prinášame vám už druhý ročník série „Ekonomika a spoločnosť“, v ktorej vám každý druhý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
—
V poslednej dobe sa pri diskusiách o mzdovej úrovni na Slovensku, alebo pri diskusii o prípadnom skracovaní pracovného času objavujú viaceré zavádzania a mýty, ktoré majú za úlohu premiestniť čierneho Petra z rúk zamestnávateľov a oligarchie do rúk pracujúcich a nezamestnaných.
Tento manipulačný postup je, samozrejme, stará pesnička, ktorú pred desaťročiami spomínal aj americký aktivista za práva utláčaných Malcolm X:
Ak si nedáte pozor, média vás naučia milovať utláčateľov a nenávidieť utláčaných.
Mediálna masáž?
Aj na Slovensku mainstreamové média, verme, že nechtiac, tento naratív podporujú. Pravidelne dávajú priestor zástupcom zamestnávateľov a analytikom pravicových ekonomických think-tankov. Zväčša bez toho, aby prinášali aj názory zástupcov zamestnancov alebo analytikov z ľavicových think-tankov. A čo sa na nás z médií doslova hrnie? Dookola počúvame ako máme na Slovensku nízku produktivitu práce, ako nie sú slovenskí zamestnanci dostatočne kvalifikovaní. A ako nie sú dlhodobo nezamestnaní zamestnateľní, lebo nedokážu vytvoriť dostatočnú pridanú hodnotu.
„V okresoch ako Snina, Medzilaborce či Rimavská Sobota čakajú desiatky ľudí na jedno pracovné miesto a je tam obrovský problém zamestnať sa. Problém vzniká preto, lebo ak chcú zamestnávatelia vytvoriť jedno pracovné miesto, človek pracujúci na minimálnu mzdu ich stojí skoro tisíc eur mesačne. Čo je extrémne vysoká suma najmä v chudobnejších okresoch, v ktorých je ekonomická sila oveľa nižšia,“
(Róbert Chovanculiak, INESS)
Všetky tieto tvrdenia sa dajú prinajmenšom označiť za polopravdy, ktoré bez uvedenia týchto informácií do kontextu majú za úlohu potlačiť tlak na rast miezd a zlepšovanie zamestnaneckého prostredia. V konečnom dôsledku likvidujú aj snahu vyzdvihnúť našu ekonomiku na vyššiu úroveň.
Nízka produktivita
V porovnaní so západnou Európou je slovenská produktivita práce samozrejme nižšia, to je fakt. Problémom je, že nižšia produktivita má svoje príčiny, ktoré pracujúci nedokážu ovplyvniť a táto drobnosť sa spomína málokedy. Druhým problémom, ktorý na Slovensku máme je rozdelenie ekonomiky na tzv. dvojrýchlostnú. Časť, zväčša zahraničných firiem, ktoré pôsobia na Slovensku, majú vyššiu produktivitu práce. A časť, zväčša domácich firiem, má produktivitu práce relatívne nízku.
Tieto problémy nám spôsobujú okrem iného aj veľmi vysoké regionálne rozdiely – väčšina vysokoproduktívnych firiem je lokalizovaná len v malej časti Slovenska, zväčša na západe krajiny, v Bratislave a sčasti aj v okolí Košíc.
Pri prepieraní týchto faktov v médiách sa však málokedy dozvieme aj informácie, ako sme sa k tomuto stavu dostali. Tu sa je potrebné pozrieť nielen do minulosti, ale aj na napríklad na to, ako na Slovensku firmy investujú do výskumu a vývoja. Alebo na fakt, aký odlev kapitálu v našej ekonomike máme.
Jedným z dôvodov, prečo máme na Slovensku nízku produktivitu práce je aj spôsob, ako sa po roku 1989 privatizovali firmy, pričom mnohé z nich pre nekompetentnosť alebo zámerne skončili.
Ďalším problémom je veľmi nízka miera investícií do výskumu a vývoja. Slovenské firmy v tejto oblasti investujú najmenej spomedzi krajín V4, menej ako v Slovinsku a jeden z najmenších podielov na HDP spomedzi krajín EÚ.
