Zdroj: Plus 7 Dní
Milan Kuruc je relatívne známy človek, ktorý sa pravidelne vyjadruje k zamestnaneckému prostrediu na Slovensku. Založil spolu s niekoľkými kolegyňami a kolegami občianske združenie Pracujúca chudoba, prostredníctvom ktorého sa im podarilo otvoriť viaceré témy a dokonca prispieť aj k zmenám legislatívy. S týmto zaujímavým človekom som sa rozhodol porozprávať, aby sme jeho motivácie a plány do budúcnosti priblížili našim čitateľom.
Si šéfom OZ Pracujúca chudoba. Ako a prečo toto združenie vzniklo?
Najprv sme dva roky fungovali len ako stránka na Facebooku. Postupne sa naše aktivity tak rozrastali, že sme si povedali, že to treba zoficiálniť a dať pod nejakú inštitúciu. Logickým krokom bolo občianske združenie.
Predpokladám, že tých impulzov bolo viac.
Jedným z impulzov bol aj fakt, že debaty na ekonomické témy sa na Slovensku viedli poväčšine iba jednostranne. Keď sme začali makroekonomické dáta analyzovať s našimi analytikmi, zistili sme, že informácie, ktorými operujú zamestnávatelia a prozamestnávateľskí analytici ani nie sú informáciami, ale zavádzajúcou propagandou na udržanie statusu quo: zisky hore a mzdy dole.
A to dovtedy nikto nesledoval?
Neviem, či nesledoval, ale nestretli sme sa s tým, že by niekto túto propagandu verejne vyvracal. Taktiež sme ani nevideli, že by odborové zväzy mali vybudované analyticko-vedecké pracovisko. Týmto témam sa v odboroch venovali skôr nadšení jednotlivci a aj to viac-menej na dobrovoľnej báze. Tak sme si na začiatku povedali, že ak budeme zhromažďovať a analyzovať dáta, mohlo by to pomôcť aj odborom.
S akými reakciami sa stretávate v súvislosti s agendou Pracujúcej chudoby ako združenia?
S rôznymi. Na jednej strane sme si na mediálnej ale aj politickej úrovni vybudovali rešpekt pre našu odbornosť a vhľad do problematiky. Bežní ľudia sa na nás obracajú so svojimi pracovnoprávnymi problémami až do takej miery, že nám to už prerastá cez hlavu a prestávame stíhať. No a na druhej strane sa nájdu aj hejteri, čo nás označujú ako boľševikov, a to len preto, že nám záleží na dobrých pracovných a mzdových podmienkach zamestnancov.
Ako reagovali a reagujú odborári na organizáciu, ktorá má podobnú agendu ako odbory?
Naším cieľom bolo vždy odbory podporovať. Pracujúca chudoba nikdy nemôže odbory nahradiť. Odbory majú svoje štruktúry, svojich členov a svoje kompetencie. Dúfali sme, že sa odbory inšpirujú napríklad štýlom komunikácie voči verejnosti a voči svojim členom, že ich naša činnosť motivuje k väčšej sviežosti a akčnosti. To som miestami aj zaznamenal. Komunikujeme s mnohými odborármi, vymieňame si často neverejné informácie, tipy a triky a informujeme sa navzájom o dianí v politike a vo firmách. Zároveň, ak je to v súlade s našou komunikačnou stratégiou a požiadajú o to, informácie od nich propagujeme.
Takže vlastne pozitívne reakcie, nie?
Nie úplne. Nedávno som zistil, že existujú medzi odborármi aj jednotlivci, ktorí nás nemajú radi. Mylne nás považujú za konkurenciu a nazývajú nás vykrádačmi tém. Úprimne, doteraz tento postoj nechápem a čudujem sa mu. Každý odborár, ktorý s nami spolupracoval, potvrdí, že sme veľmi kooperatívni a konštruktívni. A takisto nechápem, ako sa vôbec dá ukradnúť téma. Tak, že o nej rozprávam?
No asi ide o to, že niektoré témy, ktoré presadzujú odbory dlhodobo, viete vy dostať do verejnej debaty a potom verejnosť vníma, akoby to bol váš nápad.
