Malo by zmysel žiť, ak by sme nemali nič než prácu?

Predstavte si, že by práca ovládla svet. Stala by sa Slnkom, okolo ktorého by obiehali naše životy. Všetko ostatné by jej bolo podriadené. A potom pomaličky, sotva vnímateľne, by prácu začali pripomínať a napokon sa ňou stali aj hry, hudba, láska či sviatky – všetko, čím žijeme. Napokon by prišiel čas – málokto by to vôbec postrehol – kedy by všetky svety existujúce pomimo práce pod jej rozpínavosťou zanikli, zmizli z kultúrnej pamäte a upadli do zabudnutia. Z anglického originálu uverejneného na portáli Aeon preložil Martin Makara.

Ako by v tomto totalitnom svete práce ľudia mysleli, vnímali a konali? Kam by len oko dovidelo, všade by bola prezamestnanosť, zamestnanosť, postzamestnanosť, podzamestnanosť a nezamestnanosť: každý človek by bol napojený prinajmenšom na jednu z týchto kategórií. Všade by sme sa z práce tešili a milovali ju, vzájomne by sme si priali nie dobrý, ale produktívny deň, ako prvé by sme po zobudení mali pred očami pracovné úlohy a zrak by si odpočinul len počas spánku. Všade by bol étos ťažkej práce vyzdvihovaný ako cesta k úspechu, pričom lenivosť by sa vnímala ako najťažší hriech. Medzi tvorcami obsahu, vedomostnými maklérmi, tímovými architektmi a vedúcimi nových obchodných divízií by zneli neprestajné rozhovory o pracovných tokoch a vetveniach, o plánoch a porovnávacích ukazovateľoch, o expanzii, monetizácii a raste.

V takomto svete by jedenie, trávenie, odpočinok, sex, cvičenie, rozjímanie aj cestovanie – všetko precízne sledované a optimalizované – viedli k pevnému zdraviu a to by, na oplátku, viedlo k vyššej a vyššej produktivite. Nikto by príliš nepil, sem-tam by si ktosi pomohol drogami na zvýšenie svojho pracovného výkonu, každý by žil takmer nekonečne dlho. Len pri kávovare by sa dali začuť chýry o kolapse alebo samovražde z prepracovania, ale aj tieto nezreteľné šumy by boli považované nanajvýš za dôkazy totálnej oddanosti práci. Niektorí by takýto koniec života dokonca poňali ako úctyhodné dotiahnutie kultu práce do jeho logických dôsledkov: konečnej obety. Na celom svete by ľudia konali v prospech naplnenia najhlbšej potreby totálnej práce: byť plne manifestovaná.

Ukazuje sa, že takýto svet nie je zo žánru vedeckej fantastiky; nepochybne nám pripomína realitu, v ktorej žijeme.

„Totálna práca“ je pojem, ktorý prvýkrát použil nemecký filozof Josef Pieper krátko po druhej svetovej vojne vo svojej knihe Voľný čas: Základ kultúry (1948). Označuje proces, ktorým sa ľudia redukujú výhradne na pracujúcich. Takýmto spôsobom sa práca skôr či neskôr musí stať totálnou – vyplýva to z faktu, že sa stáva centrom, okolo ktorého sa krúti celý ľudský život. Všetko ostatné podlieha práci; voľný čas, sviatky a hry ju najprv pripomínajú, napokon sa ňou stanú; život mimo práce prestane existovať; ľudia si zvnútornia presvedčenie, že sú zrodení pre prácu; a všetky činnosti existujúce pred totálnou prácou vymiznú z kultúrnej pamäte ľudí.

Sme na hranici uskutočnenia totálnej práce. Denne som v kontakte s ľuďmi, ktorých životy ovládla práca. Svet sa im stal zadaním, myšlienky nevysloveným bremenom.