So zahraničnými investíciami na večné časy?
A ak sme spomenuli zahraničné investície, ktoré sú adorované za to, že na Slovensko priniesli nové technológie a rast produktivity práce v minulých desaťročiach, tak okrem pozitív, majú tieto investície aj tienisté stránky. Naša orientácia na lákanie zahraničných investícií vo forme napr. daňových úľav a zároveň neschopnosť podobne podporovať domáce firmy, spôsobila, že sa naša ekonomika zacyklila v pasci stredných príjmov. Z ktorej nemáme šancu ujsť, pokiaľ nedokážeme vyzdvihnúť na vyššiu úroveň domáce firmy (Fabo a Drahokoupil, 2020).
Na ďalší problém, ktorý tu v tejto súvislosti máme, upozornil francúzsky ekonóm Thomas Piketty. Ten skonštatoval, že tie adorované priame zahraničné investície spôsobujú odlev kapitálu, ktorý našu ekonomiku udržiava vo vyššie spomínanej pasci stredného príjmu.
Kvalifikácia
Často tiež v médiách počúvame, ako je slovenská pracovná sila málo kvalifikovaná, a ako firmy nevedia nájsť schopných zamestnancov. Tento plač je však do značnej miery pokrytecký.
Po roku 1989 firmy nemali problém na Slovensku nájsť dostatočne kvalifikovanú a šikovnú pracovnú silu. Paradoxne to bolo aj vďaka vysokej kvalite školstva pred rokom 1989 a úzkej spolupráci firiem so stredným a vysokým školstvom. Keďže však vo väčšine sprivatizované firmy nemali problém nájsť kvalifikovanú pracovnú silu, identifikovali spoluprácu so školstvom ako zbytočné náklady a drvivá väčšina firiem tieto aktivity ukončila.
Školstvo si následne žilo vlastným životom, ktorý sa dopracoval do dnešného stavu. Okrem nezáujmu firiem o spoluprácu, aj vďaka vyššie spomínaným veľmi nízkym investíciám do výskumu a vývoja.
Podobným problémom je aj mizerný stav celoživotného vzdelávania. Na Slovensku takéto vzdelávanie absolvuje len mizivé percento obyvateľov, pričom v západnej Európe sú tieto podiely omnoho vyššie. Na jednu stranu túto smutnú štatistiku možno pripísať absencii systému celoživotného vzdelávania zo strany štátu, no hlavným problémom je aj nezáujem firiem o podporu celoživotného vzdelávania v minulých desaťročiach.
Dnes už mnohí zástupcovia zamestnávateľov vzývajú celoživotné vzdelávanie a duálne vzdelávanie. Faktom však je, že v deväťdesiatych rokoch minulého storočia namiesto rozvoja týchto segmentov došlo k ich likvidácií.
Desaťročia firmy nepotrebovali na Slovensku stimulovať vzdelávanie, pretože nemali núdzu o zamestnancov a potvrdzuje to aj fakt, že sme mali (a stále máme) jednu z najvyšších mier prekvalifikovanosti pracovnej sily v EÚ.
Sociálny dumping ako výhoda?
Nedávno odznelo v médiách, že Slovensko stráca konkurencieschopnosť pre príliš vysoké mzdy a ako príklad bolo uvedené porovnanie mediánovej mzdy v Portugalsku a na Slovensku. V Portugalsku to bolo 933 eur a na Slovensku 979 eur – údaje za rok 2018.
Takto podaná informácia naznačuje, že naozaj strácame konkurencieschopnosť. Prečo je však nekorektná a zavádzajúca? Z dvoch dôvodov.
Prvým je fakt, že Slovensko je jednou z najpriemyselnejších krajín EÚ, Portugalsko má podiel priemyslu omnoho nižší. A ako určite vieme, mzdy v priemysle sú všade na svete vyššie, ako v službách alebo poľnohospodárstve, takže takéto jednoduché porovnanie nie je správne.
Druhým problémom takéhoto porovnania je pohľad na štruktúru zamestnancov z pohľadu kvalifikácie. V roku 2018 bol v Portugalsku podiel zamestnancov so základným a nižším vzdelaním vo výške 43,8 % a na Slovensku len 4,3 %. A ako iste vieme – hovoria to aj všetky ekonomické teórie – zamestnanci s vyšším vzdelaním majú aj vyššie mzdy.
