V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať rozhovor filozofky a teoretičky umenia Ivany Komanickej s Adamom Mackom, vizuálnym umelcom a kurátorom, o umení v prostredí koronakrízy a kolabujúceho kapitalizmu.
___
Rozhovor medzi filozofkou a teoretičkou umenia Ivanou Komanickou a vizuálnym umelcom Adamom Mackom počas koronavírusovej karantény vyšiel z umelcovho konceptu critical rethinking/kritickej reflexie ako reakcie na social distancing/sociálny odstup a potreby vytvoriť blízky intelektuálny priestor v kontraste k záplave dát, digitálneho mediálneho obsahu a širokého etablovania korporátnych nástrojov ako videoprezentácie, online konferencie či online rozhovoru, ktoré rámcovali aj obsah krízy a možnosti sa k nej kriticky vzťahovať. Rozhovor sa odohral prostredníctvom emailovej korešpondencie, ktorá sa s dlhšími lehotami na premýšľanie a formuláciu témy blížila skôr klasickej korešpondencii či príprave na seminár. Dialóg ponúka subjektívne vstupy a úvahy ako reagovať na aparáty vynútenej kreativity, spôsoby interpretácie a jazyk, ktorý používa verejný diskurz a ako ho odpútať od ekonomickej podmienenosti. Autori sa pýtajú na možnosť kritického zhodnotenia a ich potenciálne uplatnenie reakcionárskou či akademickou formou. Rozhovor formuluje niektoré z tém týkajúce sa koronavírusovej krízy ako krízy kapitalizmu pohostinnosti (D. Harvey) či kreatívneho kapitalizmu a akcelerovania ničím nelimitovaného digitálneho konzumu, ktorý je aktuálne bezpečný a bezrizikový a vďaka novým aplikáciám prináša aj isté oslobodenie či nezávislosť od limitov konzumujúceho. Rozhovor formuluje tézu, že aktuálnou krízou sa začína proces nezávislosti od kreatívnej sily, teda od toho, čo v kapitalizme reprezentuje náhodnosť, slobodu, vzrušenie z nového, ktoré si takto adaptoval kapitalizmus pohostinnosti, a ten sa rúca. Ak je koronavírus outsourcovaný (slovami Naomi Kleinovej), postihnutá je celá subdodávateľská štruktúra kapitalizmu pohostinnosti vrátane umenia. Rozhovor sa dotýka nových podôb vynútenej (digitálnej) kreativity, nových digitálnych nástrojov vedomostnej či kreatívnej spoločnosti, ako sú konferenčné nástroje, náboru nového digitálneho masového publika, digitálnej štandardizácie a normalizácie umenia, digitálnej spektakularizácie umelca (sociálne siete, indexy hodnotnosti) či rozširovania nových foriem financovania kultúry, ktoré je dátovo viazané. Oproti kapitalistickému realizmu (Mark Fisher) po finančnej kríze z rokov 2008 a 2009, ktorý argumentoval, že existuje asimilácia alebo pre-integrácia, naše nádeje aj vzdor sú dopredu formované kapitalistickou kultúrou (dnes jeho špecifickou formou – kreatívnym priemyslom), po koronavírusovej kríze celá tradičná ľavicová kritika odcudzujúceho a izolujúceho nástroja stráca relevantnosť, keďže dochádza k prepisovaniu toho, čo nové technológie reprezentujú, skutočné spojenie, jediné skutočné spojenie v reálnom svete, ktorý je poznačený sociálnym odstupom.
Rozhovor počas koronavírusovej karantény viedli Ivana Komanická (IK) a Adam Macko (AM)
IK: David Harvey veľmi správne postrehol, že počas koronavírusu sa zrútil kapitalizmus, ktorý sa etabloval po finančnej kríze z rokov 2007 a 2008 a ktorý je založený na instantnom konzumerizme a medzinárodnom turizme. Spočíval v masívnych investíciách do letísk, hotelov a reštaurácií, tematických parkov, kultúrnych podujatí. To, čo sa označuje za kapitalizmus pohostinnosti, je súčasťou oficiálnej agendy Európskej únie naštartovania ekonomiky po finančnej kríze, ktorú pripravili think tanky pod eufemizmom kreatívna spoločnosť. Tento instantný kultúrny konzumerizmus sa počas pandémie koronavírusu okamžite presunul on-line. Prichádzaš s kritickým konceptom v súvislosti s on-line vystavovacími stratégiami, ktoré sa nekriticky rozšírili.
