V úvahe pána Chovanculiaka o úlohe škôl v spoločnosti je možné stotožniť sa s jedinou vetou: tou prvou. Na odpovedi sa nezhodneme.
Kde sa dá polemizovať so všetkým, tam možno polemika nemá nijaký zmysel. Chápanie školstva ako zbrojnice pred bránami bojiska pracovného trhu, na ktorom hrajú všetci proti všetkým, môže byť vzrušujúce pre podnikateľské tribúny, nie však pre celú spoločnosť. Zámerom môjho ohlasu na úvahu pána Chovanculiaka nie je presvedčiť jej autora, ale ponúknuť čitateľom iné uvažovanie o zmysle vzdelania a vzdelanosti. O zmysle, ktorý môže byť vyšší, širší aj hlbší.
Ak medzi základné úlohy základných škôl patrí „získať gramotnosť a nezabiť prirodzenú zvedavosť detí“, mohli by sme sa pýtať, prečo sa tieto funkcie nevzťahujú aj na ďalšie stupne vzdelania. Nerozvíjajú sa azda ďalšie druhy gramotnosti aj na stredných a vysokých školách? Iste, elementárna gramotnosť – schopnosť čítať, písať a počítať – na prežitie v spoločnosti stačí. Na prežitie. Aby sa v nej však človek mohol plnohodnotne uplatniť nielen ako ekonomický subjekt, ale aj ako mnohorozmerná bytosť, je to príliš málo pre každého, kto život nevníma len prostredníctvom čísel.
Kdesi medzi riadkami pána Chovanculiaka sa vytratil dôvod, prečo tolerancia prirodzenej zvedavosti detí platí len pre povinnú školskú dochádzku. Ak je „úlohou stredných odborných a vysokých škôl pripraviť mladých ľudí na ich kariéru“, potom množstvo tínedžerov ženieme od ich prirodzenej zvedavosti na kilometre ďaleko: priamo v ústrety kariérnemu pragmatizmu. Ten môže byť voľbou, ale nikdy nesmie byť nutnosťou. Patrilo by sa vybrať si: buď má mať nárok na zvedavosť každý – a to aj vtedy, ak je zvedavý v odbore tak ekonomicky nepraktickom, ako je literárna veda alebo teoretická fyzika – alebo už rovno na základných školách prerobme učebne hudobnej a výtvarnej výchovy na dielničky s výrobným pásom v polovičnom tempe.
Pán Chovanculiak, ktorý zvykne argumentovať v prospech úzko chápanej slobody, jej v tomto prípade dobrú službu nerobí. Kto akékoľvek vzdelanie nad rámec nevyhnutného považuje za zbytočné, má dobré právo zo školy po ukončení povinnej školskej dochádzky odísť, prípadne absolvovať praktický tréning pre okamžité uplatnenie sa na trhu práce. Odborné školy efektívne orientované na prax majú vo vzdelávacej sústave svoje miesto. Ak však nechceme obmedzovať slobodu jednej skupiny žiakov, prečo by sme mali obmedzovať tých, ktorí sa chcú vzdelávať ďalej v širšom, teoretickejšom zábere? Univerzálnu odpoveď ekonomickej krajnej pravice poznáme: spoločnosť to čosi stojí. Ak sa návratnosť okamžite neodrazí na vybraných parametroch ekonomických štatistík, investícia sa neráta. Premenné, ktoré Excel nedokáže spracovať, ale dokáže spracovať humanitne či spoločenskovedne vzdelaná myseľ.
Namiesto toho, aby ekonomika slúžila ľuďom, robí z nej pravica zlaté teľa, ktorému je potrebné sa klaňať a prispôsobovať.
Relatívne vysoká nezamestnanosť mladých ľudí spôsobuje objektívne problémy. Ekonomicky „realistické“ riešenie: vzdelávanie sa musí väčšmi prispôsobovať ekonomike. Nejde o to, čo dieťa či tínedžera zaujíma, v čom nachádza vlastný zmysel, k čomu má predpoklady – počíta sa jedine ekonomický dopyt. Namiesto toho, aby ekonomika slúžila ľuďom, robí z nej pravica zlaté teľa, ktorému je potrebné sa klaňať a prispôsobovať. Ekonomika nie je gravitácia, podľa ktorej si musíme organizovať život, ale možno ju meniť podľa spoločenských potrieb. Najviac túto flexibilitu popierajú tí, ktorí majú v náplni práce ekonomiku jednostranne šponovať.