My netvrdíme a nikdy sme netvrdili, že témy s ktorými prichádzame majú naše autorské práva. Sú to témy, ktorými sme sa inšpirovali inde. Napríklad pri kampani „Koniec nízkym mzdám“ sme sa inšpirovali od českých odborárov. Mzdy v inzerátoch bola inšpirácia pochádzajúca z Rakúska a napríklad zrušenie súdnych poplatkov bola iniciatíva KOZ, ktorú sa im nepodarilo presadiť, tak sme to skúsili my. To, že sa to podarilo nám, bolo nielen o načasovaní ale aj o šťastí. Proste to vyšlo. Všetko to sú témy, ktoré sú v prospech pracujúcich a nám je jedno, kto ich presadí. Mnohokrát na to treba synergiu viacerých organizácií. A ak niekto cíti, že sme mu niečo ukradli, tak čo bráni tomuto človeku začať o tej téme rozprávať tiež a „ukradnúť“ si ju späť? Veď keď budeme tlačiť na politikov z viacerých frontov, tak sa dobré veci ľahšie presadia. Máme vybudované kontakty medzi médiami aj medzi politikmi. Všetko toto sme ochotní odborárom sprostredkovávať – ak chcú. Vnímať nás ako konkurenciu považujeme v združení za také typické malomyseľné slovenské uvažovanie. Našťastie ide skôr o výnimky.
Zdroj: Plus 7 Dní
Ako vnímaš spoluprácu odborov s politikmi? Dosť často sa spomína spolupráca KOZ so Smerom.
Toto je dosť zložitá téma, ale v skratke. Samotná spolupráca odborov s politikmi nie je žiaden problém. Je to dokonca logické. Kto na Slovensku nastavuje legislatívu? Politici. Takže, ak chceš niečo zmeniť, musíš s nimi diskutovať a spolupracovať.
Tvoj názor na zmluvu so Smerom?
Osobne si myslím, že odbory by ale nemali mať žiadne formálne zmluvy so žiadnou politickou stranou. Odbory sa majú snažiť diskutovať naprieč celým politickým spektrom a v ničom sa formálne nijakej strane nezaväzovať. Myslím si, že zmluva KOZ so Smerom je prežitok a mali by ju odborári na tlačovej konferencii verejne roztrhať a povedať, že sa začína písať nová kapitola.
Tá zmluva v minulosti vznikla preto, že Smer bol jedinou stranou, ktorá bola ochotná s odbormi diskutovať a presadzovať ich témy, takže sa dá vlastne historicky pochopiť, prečo si tieto dva subjekty urobili dokument o spolupráci.
Aj keď sa pozriete do zahraničia, tak zistíte, že spolupráca odborov s politikmi nie je až taká nenormálna, ako sa to prezentuje u nás. V Británii je Labour party stranou, ktorú založili odbory. V USA v rámci Demokratickej strany pôsobia odborári. Vo Švédsku je premiérom predseda politickej strany, ktorý bol predtým šéfom odborovej centrály IF Metal. V Rakúsku sú poslancami parlamentu odborári, ktorí sa tam dostali na kandidátkach viacerých politických strán, atď.
V čom vidíš riziká takejto spolupráce?
Odbory si musia dať pozor, aby spoluprácou s politikmi nestratili nezávislosť. Spolupráca odborov s politikmi má pomôcť presadzovať záujmy zamestnancov, nesmie sa to otočiť.
Ale zopakujem: tá zmluva by nemala existovať a v budúcnosti by nemala už existovať žiadna zmluva, ale voľná diskusia a voľná spolupráca, keď sa nájdu prieniky s tou-ktorou stranou.
Ale hlavne, bez ohľadu na môj názor, túto tému si musia vydiskutovať a vyriešiť samotní odborári. Pokiaľ mám správne info, tak na zmluvu so Smerom nebol nikdy v odboroch jednotný názor a aj dnes je značná časť odborárov za jej zrušenie a časť za jej zachovanie. A pred poslednými voľbami sa KOZ oficiálne stretla s viacerými stranami, takže zjavne je záujem spolupracovať a diskutovať. Možno by aj ostatní politici namiesto rozprávania hlúpostí, mali s odbormi viac rozprávať.
Pozrime sa napríklad do Nemecka. Merkelová na každé rokovanie, aj mimo tripartity, ohľadom hospodárstva volá aj odborárov. U nás je takéto konanie skôr výnimkou.
A ako ste na tom vy? Vy spolupracujete s politikmi?
Samozrejme, že áno. Ak chceme presadiť čokoľvek z našej agendy, tak s politikmi musíme diskutovať. Počas minulej vlády sme diskutovali najviac so štátnym tajomníkom ministerstva práce Braňom Ondrušom, teraz sa snažíme vybudovať si vzťah s ministrom práce Milanom Krajniakom.
A s akými reakciami, čo sa týka spolupráce s politikmi ste sa stretli?
