne sociálne centrum Klinika, ktoré je v súčasnosti terčom anonymných hrozieb bombovými útokmi, sa dvakrát ubránilo snahám o vysťahovanie. Boj pokračuje, ale ako dlho?
Autonómne sociálne centrum (ASC) Klinika na pražskom Žižkove v posledných týždňoch čelí narastajúcej snahe o ukončenie svojej činnosti. Úradné obštrukcie a pokuty nahradili anonymne ohlasované „bomby“, využité ako zámienka k vysťahovaniu policajnými ťažkoodencami. Aktivistom a aktivistkám sa zatiaľ darí priestor hájiť, ale represie budú pravdepodobne pokračovať, alebo i narastať. Má tento boj zmysel? Kolektív Kliniky, ako i mnohí jeho podporovatelia veria, že áno, a za pravdu im dávajú aj chartisti a chartistky, od ktorých aktivistky a aktivisti vo štvrtok na pozadí týchto udalostí prevzali cenu Františka Kriegla za občiansku statočnosť.
Klinika ako prax autonómie
ASC Klinika vzniklo po tom, čo na konci novembra 2014 kolektív squatterov a squatteriek z iniciatívy Obsaď a žij! obsadil dlho nevyužívanú a chátrajúcu budovu bývalej pľúcnej kliniky na pražskom Žižkove, celú ju upratal a začal v nej organizovať kultúrny a spoločenský program, do ktorého sa zapojili i mnohí obyvatelia okolia. Po vysťahovaní políciou na začiatku decembra 2014 a troch mesiacoch snahy a vyjednávania sa kolektívu podarilo získať budovu formou bezplatného vypožičania na jeden rok.
Počas tohto roka sa Klinika stala skutočne autonómnym, na grantoch a dotáciách nezávislým centrom prístupným ľuďom zo všetkých sociálnych vrstiev. Miestom, kde limitom tvorenia je len imaginácia a kde sa ľudia riadia pravidlami, na ktorých tvorbe sa majú možnosť podieľať, a to vďaka nehierarchickej a nediskriminačnej organizácii, do ktorej sa môže zapojiť ktokoľvek.
Práve vďaka týmto vlastnostiam sa Klinika mohla stať i akýmsi katalyzátorom radikálneho politického aktivizmu. Keď vás nezväzujú granty a sponzori, ktorých sympatie si potrebujete udržať, keď máte dostatok odvahy, zázemie a ľudí s podobnými postojmi, otvára sa vám oveľa väčší priestor pre politickú imagináciu a aktivitu, než aký je človek schopný vidieť, keď je pohltený v súkolí tržnej logiky ovládajúcej stále ďalšie dimenzie nášho života. Aj vďaka Klinike chytil miestny antikapitalismus, feminismus, či boj proti všemožným formám nenávisti akoby druhý dych – a stalo sa tomu tak (zhodou okoľností?) v tú najpotrebnejšiu dobu, kedy sa nenávisť (tentokrát k utečencom) idúca ruku v ruke s rastúcou nerovnosťou, šíri v spoločnosti ako hnedý mor. Jedným z najvýraznejších aktov bolo zorganizovanie veľkej zbierky na pomoc utečencom, distribúcia tejto pomoci a podpora výjazdov dobrovoľníkov, ktoré de facto odštartovali veľkú vlnu dobrovoľnej pomoci utečencom naprieč celým Českom.
Tak to by už stačilo
Avšak práve vďaka tímto vlastnostiam a z nich vyrastajúcej každodennej politickej praxe sa Klinika stala tŕňom v oku mnohých predstaviteľov štátu a dominantného politicko-ekonomického systému. Po roku aktivity sprevádzanej otvoreným deklarovaním anarchistických a antisystémových postojov, začala byť Klinika zrejme príliš nepohodlná. Z plánovaného predĺženia zmluvy krátko pred jej vypršaním zišlo a Úřad pro zastupování státu ve věcech majetkových (ÚZSVM), pod ktorého gesciu budova Kliniky spadá, podporovaný starostkou a niektorými politikmi Mestskej časti Praha 3, začal vyvíjať snahu o ukončenie činnosti autonómneho centra a vysťahovanie nepohodlných „nájomníkov“.
Aktivisti a aktivistky sa však po vypršaní zmluvy rozhodli v budove zostať a vo svojej činnosti pokračovať, čo sa im darí už takmer 3 mesiace. Snahy o vyjednávanie s ÚZSVM o možnostiach predĺženia ich pobytu v budove narážajú na zatvrdenú neochotu úradníkov, na čele s jeho riaditeľkou, Kateřinou Arajmu, ktorej boj proti Klinike ide ďaleko za hranice role štátneho úradníka a stáva sa vyslovene politicky a osobne motivovaným. Po sérii snáh o nájdenie či vykonštruovanie formálneho dôvodu pre ukončenie činnosti Kliniky a po rovnako neúspešnom nátlaku pokutou, ktorá centru narastá každým ďalším dňom pôsobenia v objekte (prvú časť pokuty odovzdal kolektív Kliniky tento štvrtok formou happeningu v sídle ÚZSVM), vyeskalovala v posledných dňoch situácia až do podoby zásahov policajných ťažkoodencov v reakcii na anonymne ohlásené bomby.
