Finančná kríza z r. 2008 stále straší svetovú ekonomiku a politiku. Má tiež dočinenia s tým, ako rozumieme príbehom o globálnej integrácii. Ešte donedávna globalizácia znamenala bujaré chválospevy na celosvetovú prepojenosť a technokratickú spolunáležitosť. Odrazu je všetko inak: odvšadiaľ počúvame o kolapsoch, vyhynutiach druhov a katastrofách. Akoby sme čítali z príručky nacionalistov – recept na katastrofu sa začína pri vzájomnej prepojenosti a závislosti. Text z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.
Kedysi boli veľké príbehy prepracovanejšie než len naratív o kyvadlovom pohybe medzi eufóriou a dysfóriou. Každý osvietenský príbeh o nádeji z 18. storočia bol rozprávaný v tieni úpadku; v 19. storočí sa liberáli dostali do sporu s konzervatívnymi a radikálnymi prorokmi zániku. Niektorí z týchto prorokov vnímali krízu ako príležitosť. Pod vplyvom Karla Marxa poňal rakúsky ekonóm Joseph Schumpeter v r. 1942 vojnové ruiny ako východisko pre mravnejšiu spoločnosť. Povalenie vyčerpaných starých inštitúcií sa ukázalo ako príležitosť k tvorivosti. Nemecký ekonóm Albert O. Hirschman zasa ekonomické výkyvy vnímal ako potenciálne žriedla nového myslenia. V r. 1981 prišiel s rozlíšením medzi dvoma druhmi krízy: jeden vedie k rozpadu spoločnosti, druhý (zvaný „integračná kríza“) ľudí privádza k premýšľaniu nad novými spôsobmi, ako napredovať.
Schumpeter aj Hirschman boli svedkami prvej svetovej vojny aj vzostupu fašizmu; oboch to nepochybne ovplyvnilo. Aj navzdory hrôzam a temnote 30. rokov minulého storočia sa koniec druhej svetovej vojny stal katalyzátorom nádeje, že krízy možno prekonať a spoločnosť sa dokáže opäť postaviť na nohy. Vládla všeobecná viera, že ľudia dokážu spravovať ekonomiku tak, aby sa vyhli zničujúcim cyklickým krízam. Len čo sa vojna skončila, západní víťazi sa utrhli z reťaze. Do Ázie, Afriky aj Latinskej Ameriky vyslali poradcov a investorov, aby sa stali misionármi kapitalistickej modernizácie. Americký ekonóm Walt W. Rostow, stelesnenie entuziazmu svojej doby, písal v r. 1960 o „požehnaní a možnostiach, ktoré prišli s nástupom zloženého úročenia“. Klientom z tzv. „tretieho sveta“ sa Rostowov ekonomický scenár často nepáčil, ale zdieľali jeho optimizmus, že budúcnosť patrí im.
Dokonca aj v zlých časoch priaznivci integrácie museli na výhrady svojich oponentov reagovať oprášenými príbehmi. Keď sa západný kapitalizmus začal pasovať s problémami 70. rokov, nad slnečnými povojnovými príbehmi sa zatiahlo. Nešťastní ekonómovia nariekali nad problémami spojenými s kolektívnymi vystúpeniami verejnosti, spoločenskou strnulosťou a čiernymi pasažiermi. Iní toto obdobie poňali ako príležitosť. Čiastočne tu možno uvažovať o Hirschmanovej integračnej kríze. Pre rozvojový svet sa otvorila príležitosť napraviť historické krivdy a vytvoriť nový medzinárodný ekonomický systém. Vtedajšia depresia napomáhala kooperatívnemu manažmentu a multikultúrnej výmene. Kým sa myšlienka regulácie trhu dostala na okraj, vlády obmedzili konkurenciu v iných oblastiach. Vyzbrojení predpokladmi o zániku druhov, vyčerpaní zdrojov a preľudnení planéty sa v r. 1972 v Štokholme stretli environmentalisti z celého sveta na prvom Summite Zeme. Požadovali tam nielen ochranu životného prostredia, ale aj spojenie sa za spoločným cieľom. Prvýkrát sa začalo napádať používanie freónov a jadrové mocnosti sa začali pravidelne stretávať, aby vzájomne kontrolovali svoj atómový arzenál. Dokonca vznikla prvá dohoda týkajúca sa obmedzenia našej závislosti na uhlíkových emisiách. Humanitárne a ekologické dohody a zmluvy o vzájomnom zbrojnom dohľade, ktoré sú dnes v ohrození, pomáhali legitimizovať príbeh o prehlbovaní integrácie v období, kedy sa nad svetom vznášalo množstvo otáznikov.