Humanisticky vizionárske riešenie: ekonomika sa musí väčšmi prispôsobovať človeku, jeho záujmom, ašpiráciám a dispozíciám. To, že je práca jazykovedcov, filozofov či kultúrnych teoretikov z perspektívy advokátov voľného trhu takmer bezcenná, ešte neznamená, že nevytvára hodnoty. Je na spoločenskej dohode – či skôr výslednici politických síl –, podľa akej štruktúry hodnôt si budeme krajinu spravovať. Rebríčky krajín či miest podľa bohatstva priamo nekorešpondujú s rebríčkami, ktoré mapujú kvalitu života či pocit šťastia. Verejné politiky a distribúcia zdrojov sa nemusia riadiť jedine rastom HDP a produktivitou, ale mali by zohľadňovať aj ťažšie kvantifikovateľné parametre, ako je napríklad miera participácie občanov na verejnom živote či prístup ku kultúrnym statkom.
Vlastný gól si pán Chovanculiak strieľa v závere svojej úvahy. Ak tvrdí, že „absolventi vyššieho vzdelávania by mali dosahovať lepšie výsledky na trhu práce“, zdôvodňuje to tým, že mu za pravdu dáva samotná prax. „Mladí ľudia študujú na stredných a vysokých školách, aby si následne našli dobré zamestnanie a mohli sa venovať kariére.“ Autor pripúšťa, že sa to nemusí týkať všetkých. Viac než polovica súčasných študentov na Slovensku študuje spoločenskovedné a humanitné odbory. Ich nepraktickosť, ak nie priamo zbytočnosť, sa v médiách neustále zdôrazňuje. Ako je teda možné, že údajne pragmatická, kariérne orientovaná mládež má stále záujem o filozofické fakulty? Do úvahy pripadajú len dve odpovede: buď „kariérne“ uvažovanie nad vzdelaním nie je natoľko rozšírené, ako sa pán Chovanculiak domnieva, alebo máme na Slovensku neuveriteľné množstvo nezodpovedných vysokoškolákov, ktorí zámerne sabotujú vlastnú budúcnosť.
Je v poriadku, ak pán Chovanculiak teóriám o kultúrnom pozdvihovaní ducha na univerzitách „neverí“, pretože ja zasa neverím v neviditeľnú ruku trhu, dokonalú racionalitu ľudí, možnosť neobmedzeného rastu s obmedzenými zdrojmi a ďalšie dogmy empiricky vyvrátenej teórie neoliberalizmu. Vzdelanie nad rámec nevyhnutnosti je vraj luxusom, za ktorý je potrebné si zaplatiť, hoci podľa radu medzinárodných zmlúv je vzdelanie právom. Náhľad, že vzdelanie je prémiovým „produktom“, ktorý si nemôžeme dovoliť, sa chce tváriť ako moderné a racionálne stanovisko, v skutočnosti je však nerozoznateľným postojom od toho, keď ešte začiatkom 20. storočia sedliaci nepúšťali svoje deti ani len do obecných škôl, lebo k lepšiemu úžitku im prišli na gazdovstve.
Aká je teda úloha škôl v spoločnosti? Zhodu na konkrétnej odpovedi možno nenájdeme, mali by sme však byť schopní si ju odvodiť z odpovede na abstraktnejšiu otázku. Akú spoločnosť chceme? A aké miesto v nej má mať jednotlivec? Ak by sme dosiahli konsenzus napríklad na tom, že chceme demokratickú spoločnosť skutočne rovných príležitostí, v ktorej má mať každý človek maximálne možnosti sebarealizácie, potom by nemal byť problém dopracovať sa k odpovedi, akú funkciu majú spĺňať školy a aký je význam všeobecne dostupného vzdelania.
Článok vyšiel v Denníku N.
Prevzaté so súhlasom autora.
Zdroj foto: Flickr.