AM: Rozmýšľal som nad formátmi, ktoré sa vyrojili počas karantény a ktoré, myslím, úplne odhalili vynútenú kreativitu, ktorá sa očakáva od umelcov a inštitúcií. Preto skúšam konferenčný program (sám korporátny nástroj) na kritickú reflexiu. Zatiaľ sa mi ukazuje, že je to vskutku pohľad cez krivé zrkadlo a veľmi mi chýba naozajstná reflexia. Sám som so záujmom skúšal sledovať v mne známych inštitúciách, s čím prídu a rýchlo som k tomu získal ambivalentný postoj – ako informácia o skutkovej podstate pochopiteľné, ako plnohodnotný divácky jav nepostačujúce. Paralely súčasného umenia a komunikačných kódov považujem za prínosné, ale asi ešte nie sme mentálne pripravení spracovať takú rozsiahlu štruktúru informácií. Technológie predbehli potenciál tela.
IK: Ukazuje sa, že dokonca alternatívne a nezávislé kultúrne zóny neprinášajú v tomto žiaden subverzívny potenciál a sú súčasťou kultúrneho mainstreamu. Mohli by sme zopakovať kritiku Marka Fishera z jeho teórie kapitalistického realizmu, ktorú publikoval po finančnej kríze, kde argumentuje, že na rozdiel od postmoderny v kapitalistickom realizme existuje pre-asimilácia alebo pre-integrácia, naše nádeje aj vzdor sú dopredu formované kapitalistickou kultúrou.
AM: Nezriaďované kultúrne inštitúcie sa na Slovensku začali vytvárať po roku 1989 ako potenciálne pokračovanie disidentskej kultúry a oponentúra k zriaďovaným organizáciám, ktoré sa diskvalifikovali normalizačným ideologizmom. Tá situácia v deväťdesiatych rokoch, keď sa normalizačné kádre v zriaďovaných inštitúciách v kultúre nahrádzali odborníkmi, ktorí museli vyhodnocovať nové procesy v ekonomike, zároveň reflektovať pohyby vo svetovom umení vytesnených dve desaťročia, nové médiá a technológie a stále prítomná politizácia kultúry, to bol taký mix problémov, že reflexia nastupujúcich systémov kapitalizmu proste neprebiehala. Mám za to, že to je podhubie dnešného stavu. Objavuje sa opäť spochybňovanie zriaďovanej kultúry, financovanie tej alternatívnej je byrokratické a grantové schémy stále viac dátovo a normatívne viazané. Výsledkom je stav permanentnej turbulencie, orientácie na neustálu produkciu, výkon a unifikácia výstupov. Rozdiel voľných prejavov kultúry a kreatívneho priemyslu je čoraz menej poznateľný, ak taký je vôbec.
IK: Veľa som v poslednom čase premýšľala nad problémom odstupu a jeho vzťahu k mysleniu, je to starý problém, mnohokrát riešený v starých médiách, akými sú kniha či závesný obraz. V tejto situácii sa mi zdá, že dochádza k akémusi jemnému presunu. Priestor nových technológií, ktorý pre mnohých z nás pod tlakom neoliberalizmu predstavuje pracovný nástroj, sa dostáva do nového svetla. Celá tradičná ľavicová kritika odcudzujúceho a izolujúceho nástroja stráca relevantnosť, keďže dochádza k prepisovaniu toho, čo nové technológie reprezentujú, skutočné spojenie, jediné skutočné spojenie v reálnom svete, ktorý je poznačený sociálnym odstupom.
AM: Keď som znova čítal texty k dejinám a teórii nových médií, aj texty nie také dávne mi prišli dosť staré, a uvedomil som si, že ide v mnohom o dnes už neaktuálnu kritiku, pritom nie staršiu ako 10 rokov. Ten rozptyl, akým sme infiltrovali socialitu internetu a sietí, je naozaj absolútny – od sociálnych vzťahov, pracovných väzieb, zdrojov informovanosti atď. Toto, čo odhaľuje súčasný stav, je také patologické, hlboké a presahujúce ekonomický jazyk, že to úprimne desí, ako s tým naložíme. Potrebujeme sa vyhnúť apokalyptickej prognostike, akceptovať stav, ale kriticky ho zrevidovať pre potenciál človeka. Možno je to tak zatiaľ veľmi nejasné, ale myslím, že aj vytesnenie abstraktného myslenia a poetického potenciálu na úkor pragmatickosti kapitálu prispelo k devalvácii idey o bytí a začal by som preto odtiaľ.
