Nezdá sa, že sme pochopili lekciu minulej krízy.
Namiesto riešenia vážnych problémov, s ktorými sa borí naša spoločnosť i ekonomika, už druhý týždeň riešime nejakú hlúpučkú diplomovku. Nikto normálny nespochybňuje, že ide nielen o hanebné konanie vtedajšieho študenta a dnešného predsedu parlamentu, a azda nikto ani nepochybuje o tom, že v normálnej krajine by takýto „politik“ okamžite odstúpil a odišiel z politiky. Lenže to by sme museli mať na Slovensku normálnu politickú kultúru a normálne politické strany – čo, žiaľ, nemáme.
Nech už táto kauza dopadne hocijako, pozornosť vlády, úradníkov, obyvateľov a médií by nemali prioritne pútať prestrelky členov vládnej koalície v parlamente, ale riešenie súčasnej situácie. Prípadne, aké riešenie súčasnej situácie ponúkajú viaceré návrhy na úpravy interrupčného zákona? Počet potratov neustále klesá, rastie však produkcia CO2. Aké riešenia poskytuje súčasná vláda? Na štátnu pomoc firmám, živnostníkom a zamestnancom ide stále žalostné málo reálnych peňazí a namiesto toho ide do parlamentu placebo s názvom lex Corona. Ako pomôže krachujúcim podnikateľom možnosť strhnúť nálepku so zákazom fajčenia, nikto nevie, ale podľa vyjadrenia ministerstva hospodárstva ide o revolučný krok. Podobne by sme si mohli rozobrať aj ďalšie opatrenia z tohto zákona, ale to nie je dôležité. Tento zákon obsahuje množstvo pozitívnych zmien, ktoré samy osebe môžu priniesť nejakú formu úľavy v dobrých časoch, ale ako prispejú k tomu, aby sme nespadli na dno a naša ekonomika sa nerozsypala ako domček z karát?
Zlé riešenia sú v kurze
No, v zásade nijako. Naopak, dokola počúvame, hlavne z ministerstva hospodárstva, ako treba osekať pracovné kódexy, ako treba zmraziť alebo zmeniť minimálnu mzdu, ako treba uvoľniť ruky pri prepúšťaní a podobne. Ľudia budú prichádzať o prácu následkom hospodárskej krízy, a nie následkom zvyšovania minimálnej mzdy. Nikto však z tohto ministerstva nereflektuje, že tieto opatrenia pred minulou krízou a počas nej ordinoval aj Medzinárodný menový fond, ktorý odvtedy zásadne otočil. Na základe dát, množstva výskumov a empírie sa prišlo nato, že takéto politiky nepomáhali, ale postihnutým krajinám zásadne škodili v boji s finančnou a následne hospodárskou krízou. Napríklad aj súčasná šéfka MMF sa vyjadrila, že krajiny musia viac dávať do infraštruktúry a projektov, aby stimulovali ekonomiky a domácu spotrebu. Aj miliardy, ktoré plánuje EÚ naliať do ekonomík, sú určené práve na to a sú v rozpore s tým, čo EÚ odporúčala pred viac ako desaťročím – pretože sa poučili.
A my sme sa poučili?
Ministerstvo hospodárstva svojimi návrhmi ide proti týmto odporúčaniam medzinárodných inštitúcií a zároveň sa snaží pod heslom vylepšenia podnikateľského prostredia zásadne poškodiť to zamestnanecké. Zmrazením minimálnej mzdy dosiahneme jediné, reálny pokles minimálnej mzdy a zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva. Ľudia budú prichádzať o prácu následkom hospodárskej krízy, a nie následkom zvyšovania minimálnej mzdy. Toto pochopili aj v Nemecku, kde sa v minulých dňoch zamestnávatelia a zamestnanci dohodli na dvanásťpercentnom zvýšení minimálnej mzdy.
Slovinsko inšpiruje
Slovinsko, s ktorým máme porovnateľnú produktivitu práce, má priemernú mzdu nominálne takmer v dvojnásobnej výške ako my na Slovensku a aj po prepočítaní cez paritu kúpnej sily sú na tom podstatne lepšie.
Vyplakávať tu o nízkej produktivite nikomu nepomôže, pretože tá slovenská je jednou z najvyšších z regiónu a zároveň aj v tomto prípade je „čierny Peter“ na strane zamestnávateľov. Stačí si pozrieť mieru výdavkov podnikateľov na výskum a vývoj, sme jedni z najhorších v regióne. Na jednej strane neinvestovať do nových technológií a nových zariadení, svoju konkurencieschopnosť stavať na mzdovom dumpingu, to sa našim zamestnávateľom páči. Keď však zamestnanci aj napriek tomu všetkému dávajú svedomito svoj podiel práce na spoločnom a chcú lepšie ohodnotenie, tak už je zle, lebo si vraj likvidujú svoju budúcnosť.
Strašenie bludmi
Zamestnávatelia sa oháňajú grafmi, ktoré podľa nich potvrdzujú, že minimálka na Slovensku rastie rýchlejšie ako priemerná mzda a produktivita práce, pričom toto grafické zobrazenie reality neuvádzajú do kontextu. Po prvé, svoj graf uvádzajú len od nimi vybratého roku, pretože predtým rástla produktivita práce rýchlejšie ako minimálka aj priemerná mzda a po druhé, ak bola najnižšia mzda na začiatku sledovaného obdobia veľmi nízka a vyrástla na dnešnú úroveň, tak samozrejme ten rast je v indexovom porovnaní vysoký.
zdroj: TA3
Podobne sa zástupcovia zamestnávateľov oháňajú grafom, kde podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde je druhý najvyšší po Slovinsku, no aj tú akosi zabudli na kontext, ktorý je spomínaný vyššie. Ak máme vzhľadom na produktivitu práce prinízku priemernu mzdu, tak aj podiel minimálky na nej musí byť relatívne vysoký.
zdroj: TA3
V roku 2016 sa problematikou nízkych miezd zaoberal liberálny ekonóm Tomáš Meravý, ktorý v súvislosti s medzinárodným porovnaním rozdelenia príjmov z hrubej pridanej hodnoty medzi prácu a kapitál povedal nasledovné:
Ak by tento pomer platil aj u nás, priemerná mzda by nebola 861 eur, ale takmer 1300 eur.
Ak by sme dnes mali na Slovensku priemernú mzdu 1300, aký podiel by tvorila dnešná minimálna mzda na priemernej mzde? Len 44,6 percenta. A všetky ekonomické fundamenty hovoria, že priemernú mzdu 1300 € by sme pokojne mohli mať (pokojne aj viac), len to by zamestnávatelia nesmeli dookola opakovať svoje naučené pesničky. Pekne to kedysi zhrnul Vladimír Baláž z SAV:
Časť slovenského biznisu bude aj naďalej clivo spomínať na úžasné 90. roky a robiť v médiách marketing pre konkurenčný model založený na nízkych mzdách a minimálnych daniach. Tento model je už vo vyspelých krajinách exponátom v múzeu ekonomickej histórie. Vedľa parného stroja, detskej práce a čmudiacich komínov.
Zdroje obrázkov: leftycartoons, idealiste.cz a TA3
Článok v skrátenej podobe vyšiel v denníku SME
