Muzikál La la Land od Damiena Chazella je sebareflexiou západnej spoločnosti a úlohy kultúrnych inštitúcií a médií v kapitalistickom hospodárstve.
Recenzia obsahuje spoilery.
Celý film je popretkávaný dvojitou sebairóniou. Túto iróniu na jednej strane vidieť v zvolenom žánri, muzikáli, stvárnenom ako „daydreaming“ ako u protagonistov tak u divákov, na druhej strane je badateľná v stvárnení Hollywoodu ako továrne na sny. V niektorých scénach irónia ide do podstaty kapitalistickej výroby, v ktorej je výhodnou investíciou vyrábať tovary kritizujúce kapitalizmus, napríklad tričká a topánky so symbolikou Sovietskeho zväzu a marxizmu, či povrazy na obesenie.
Už prvá scéna vyjadruje náladu filmu. Odkazom na päťdesiate roky používa retro fetiš ako módny trend. Pieseň „Another Day of Sun“, ktorou film začína v zápche na diaľnici, je prejavom horko-ironického nastavenia muzikálu. Práve tým, že sa začína na diaľnici, na ceste do práce, mimo čas v premietacej sále, vyjadrujú tvorcovia filmu svoju sympatiu k spolupracujúcim. Ukazujú im, ako si akurát vzali voľno z obvyklej cesty do práce a pustili sa do tanca. Názov a nálada tejto piesne pritom ironicky oznamuje nový skvelý deň. Súčasne stvárňuje funkciu filmu, muzikálu a piesne ako tovaru slúžiaceho potrebe nastaviť jasný úsmev svojim zákazníkom v práci a vydržať ďalší skvelý deň.
La La Land tak začína tým, čím pokračuje celé rozprávanie – ako jeden z mála filmov sa zaoberá skoro výlučne každodennou činnosťou ľudí tam vonku, ich pracovným životom a stvárňuje ich depresie, existenciálny strach a celkovú mizériu. Súčasne paroduje svoju úlohu antidepresíva a sna, do ktorého možno utiecť a na chvíľu nemyslieť na všetky nástrahy moderného života človeka závislého na mzde. Druhá scéna ukazuje hlavnú ženskú hrdinku, Miu, v jej práci v Starbuckse a potom jej aktivitu vo „voľnom čase“, kde sa snaží chodiť po konkurzoch a získať hereckú rolu. Doma nasleduje pieseň „Someone in the Crowd“ so spolubývajúcimi, keď sa pripravuje na návštevu oslavy povinnou prácou na svojom tele, s úmyslom si na oslave nájsť potenciálneho sexuálneho partnera. Cestou domov zablúdi do podzemného baru, kde stretne svojho filmového partnera, Sebastiana. Ten tiež, podobne ako ona, žije ako muzikant v prekérnych podmienkach, bez stáleho zamestnania. K ich stretnutiu pritom dôjde len vďaka tomu, že hlavný hrdina neposlúchne príkazy svojho zamestnávateľa a zahrá pieseň nevhodnú na vianočnú večeru, a tak je následne prepustený.
K nasledujúcemu stretnutiu dvojice dochádza náhodne pri ďalšej oslave, na ktorej Sebastian pracuje ako klavirista s elektrickým klavírom z 80. rokov. Neskôr, na prvom rande ju oboznámi so svojím nadšením pre jazz, ktorý však z dôvodov slabého trhového dopytu vymiera. Úmyslom Sebastiana je otvoriť si vlastný bar a tak bojovať proti úpadku jazzu, a zároveň sa posunúť z pozície človeka, ktorý sa živí predajom vlastnej pracovnej sily, medzi podnikateľov žijúcich z cudzej práce.. Mia sa do Sebastiana zamiluje a rozchádza sa so svojím aktuálnym partnerom, členom vládnucej triedy, ktorý ju irituje pre svoje chvastúnstvo. Nasleduje iluzionistický stred filmu, v ktorom je romantický vzťah dvoch ľudí na vrchole, znázornený v klasických ľúbostných piesniach.
Ku koncu tohto „sna“ dochádza vo chvíli, kedy si Sebastian nachádza stále zamestnanie v popovej kapele, neúmyselne parodujúcej jazz a blues, opúšťa chudobný prekariát a stáva sa členom strednej triedy a tým vzdáva svoj boj proti trhu. Pracovné povinnosti, existenciálny strach a triedne vzťahy sa dostávajú do ich emocionálneho a romantického vzťahu a pomaly ho rozkladajú. Potom sa splní sen Mie tým, že dostane rolu vo veľkom filme, kvôli ktorému však musí odcestovať do Paríža – sen nádherne znázornený v piesni „The Fools Who Dream“. Triedny vzostup oboch protagonistov a splnenie ich túžob v priemysle snov napokon znamená koniec ich lásky.
O päť rokov neskôr, keď je Mia už známou a vydatou herečkou, sa stretáva so Sebastianom v jeho bare, v ktorom hrajú čistý jazz, v jeho splnenom sne. Popri konečnej piesni si prehráva život, aký by s ním bol a nakoniec opúšťa bar so svojím manželom, napriek tomu, že sa Sebastianovi podarilo uspieť v vzostupe do malokapitalistickej triedy. Koniec filmu spolu s touto piesňou je súčasne návrat do anti-iluzionistického módu. Film si plní rolu sebareflexie a zároveň plní funkciu celého filmového priemyslu vo vytváraní snov, ilúzií a v udržiavaní obyvateľstva v stave, v ktorom znášajú každodenný život prekariátu a proletariátu, uspávaní vyhliadkami na to, že aj oni sa niekedy stanú milionármi, slávnymi alebo aspoň samostatnými.
Film končí opäť ironicky tým, že to, čo sa v ich živote v kapitalizme nesplnilo, je šťastný život s človekom, ktorého si vybrali. Dekonštrukcia kapitalizmu však ostáva na úrovni prijateľnej ideológie s konečným úsmevom a akceptovaním poriadku vecí. Obaja akceptujú, že ich láska je len nedosiahnuteľným snom a nemožno proti realite nič spraviť, je to úplne v harmónii s prevládajúcou náladou v spoločnosti, kapitalistickým realizmom, že sen inej spoločnosti je nedosiahnuteľný, že sa treba s poriadkom vecí zmieriť. Rovnako tak sú sny filmov nedosiahnuteľné, no tak je to dobre a nič to nemení na našom spôsobe života.
Autor študuje na Viedenskej univerzite.
Foto: ilustračné. Zdroj: flick. Autor: erci pacurar.