IK: Vo svojom projekte počas karantény prichádzaš s konceptom critical rethinking namiesto social distancing. Môžeš to priblížiť?
AM: Na facebooku EQO som urobil dve opakované udalosti – Periférnu karantenológiu a Na dotyk+. Prvá rekontextualizuje niektoré predošlé výstavy, kde s odstupom vidím, že sa dá o nich uvažovať v ďalších súvislostiach. To je tá slovná hračka critical re-thinking – spätné kritické zhodnotenie, ako sa mohol daný projekt ešte rozvinúť. Mala to byť vlastne reakcia na vynútenú kreativitu vytvárať rýchlo nový content – videorozhovory, online prezentácie atď. Mal som za to, že kríza je príležitosť na prehodnotenie toho, čo už bolo urobené. Prečo by sme hneď až nasilu mali vyvárať náhradný materiál? Ten formát je však už zo svojej podstaty akademický. Pôvod critical re-thinking je reakciou na social distancing, čo sa rýchlo začalo šíriť na FB a mne to hneď prišlo nepresné, lebo dištanc, ktorý sme aplikovali, je fyzický, nie sociálny (ten aj keď sploštene na sieťach beží – skôr mal byť physical distancing a social in touch alebo niečo podobné). Periférna karantenológia je trochu ironický tvar akejsi z núdze vedy v regióne. Podobne v koncepte Na dotyk + som chcel naznačiť spojenie, ktoré je zo svojej podstaty haptické, cez matematický (teda sieťový znak), dnes práve skôr ekonomický (+). Tiež len slovná hračka – tam pridávam videá, kde sa snažím práve ten formát vynútenej kreativity použiť ako sebareflexívny. No úprimne vôbec sa v tom necítim pohodlne, je to veľmi kostrbaté, ale vlastne aj to môže byť message.
IK: Napadlo mi, že ten akademický formát, uzavretý priestor ako priestor pre kritickú (seba)reflexiu, je vlastne veľmi klasickým humanistickým prístupom v situácii, v ktorej čelíme ďalším pokusom transformovať vzdelávanie, ktoré sa presúva on-line a reprezentuje už iba konektivitu bez obsahu. Tieto formáty už dlhšie pôsobia v umeleckých inštitúciách, ktoré vzdelávajú digitálnym spôsobom.
AM: Je to opäť problém nerozvíjanej kritiky a reflexie súčasných teórií vo filozofii, estetike, pedagogike a vôbec nových médiách a technológiách. Ako naložiť s komunikačnými stratégiami a digitálnymi mechanizmami? Posthumanizmus prešiel za 30 rokov mnohými modifikáciami a to, čo u Cyborg Manifesto Donny Harraway reprezentovalo zlepšovanie kvality života cez aplikácie technológií (protézy, medicínske inovácie), tak zasa u Nicka Landa znamenalo rozvinúť teóriu akceleracionizmu do polohy sociálneho inžinierstva nezlučiteľnej s humanizmom. Všetky tieto polohy sú však v akademickom jazyku prínosné, lebo zviditeľňujú úvahy nad procesmi v praxi. Preto je ten intelektuálny priestor nenahraditeľný, lebo má potenciál reflexivity. Ak pripustíme, aby tieto formy boli z univerzít vytesnené a vzdelanie chápané tak, ako píšeš, len ako konektivita pre sietnicu, budú bezpochyby akcelerované procesy v spoločnosti, ktoré dark enlightment umožnia.
Vlastne sa to už deje.
IK: Ešte k pojmu social distancing. Ak sa súčasná spoločnosť vyznačuje masovou socialitou, prerušením aktuálneho globálneho kreatívneho kapitalizmu, ktorý túto socialitu vytvára, skutočne došlo k social distancing, ale možno by sme ho mohli skôr označovať za mass distancing. Potreba presunúť (aj umeleckú) prevádzku on-line znamená neprerušiť chod kreatívneho kapitalizmu, nachádzať preň nové zdroje a publikum, k akumulácii ktorých práve dochádza. Ty sám si kladieš otázku, či sa formáty verejných prezentácií on-line, promo stratégie budú absolutizovať aj či fyzické prezentácie definitívne skončia a presunú sa na web. Máš už aj nejaké odpovede na to, ako by mohol vyzerať návratn do normality po skončení tejto krízy či ďalšie otázky?