Už keď sme vznikli a vlastne aj predtým, keď sme fungovali len ako FB stránka, sme sa stretávali s rôznymi podozreniami a konšpiráciami. Spočiatku sme si vypočuli, že sme projektom snáď každej politickej strany, ktorá na Slovensku existuje. Niekedy je to na smiech, a niekedy sme už fakt pozerali, čo si dokázali ľudia vymyslieť.
Asi prvý politik, ktorí si nás všimol a aj ma pozval do parlamentu na diskusiu, bol Miroslav Beblavý. Takže hneď sme podľa niektorých boli jeho projektom (smiech). Keď sme našu agendu konzultovali s vtedajším štátnym tajomníkom Braňom Ondrušom z Ministerstva práce, tak sme boli Smeráci. Keď sme diskutovali s ekonómom Tomášom Meravým, vtedy Most-Híd, dnes Za Ľudí, tak sme boli piatou kolónou Bélu Bugára. Dokonca nás podozrievali z toho, že sme projektom Kotlebovcov, s ktorými sme sa nikdy nestretli a ani potom netúžime. Keď sme diskutovali s poslankyňou Kuciaňovou z SNS, tak sme boli projektom SNS. A Eduard Chmelár zo strany Socialisti nás napríklad podozrieval, že budeme kandidovať za Progresívne Slovensko. Progresívne Slovensko nás, ako aj mnohých ďalších pri tvorbe programu poprosilo, aby sme ho pripomienkovali.
A pripomienkovali ste?
To sme samozrejme urobili, lebo vždy, keď sa nás nejaká strana pýta na naše názory, radi sa o ne podelíme, aby sa čo najviac našich nápadov dostalo medzi čo najviac politikov. Poslednou stranou, s ktorou nás spájali je Solidarita, ktorá si do názvu dala „Hnutie pracujúcej chudoby“. S nimi máme spoločné to, že sme s nimi konzultovali ich program a dvaja ľudia, ktorý nám pomáhali tvoriť našu „iniciatívu Pracujúcej chudoby“ za kvalitné pracovné prostredie sa neskôr rozhodli do strany Solidarita vstúpiť. Ale my s tou stranou nemáme nič spoločné.
Takže len diskusia a pripomienky? Nič viac?
Ak majú politici záujem o diskusiu, my nemáme problém diskutovať s kýmkoľvek, samozrejme okrem fašistov. Ak nás niekto požiada o konzultácie, tak konzultujeme, ak sa nás opýtajú na názor, tak svoj názor poskytneme. Nebudeme tvrdiť, že sme apolitickí, pretože našou snahou je meniť politiky v oblasti hospodárskej a sociálnej. Ale určite sme nezávislí na straníckej politike.
Pred poslednými voľbami sme vyrobili analytický materiál ohľadom programov politických strán a ak si ho ktokoľvek preštuduje, tak samozrejme musí byť každému jasné, že nie sme nikoho projektom. Ale nakoniec je to jedno. Stále sa budeme stretávať s podozreniami. Najnovšie sme podľa niektorých už aj Krajniakovci. Ľudia jednoducho nechápu, že ak chcete niečo presadiť, nemôžete iba sedieť za počítačom a na každého nadávať. Musíte sa s kadekým stretávať, hľadať prieniky, často hrať šachovú partiu s týmito ľuďmi a jednoducho sa na konci dňa cez nich snažiť toho čo najviac pre zamestnancov presadiť. Keď sa niekto nudí a vyrobí si z toho konšpiráciu, tak s tým asi už nikto z nás nič neurobí.
Zdroj: Plus 7 Dní
Čo by podľa vás mali dnes robiť odbory?
Odbory by sa mali zamerať na viacero frontov. V prvom rade by mali začať lepšie pracovať s rozširovaním členskej základne. Čiže stále čoraz viac ľudí organizovať, organizovať a organizovať. Iba tak môžu mať skutočnú silu. Vieme, že to je aj o ochote ľudí angažovať sa, no treba zapracovať na propagácií a marketingu. Mnohé odborové organizácie robia skvelú prácu, ale nevedia ju predať. Kto ťa pochváli, ak nie ty sám?
Ďalej by mali prinášať do verejnej debaty témy, ktoré vyžaduje súčasná doba. A netreba ani vymýšľať teplú vodu. Stačí sa pozrieť do západnej Európy, alebo do Čiech. Napríklad česká ČMKOS a jej šéf Jozef Středula idú ako píly. V Čechách sa vážne preberá téma skracovania pracovnej doby a odbory, hoci aj tam ťahajú za kratší koniec, si za tým stoja. U nás jeden deň vydá viceprezidentka KOZ stanovisko o tom, ako odbory chcú začať debatovať o tejto téme, ale na druhý deň povie prezident KOZ v televízií, že to nie je aktuálna téma. Napriek tomu, že túto požiadavku presadzuje Medzinárodná organizácia práce aj Európska odborová konfederácia. A potom, keď my dáme vyjadrenie, že chceme túto tému dostať do verejnej debaty, tak kradneme témy (smiech).