Z perspektívy človeka, ktorý svoj život zasvätil rozjímaniu, je totálny zamestnanec predhistorickou postavou stojacou pred svetom. Ten predstavuje nekonečnú množinu úloh siahajúcu do nedozernej budúcnosti. Po transformácii sveta na súbor zadaní sa zmení aj vnímanie času: stane sa z neho vzácny zdroj, s ktorým treba šetrne narábať. Totálny zamestnanec vždy uvažuje nad tým, čo práve treba urobiť, a je nervózny zo zoznamu čakajúcich povinností a z toho, či sa venuje tej správnej veci. Postoj totálneho zamestnanca sa nedá chápať ako vorkoholizmus, ale ako dennodenná skúsenosť sústredenia sa na úlohy, ktoré treba dokončiť, a na zvyšovanie svojej produktivity a efektivity. Ako to dosiahnuť? No predsa metódami efektívneho plánovania, sofistikovanej priorizácie a časového manažmentu. Povedané v skratke, totálny zamestnanec je postavou neutíchajúcej, napätej, hektickej aktivity: človekom, ktorého hlavným súžením je hlboký existenciálny nepokoj vyplývajúci z upnutia sa na užitočnosť.

Na totálnej práci je najznepokojujúcejšie nielen to, že spôsobuje zbytočné ľudské utrpenie, ale aj to, že potláča rôznorodé podoby vzrušujúceho premýšľania: pýtanie sa, uvažovanie a hľadanie odpovedí na najzákladnejšie otázky bytia. Aby sme pochopili, ako totálna práca spôsobuje zbytočné ľudské utrpenie, pomyslime na jasnú fenomenológiu totálnej práce, ako sa prejavuje v každodennej ostražitosti dvoch ľudí, ktorých si predstavme v dialógu. Je tu stále napätie, všeprestupujúci pocit tlaku napájaný z nutkavej myšlienky, že vždy je čosi, čo treba urobiť, v každej chvíli by som sa mal čomusi venovať. A druhý človek sa zapája sprievodnou otázkou: Využívame svoj čas najlepšie, ako vieme? Čas je nepriateľ a vzácny zdroj: odhaľuje obmedzené možnosti konania, neustále doráža, pripravuje nás o príležitosti.

Myšlienky ako ešte to nie je spravené, ale malo by byť; včera bolo neskoro; mal by som robiť čosi produktívnejšie či čaká ma tucet ďalších úloh spolupracujú v nepriateľskom pôsobení na človeka uväzneného vo večnom teraz. Človek cíti vinu kedykoľvek, keď nie je tak produktívny, ako by mohol byť. Vina je v tomto prípade symptómom neschopnosti držať tempo s povinnosťami, ktoré sa kopia kvôli (vraj!) neporiadnosti či relatívnej lenivosti. Neustále karhavé nutkanie plniť úlohy nevyhnutne vedie k nemožnosti komplexného prežívania. „Môj život,“ počujeme, „mi je bremenom.“ Nekonečným cyklom nespokojnosti.

Ťaživá povaha totálnej práce je vytýčená neutíchajúcou, neúnavnou, angažovanou aktivitou, nervozitou z budúcnosti, pocitom nezvládania života, dotieravých úvah o zmeškaných príležitostiach a pocitu viny už len za pomyslenie na záhaľku. Transformácia sveta na množinu zadaní súvisí s ťaživou povahou totálnej práce. Tá nevyhnutne spôsobuje dukkhu: ide o budhistický pojem označujúci neuspokojivý život plný utrpenia.

Okrem toho totálna práca znemožňuje prístup k výšinám skutočnosti. Umelecké objavovanie krásy, spirituálny dotyk s nekonečnom, čistá radosť lásky, filozofický údiv zo sveta: to všetko sa stráca v tieni totálnej práce. Všetko z uvedeného si žiada ticho, pokoj, odovzdanú vôľu jednoducho porozumieť. Ak je zmysel života (chápaný ako hravý stret konečnosti a večnosti) tým, čo sa presahuje tu & teraz, momentálny obzor našich povinností a nudných úloh, potom nám práve zmysel života umožňuje získať priamu skúsenosť s tým, čo je mimo nášho dosahu. Vo svete totálnej práce prichádzame o samu možnosť kontaktu so zmyslom života. Prichádzame o pátranie po tom, prečo tu vôbec sme.

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.