AM: Momentálne sa mi zdá byť najťažšie sformulovať prínosné odpovede. O čom vlastne chcem hovoriť? Aký jazyk tento diskurz už používa a ako sa k nemu vzťahovať? Baviť sa teda len o kultúre a inštitucionálnej otázke ma hneď odkazuje na jej charakter, vzťah k závislosti od ekonomického modelu. Väčšina názorov, ktoré registrujem, používa práve ekonomický jazyk – ale o čom vlastne vypovedajú? Preto aj to, čo píšem, je neusporiadané, ale naozaj cítim, že myslieť na svet po korone je prehodnotenie komplexného spôsobu vzťahovania sa k nemu.
Počas posledných mesiacov som viac študoval spomínané teórie akceleracionizmu ako reaktanta na osvietenský model spoločnosti. Na jednej strane tu máme zaujímavú zhodu v naratíve alt-right a maoistov na zborenie referenčných rámcov a inštitúcií. Landov right-wing akceleracionizmus alebo dark enlightment cíti možnosť zbaviť sa diskreditácie formou extrémneho premostenia do plne digitalizovaného sharingu dát a obrazov. Loney Abrams v eseji Flatland hovorí o kolapse rozdielu medzi faktickou výstavou a jej dokumentáciou. Pre ňu je definitívnym priestorom pre prezentácie umenia internet. Častým a oprávneným argumentom býva inštitucionálna kritika komodifikácie umenia a jeho rámcov pre potreby trhu (umelecké ceny, aukcie, artfairy atď.), a teda snaha radikálneho vymedzenia sa voči ekonomickým mechanizmom zhodnocovania umeleckej prevádzky. Problém ale je v unifikácii týchto stratégií. Platformy tohto oslobodenia – sharovacie portály ako Contemporary Art Daily, Ofluxo, Tzvetnik a iné dokázali podať správu o prezentačných formátoch takmer z celého sveta, nezastúpili však dostatočne kritický rozmer a dnes pri ich sledovaní vidíme často sa opakujúce až prelínajúce sa výstavy a ich podoby. Akási digitálna štandardizácia tak núti pýtať sa, či došlo k skutočnému vymedzeniu sa voči kritizovaným inštitucionalizovaným rámcom alebo ich nahradila nová forma normalizácie percepcie. Nekritické zdôrazňovanie potenciálu viditeľnosti zabúda, že demokratickou voľbou diváka je jeho odmietnutie. Fyzicky prísť na výstavu alebo koncert sa vzťahovalo aj k úniku do priestoru slobodného myslenia, od existujúcich štruktúr. Videnie a byť videní totiž znamená dohľad s potenciálom foucaultovskej biomoci a s tým spojené aparáty represie. Čo znamená, keď sa fyzickosť a haptickosť vylúči? Čo bude znamenať myslieť digitálny obraz? Ak sa sústredíme len na formáty vynútenej kreativity, zrkadlenia, konferenčné nástroje, dôjde k uspokojeniu intelektuálnych a reflexných receptorov? A-kontaktný svet umenia? Mne to však pripomína scénu z filmu Matrix, kde sa Neo prebudí – napriek dokonalej ilúzii pripojenia sa ako prvého zbavuje napojenia výživovej trubice. Slamka teda ostáva. To, čo nás bude napájať, je nebezpečenstvo nových foriem zotročenia.
IK: V 90. rokoch napríklad poslúžili kritické postmoderné teórie, niektoré koncepty ako Deleuzov koncept nomádskosti k transformačným procesom, ktoré boli absolútne zásadné. Argumentovalo sa oslobodením od národných kultúrnych inštitúcií (ktoré boli považované za nacionalistické a byrokratické) v prospech globálneho umenia, budovaním novej dočasnej infraštruktúry staníc, platforiem a predovšetkým bienále, ktoré slúžili re-brandingu miest a kultúrnemu turizmu. Zdá sa, že teória akceleracionizmu poslúži ďalšej tranformácii, digitálnej.