No a nakoniec by sa v rámci odborov mala začať možno v mnohých ohľadoch aj tvrdá, ale hlavne očisťujúca debata. Pretože sa stretávame s tým, že ak má niekto vo vnútri odborov na nejakú tému iný názor, tak je negatívne vnímaný. V zmysle hesla „ak nie si s nami, si proti nám“. Tento problém je prítomný samozrejme v priereze celej spoločnosti – touto detskou chorobou netrpia len odbory, ale celé Slovensko. Vidíme to nielen v politike, ale aj napríklad na univerzitách. Na Slovensku sa ešte stále len učíme diskusii a demokracii. Keď sa povie, že sme mladá demokracia, tak je to vidieť práve na tomto.
A čo sa chystáte robiť vy?
V postate to isté čo doteraz. Každý rok aktualizujeme dáta do kampane „Koniec nízkym mzdám“, vyjadrujeme sa k návrhom zákonov, ktoré idú do vlády alebo parlamentu. Spolupracujeme s akademikmi, vedcami, študujeme zahraničné odborné časopisy a články, vzdelávame sa. Stretávame sa odborármi a zamestnancami. Snažíme sa poskytovať rady ľuďom, ktorí sa na nás obracajú. A zároveň chceme priniesť nové témy a navrhujeme zmeny zákonov, ktoré by dokázali zlepšovať zamestnanecké prostredie.
A akú tému plánujete riešiť najbližšie?
Prednedávnom sme vydali odbornú publikáciu na tému daňovo-odvodového zaťaženia na Slovensku. Vydali sme ju práve preto, lebo všetky strany hovoria už roky, ako budú znižovať toto zaťaženie a pritom ide o dosť komplikovanú tému a nedá sa tak jednoducho riešiť, ako populisticky sľubujú politici. Iniciovali sme a spolupracovali na vydaní odbornej publikácie, ktorá rieši vplyv ekonomických think-tankov na verejnú debatu. A teraz pracujeme na publikácii, ktorá sa bude venovať skracovaniu pracovnej doby, pretože je to dôležitá téma a treba ju riešiť čim skôr. Ale čo je moja srdcovka – je skvalitnenie inšpektorátov práce. Bez funkčných inšpektorátov, nebude na Slovensku nikdy kvalitné pracovné prostredie a v súčasnosti sú inšpektoráty v rozvrate.
Prečo by mali odborári požadovať kratší pracovný čas, veď to môže spôsobiť znižovanie miezd, nie?
Ak by to malo spôsobiť znižovanie miezd, tak to potom ani nemusíme robiť, lebo to by bol obyčajný kratší úväzok, ktorý je možný už dnes. Skracovanie pracovného času má ísť ruka v ruke so zachovaním výšky miezd, inak to nemá zmysel. Dôsledky môžu byť samozrejme rôzne, ale práve preto pracujeme na publikácii, kde chceme tému komplexne spracovať. Chceme ľuďom lepšie vysvetliť, o akú požiadavku ide a hlavne aké dôsledky by to prinieslo. Znižovanie miezd je teda jedna z menej pravdepodobných možností. Rovnako sa obávajú zamestnávatelia, že budú musieť naberať ďalších zamestnancov. Akékoľvek neželané dôsledky sa dajú eliminovať, ak sa proces skracovania pracovného času nastaví dobre. O tom, že to môže fungovať, existuje množstvo štúdií a rovnako aj množstvo úspešných experimentov. Chýba však odvaha a politická vôľa tieto zmeny naštartovať.
Viem, že aj v rámci odborov sú na túto tému rôzne názory.
Sú, tiež sme to zaregistrovali a to je predsa v poriadku. Väčšinou však ide o nepochopenie a nedostatok informácií. Aj na Slovensku máme príklady firiem, kde je ustanovený pracovný čas kratší, ako je stanovené zákonom a funguje to. Problémom je, že odbory, ktorým sa tieto zmeny v minulosti podarilo presadiť sú vždy pod obrovským tlakom od týchto benefitov ustúpiť, napríklad keď príde kríza, hoci práve hospodárske krízy by mali byť spúšťačom týchto zmien. Skracovanie pracovnej doby, podľa nášho názoru treba robiť, v prvom rade, na národných úrovniach a na úrovni EÚ, nielen na podnikovej úrovni.
Fotografie zverejnené so súhlasom Plus 7 Dní
