Jedno jarné ráno sa na stanici v Kolíne ženiem na vlak. Ovešaná taškami sa rozbehnem k sprievodcovi, ktorý uvoľnene konverzuje s rušňovodičom. „Dobrý deň, dá sa prosím kúpiť lístok aj vo vlaku?“ pýtam sa zadychčane, pred prvou rannou kávou ledva artikulujem. „A kam to bude?“ vcelku logicky zisťuje sprievodca. „Do Prahy.“ Jeho výraz napovedá, že do Prahy tento vlak nie je najlepšia voľba, nuž ale čo, bol oslovený. „Pokojne si nastúpte.“
Nachádzam skvelé miesto v takmer prázdnom vagóne a čakám na sprievodcu. Keď prvýkrát prechádza vlakom, oznamuje mi: „Vybavíme to neskôr“. Myslí sa predaj/nákup cestovného dokladu a ako pasažiera bez lístka ma upokojí, že to mám posvätené od zástupcu prepravcu osobne. Veď lístkovej mašine trvá predaj dlho, spája sa s ústredím, počíta cenu, tlačí, o peňažných operáciách nehovoriac.
Po výjazde z Velimu sa sústredím, druhé kolo kontroly. „Pristúpili?“ Sprievodca vyberá lístky od pristúpivších dám, no mňa si nevšíma. Veď pamätať si musí, čas by aj bol, nikoho nepreskakuje. Ledaže by ma preskakoval náročky? Šípim znamenie a akoby si ho nevšímam. Neviem, či som s niečím naozaj súhlasila, ale rodí sa medzi nami dohoda, sme si navzájom komplicmi. Iste, mohla by som sa lístka pred ostatnými dožadovať, musel by mi ho vydať. Sprievodca mi však navrhol alternatívu: úspešnú a obojstranne výhodnú ilegalitu. Sama autorita ma dnes pozvala za hranice zákona, to nie je ako ísť na čierno. Spoločne porušovať pravidlá vyžaduje spoluprácu. Pri každej ďalšej kontrole si len sústredene čosi píšem do zošita a naslepo tak potvrdzujem dosť hmlisté podmienky nepísanej dohody. Je na ťahu. Avšak neviem si vybrať: ide o dohodu s otvorenými podmienkami alebo „ber alebo nechaj tak“, kde v skutočnosti nemám príliš na výber? Má niekto z nás navrch?
„Tak, už máte pripravené drobné?“ obráti sa na mňa odrazu. „Áno, samozrejme“ skrývam prekvapenie a s úsmevom a nonšalantne siaham pred plným hľadiskom spolucestujúcich po peňaženke. Mladý muž, čo pred chvíľou predával po telefóne garáž, už má lístok v súlade s poriadkom perforovaný a znovu si nasadil slúchatka. „Koľko to bude?“ pýtam sa, ako sa na situáciu patrí. Zadíva sa na lístkovú mašinku ako do sklenenej gule, nič nestláča, a potom rozhodne: „Štyridsaťpäť, prosím.“ Z tónu hlasu tuším, že to sú naše pravidlá, že konečne hovorí otvorene. Podávam mince a čakám na ďalší krok. Z mašinky vylieza lístok. Žeby predsa? Lístok z Kolína alebo z poslednej stanice? Ako to chcú pravidlá, tie naše? Nenechám sa vykoľajiť, na lístok sa ani nepozriem, zložím ho vo dvoje a založím do tašky. Ako agent v klobúku a hnedom plášti, čo v parku vyzdvihuje obálku. „Ďakujem veľmi pekne, dovidenia,“ pozdravím sa trochu nemiestne v otvorenom vagóne osobného vlaku, aj keď nikam neodchádzam. Predsa len, som amatér. Zmiatla ma dvojvrstevná konverzácia, ale zas, komplicovi sa patrí poďakovať a pozdraviť, ‚Bola s vami radosť spolupracovať.‘ O pár minút sa na lístok predsa len pozriem. Trasa Roztoklaty – Praha, dieťa mladšie než šesť rokov, nula korún, prosím.
No prosím, ranná lekcia tvorivej práce s poriadkom. Budeme potrebovať: seriózne role dobre ukotvené v pravidlách, vyrobíme si: prchavé paralelné priestory spolupráce. Z vlaku, obchodu, firmy či úradu je odrazu voľné pole, šachová partia, kde sa dá rôzne hýbať s rekvizitami, čo dáva zákonný poriadok – lístky, potvrdenia, čestné prehlásenia, paragrafy – všetky možno povolať na scénu a pripliesť tak do poriadku vlákna, ktoré vedú mimo neho. Vpliesť do rolí nitky, po ktorých sa možno z poriadku vyšmyknúť. Trochu sa tým povyťahujú tie ostatné, ale veď to sa celé v pohybe stratí.
Foto: Ilustračné foto. Autor: Honza Groh, zdroj: commons.wikimedia.org