Nahlás si svoju bombu
Prvá „bomba“ na Klinike bola nahlásená v piatok 20. mája. Ľudia, ktorí boli v budove v tom čase prítomní, ju po príjazde polície bez odporu opustili, aby umožnili potrebnú kontrolu. Rozčarovanie ale prišlo v momente, kedy polícia pustila do budovy zástupcov ÚZSVM, ktorí následne budovu zabezpečenú novými zámkami prehlásili za vysťahovanú. Ľudia z kolektívu, podporovaní sympatizantmi, ktorí sa počas policajnej operácie ku Klinike zišli, sa však s takouto svojvôľou a zneužitím situácie nehodlali zmieriť a do budovy sa následne znovu vrátili.
Druhá „bomba“ nasledovala v utorok 24. mája. Ľudia z Kliniky už však vytušili, že sa situáciu bude opäť pokúšať využiť úrad ako zámienku k vysťahovaniu, a tak niektorí z nich odmietli budovu opustiť. Časť z nich sa pripútala k betónovým sudom, iní vyliezli na strechu. Obavy sa ukázali ako opodstatnené, keď sa pred Klinikou vyrojilo niekoľko desiatok ťažkoodencov, ktorí začali ľudí zo sudov vyrezávať a pri „prehliadke“ budovy úplne nezmyseľne vyrazili všetky dvere a zdemolovali interiér mnohých miestností. Po 4 hodinách nebezpečného rozbíjania sudov zbíjačkou a motorovou rozbrusovačkou, keď to vyzeralo, že Klinika je stratená, však polícia prehlásila dom (po opätovnej výmene zámkov) za zabezpečený, odovzdala ho zástupcom úradu aj s aktivistami a aktivistkami stále stojacimi na streche, a odišla. Kliniku sa tak podarilo ubrániť dvom pokusom o policajné vysťahovanie v priebehu jedného týždňa.
Tretie nahlásenie „bomby“ už prebehlo bez takéhoto policajného cirkusu vďaka vyjadreniu súdu, ktorý má na starosti občianskoprávny spor ohľadom zotrvania v budove, a ktorý prehlásil, že polícia môže v takýchto prípadoch po kontrole odovzdať budovu jej súčasným užívateľom. Snáď to horlivého anonyma odradí od ďalšieho falošného ohlasovania výbušnín. Otázkou však zostáva, aký spôsob a zámienku si ÚZSVM nájde nabudúce a kedy k tomu dôjde. Kolektív autonómneho centra má totiž informácie z dôveryhodných zdrojov, že niekto začal po pražských telocvičniach a bojových kluboch verbovať ľudí do „súkromnej bezpečnostnej služby“ za účelom „vymlátenia“ Kliniky.
Boj pokračuje
Budúcnosť autonómneho sociálneho centra Klinika teda zostáva veľmi neistá. Zastupiteľstvo hlavného mesta Prahy už síce začalo s konkrétnymi krokmi v snahe o získanie budovy Kliniky do vlastníctva mesta, ale ÚZSVM má široké možnosti, ako tejto snahe brániť. A aj v prípade úspechu je nejasné, aký postoj by mesto ku Klinike zaujalo. Členovia a členky kolektívu sa však nevzdávajú a každý ďalší vybojovaný deň existencie Kliniky, každá ďalšia susedská večera alebo politická diskusia, a každý pravidelný i nový návštevník je znovupotvrdením jej zmyslu.
Zmyslu, ktorý presahuje jednotlivých ľudí zapojených do jej činnosti, a ktorý ocenila aj Nadácia Charty 77, keď udelila kolektívu Kliniky Cenu Františka Kriegla za občiansku statočnosť. Je to práve tento zmysel – každodennou praxou tvorený a znovupotvrdzovaný príklad toho, že iný svet je možný – ktorý nedovolí človeku vzdať sa a odísť, aj keď stojí na klzkej streche alebo mu pri hlave hučí rozbrusovačka. Pretože – ako to vystihla jedna členka kolektívu – odísť je ťažšie ako zostať.
Autor je člen kolektívu Kliniky.
Foto: Centrum Klinika, hlavní vchod z Jeseniovy ulice, autor: Lukáš Vrána. Zdroj: Wikimedia Commons