Koniec studenej vojny v r. 1989 znamenal zlom v rozprávaní o globálnej integrácii. Bez rivality s Východom či výziev z Juhu sa veľké naratívy pokroku sploštili na jednoduchý dej. Rozhovory o novej svetovej ekonomike viedli k Washingtonskému konsenzu a socialistická integrácia prišla o svoju dávnu príťažlivosť. Americký politológ Francis Fukuyama zachytil zeitgeist vo svojej eseji Koniec dejín? (1989), hoci na otáznik v názve každý zabúda. Pád Berlínskeho múru a triumf neoliberalizmu znamenali počiatok nového príbehu, ktorý sa točil okolo voľného trhu, podnikateľoch-vizionároch a oslobodzujúcej sile nových technológií. To všetko vo svete, ktorému vládne globálna elita z Davosu. V knihe The World Is Flat: A Brief History of the Twenty-First Century (2005) zložil americký novinár Thomas Friedman hold voľnému trhu, otvorenému svetu a bohatstvu globálnych zásobovacích reťazcov. Ako so škodoradosťou hlásali experti, alternatíva neexistuje. Azda posledným produktom tohto pompézneho štýlu bola kniha Sheryl Sandbergovej Lean In z r. 2013, v ktorej autorka popísala svoj starostlivo obrúsený príbeh o líderstve v Google a Facebooku.
Príbeh o takomto sploštenom svete mal svojich kritikov. Neohúril roľníkov z Chiapas, demonštrantov zo Seattlu ani vedcov zapojených do Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC). Títo všetci bojovali za iné príbehy, v ktorých sa hovorí aj o vysídľovaní, nespravodlivosti a raste uhlíkových emisií. Príbeh o sploštenom svete bol ale vplyvnejší: svojich oponentov jednoducho prevalcoval.
Jeho dominancia trvala až do vypuknutia finančnej krízy, Arabskej jari a zrýchleného roztápania ľadovcov. Triumfálny flám sa skončil; z eufórie nastal prepad priamo do dysfórie.
Dnes aj tie najsofistikovanejšie príbehy o kapitalizme a demokracii pripúšťajú, že ich cesty sa môžu rozísť. Francúzsky ekonóm Thomas Piketty si vo svojej knihe Kapitál v 21. storočí posvietil na problémy nerovnosti a spomaleného rastu. Prišiel dokonca so všeobecnejším pozorovaním: rýchly ekonomický rast medzi rokmi 1930 až 1975 bol anomáliou, nie zákonitosťou. Na základe jeho analýzy by sme si mali uvedomiť, že dejinnú normu tvorí pomalý rast, stagnácia a nerovnosť našej súčasnosti; vysvetlenie si, naopak, vyžaduje prosperita povojnových dekád. Kniha Crashed: How a Decade of Financial Crises Changed the World (2018) britského historika Adama Toozeho ponecháva podobne trpkú pachuť: kríza z r. 2008 nemohla skončiť miernejšie. Svet po nej ostal zaplavený dlhmi a otrávený koncentrovanou ekonomickou mocou.
Piketty ani Tooze nevysvetľujú, ako sa ľudstvo dostalo do tohto apokalyptického kolotoča. Pomáhajú nám však uvedomiť si novú normu, teda taký stav sveta, v ktorom je katastrofa základným stavom a nerovný, pomalý rast zákonitosťou. Záverečná časť Pikettyho knihy sa zaoberá možnými korekciami voľnotrhového fundamentalizmu. Navzdory vyprázdnenosti pokrokového tábora, ktorá umožnila nástup pravicovo-nacionalistických vlád po celom svete, Pikettyho návrhy možných reforiem nevyvolali príliš záujmu. Ak Schumpeter vnímal krízy ako príležitosti k pohybu vpred, Tooze prichádza s príbehom establišmentu, ktorý sa tvrdohlavo odmieta poučiť z kríz, ktoré spôsobil. Skutočnou katastrofou sa teda ukazuje to, že pôvodcovia finančného kolapsu nedokázali pochopiť, že zodpovednosť za krízu nesie ich hrdinský príbeh o Človeku peňažnom, ktorého oslobodili spod tyranie regulácií. Daň za ich zlyhanie zaplatili bežní daňoví poplatníci.