AM: Procesy digitalizácie sú tu už dlho prítomné v spektakularizácii osobnosti umelca (sociálne siete, indexy hodnotnosti), dôraz na appereance, vzhľad, sebaprezentácia. Neuvediem nič nové, keď poukážem na paralely k nazidokumentu 30. rokov alebo systému hollywoodskych štúdií a hereckých hviezd garantujúcich reprezentáciu filmu. Hoci tak Benjamin ako aj Adorno dôrazne upozorňovali (oprávnene) na fašistický rozmer masovej kultúry a jej médií, objavenie internetu bolo vítané pre potenciál na šírenie kritických myšlienok ako prvý skutočne demokratický priestor. Odôvodňovalo sa to práve nefyzickým charakterom – internet nepodmienený inštitucionalizáciou formou tlačiarne, novín, galérie atď. Internet sa ním však nikdy skutočne nestal. Kým radikalizmus a extrémizmus dostali nerušené a neregulované plató na šírenie svojich ideológií, nástroje kritického myslenia (knihy, prednášky, diskusie) ostávali dlho neprístupné a osvietenský zámer vzdelávania más nebol naplnený. Je zaujímavé, že až karanténna situácia podmieni sprístupnenie on-line databáz knižníc a ostane to bez kritickej odozvy. Prečo neboli prístupné doteraz? Argument existenciálnej udržateľnosti tejto open-source logiky pre tvorcov autorov je jednou z hlavných výzev pre pokoronový svet. Ponúka sa systém nepodmieneného základného príjmu, čo bude predmetom ideologického boja s dodýchavajúcim neoliberalizmom. Tu ma to teda premosťuje k hlavnému problému pre kultúru ex post – oslobodenie kultúrnych reprezentantov od ekonomického jazyka. Ak máme stále nejakú zhodu na spoločenskej zmluve, je štát povinný garantovať ekonomickú existenciu inštitúcií a zároveň im nechať plnú slobodu nad spôsobmi prezentácie a sprístupňovania umenia. Toto nech je predmetom dišputy kvalifikovaných jednotlivcov ako možný pozitívny efekt. Čo však skutočne desí, je naratív, ktorým sa pertraktuje kontinuita a chod umeleckých inštitúcií, ktoré nútia neprerušenú produkciu vizuálneho obrazu. Akcentuje to brutálnu banalitu, uspokojenie stálym tokom prijímania digiobrazu a obávam sa, že tak len kompenzujeme svoj hlad sietnice a vytesňujeme komplexnosť bytia.
IK: Jedna z apórií kapitalizmu je otázka, ako je možná neobmedzená forma kapitálu. Dnes sa tematizuje ako otázka toho, ako môže kapitál prosperovať aj bez ľudskej práce. Pri súčasnej vzrastajúcej robotizácii to už nie je len otázka fiktívnych svetov, pozrime sa len na vyjadrenia o nezávislosti od ľudskej pracovnej sily, pri vývoji nových aplikácií sme na ceste nezávislosti od kupujúcej sily. Pričom nezávislosť samotná sa stáva predmetom sledovania a vykorisťovania cez nové aplikácie. Myslím si, že touto krízou začína proces nezávislosti od kreatívnej sily, teda od toho, čo v kapitalizme reprezentuje náhodnosť, slobodu, vzrušenie z nového, ktoré si takto adaptoval kapitalizmus pohostinnosti, a ten sa rúca. Zavedenie rétoriky bezpečnosti je v priamom rozpore s rétorikou instantného konzumerizmu. Digitálny konzum je aktuálne bezpečný, bezrizikový a tam sa sťahuje akumulácia kapitálu. Aké riziká vidíš pre umelecký svet a umeleckú prácu v tomto bezrizikovom koncepte?
AM: Už teraz je zjavná unifikácia globalizovaných kódov vizuality. Umelci sú kapitálom postrkovaní k napodobňovaniu existujúcich foriem, lebo pre ekonomické zhodnotenie je bezpečnejšie, ak zdôrazňujú paralelu k už komodifikovanému umeniu. Oceňuje sa poznateľnosť a ak sa, nebodaj, spozoruje invencia, tak len v mantineloch, v ktorých bude umelec nekritický k existujúcemu. Teoretici a kurátori sú neustále sebacenzúrovaní, aby neboli obvinení z ideologizmu, pokiaľ riešia ľavicové kritické témy a modely mimo kapitalistického naratívu. Galeristi unifikujú inštalačné stratégie, aby boli poznateľní pre art-fairy a veľtrhy. Tieto procesy sú už aj v našom priestore plne rozbehnuté. Čo s tým? Ako čiastkové odpovede aspoň heslovito – redefinícia inštitúcií ako site-specific orientované, dôraz na lokálny potenciál umelcov v mieste ich žitia (teória pozitívneho provincionalizmu). Dôraz na kolektívnu participáciu v mieste vzniku. Špekulatívny realizmus miestnej praxe. Zbavenie sa postkolonializmu globálu – nie viac prežitie najsilnejších, ale súžitie zdieľaných. Restoratívna stratégia tiel a životov. Antropická aktivita – ekonolapsus?Možno opäť myslieť na umelca ako aktéra spirituálne individuácie každodenného gesta. Prežitie času a momentu pre (ne)zmysel, afirmitu významu života a nevýznamu umenia.
Premýšľam.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava.