Tu sa je potrebné opýtať, či slovenský stredoškolák, alebo vysokoškolák má konkurovať nižšou mzdou portugalskému zamestnancovi so základným vzdelaním? Čo to vypovedá o stave našej ekonomiky? Stačí nám aj naďalej udržiavať si konkurencieschopnosť prostredníctvom dumpovania miezd?
Nezamestnanteľní nezamestnaní
Jedným z hlavných argumentov proti zvyšovaniu minimálnej mzdy je spomínané, že vraj nízkokvalifikovaní nezamestnaní nedokážu vyprodukovať dostatočnú pridanú hodnotu na tak vysokú minimálnu mzdu.
Takýto argument je smelo možné označiť za manipuláciu. Žiadny „nízkoproduktívny zamestnanec“ v skutočnosti neexistuje. Nízkoproduktívne môžu byť technológie, procesy, prípadne podnikateľské zámery. Ak niečo môžeme považovať za problematické, tak je to veľký podiel „zombie“ firiem, ktoré viažu pracujúcich v nízkoproduktivných činnostiach. A zároveň veľmi nízka miera firemných investícií do výskumu a vývoja, spomínaná vyššie v texte.
Rovnako je zavádzaním tvrdenie, že ak by bola minimálna mzda nižšia, tak by si dlhodobo nezamestnaní našli prácu. Takéto tvrdenie je manipulácia, ktorá nemá s realitou nič spoločné. Nezamestnaní, hlavne tí dlhodobí, nemajú o prácu odmeňovanú dnes platnou minimálnou mzdou záujem, práve pre jej nízku výšku. Jej ďalšie zníženie by ich určite nepresvedčilo takú prácu zobrať, ani v tom prípade, že by sa znížilo daňovo-odvodové zaťaženie minimálnej mzdy. Rovnako sa môžeme opýtať, koľko pracovných miest vytvorí znížena spotreba po znížení minimálnej mzdy v chudobných regiónoch?
Problémom Slovenského trhu práce je nízka miera rekvalifikácií, školení a tréningov (celoživotné vzdelávanie) a nedostatočne sofistikovaná ekonomika, ktorá nedokáže využiť v dostatočnej miere aj nízkokvalifikovaných zamestnancov. V nemeckej ekonomike, ktorá je na vyššej úrovni ako naša, pracuje viac ako 10 % podiel zamestnancov s nízkym vzdelaním.
Tlak na zachovanie nízkych miezd
Ak niekto tvrdí, že Slovenská minimálna mzda je privysoká, lebo jej podiel na priemernej mzde je jeden z najvyšších, tak samozrejme zavádza a vytrháva z kontextu.
Ekonóm Tomáš Želinský na to reaguje „Problémom je, že my v skutočnosti nevieme, kde je „pravda“. Korektné by bolo aspoň naznačiť, že alternatívnym vysvetlením vysokého pomeru by mohla byť aj celkovo podhodnotená mzdová úroveň na Slovensku.“
Niečo naznačujú aj oficiálne údaje, ktoré hovoria o kúpyschopnosti slovenských zamestnancov na úrovni minimálnej ale i priemernej mzdy.
Mediálny tlak, ktorý adorovaním názorov zamestnávateľov a pravicových ekonomických think-tankov navodzuje dojem, že za nízku produktivitu práce môžu vlastne samotní zamestnanci. Že za nízku kvalifikačnú úroveň absolventov môžu študenti a ich rodičia. Že za neschopnosť zamestnať sa môžu nezamestnaní. Takéto postoje sú poplatné doterajšiemu nastaveniu slovenskej ekonomiky a nepomáhajú ju vyzdvihnúť na vyššiu úroveň, ani opustiť pascu stredných príjmov.
Už by bolo načase opustiť dávno skrachované a zdiskreditovaní politiky založené na washingtonskom konsenze a hlavne nezvaľovať vinu za dôsledky týchto politík na obete samotné.
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.