Kto na príbehoch o konci sveta získal najviac? Nacionalisti a populisti podporovaní mudrcmi z pravicových televízií, ktorí majstrovsky ovládli starý príbeh o úpadku, pohrebnú pieseň západnej civlizácie. Prispievateľ New York Times David Brooks fňuká nad nevyhnutným umieraní Spojených štátov. Donald Trump v Amerike, Jair Bolsonaro v Brazílii či Viktor Orbán v Maďarsku majú len jedinú možnosť: ukázať budúcnosť ako výber medzi kozmopolitnou katastrofou alebo záchranou. Oni sú tí jediní, kto nás môže zachrániť pred apokalypsou z dielne svetových plutokratov. A liberáli a kozmopoliti sa medzitým naťahujú, kto je na vine, čím prilievajú olej do ohňa krízového konsenzu.
Je dôležité pochopiť jeden z rétorických ťahov prorokov katastrofy. Príbehy „posledného dňa“ sú napájané usmerňovaním napätia do ústia neznášanlivosti. Napätie vzniká medzi dvoma silami: horúcim a chladným, cenovou stabilitou a prácou, pomocou cudzincom a susedom; ak nie sú namierené proti sebe, sú pokojne kompatibilné. Dávnejšie veľké príbehy vysvetľovali rozhodnutia ako výsledky napätia a nestabilného kompromisu. V 50. a 60. rokoch sa debata točila okolo toho, nakoľko môže v rámci širšej svetovej ekonomiky pokročiť rozvojový svet. O desaťročie neskôr sa napätie prenieslo na otázku, ako spoločne spravovať problematické celosvetové statky.
Dnes rozprávači katastrofických príbehov prezentujú rozdiely ako nezmieriteľné a nekompatibilné. Výber medzi nimi pripomína hru s nulovým súčtom. Globalizácia alebo nacionalizmus, zamestnanosť alebo ochrana klímy, priateľ alebo nepriateľ. Model je prostý: predchádzajúci lídri zmätkovali, váhali, ustupovali a pristupovali na kompromisy. Aby sa vyhli náročným rozhodnutiam, svoje národy priviedli na okraj priepasti.
Pesimizmus postupne rozptýlil triumfalizmus z 90. rokov; Piketty a Tooze pravdivo popisujú štrukturálne vlastnosti nerovnosti a to, ako sa z pôvodcov katastrofy zároveň stali jej beneficienti. Potrebujeme porozumieť, ako katastrofický konsenzus klenúci sa nad ideologickým spektrom napomáha politike mocných mužov zatínajúcich päste na „nepriateľov národa“.
Alternatívu nenájdeme v melanchólii nad príbehmi o sploštenom svete, v ktorých útechu predstavujú len technické všelieky a voľnotrhový fundamentalizmus. Návrat k upokojujúcim rozprávkam o povrchných riešeniach pre komplikovanú realitu je tým posledným, čo potrebujeme. Aby sme sa z kolapsov a vyhnutí druhov poučili a do budúcna im zamedzili, potrebujeme si osviežiť schopnosť komplexného rozprávačstva, myslieť v kategórii napätia a nie neznášanlivosti, uvažovať nad všetkými možnosťami a alternatívami, ambivalenciami a antagonizmami & musíme uznať nestabilitu a možnosť učenia sa, aby sme dokázali vzdorovať falošným istotám priepasti. Ak sa nám to nepodarí, pre väčšinu ľudí a prírodných druhov bude neskoro.
Fotografia: nezamestnaní ľudia čakajúci na šálku kávy a pečivo zdarma počas veľkej hospodárskej krízy (február 1931). Zdroj: National Archives and Record Administration/Wikimedia Commons.