Minulý týždeň si ruskojazyčná spoločnosť prešla celkom slušným psychoterapeutickým šokom, coming outom či katarziou, keď ukrajinská novinárka a feministka Anastasia Meľnyčenko spustila na sociálnych sieťach flashmob pod hashtagom #ЯнеБоюсьСказать/#ЯнеБоюсьСказати – Nebojím sa povedať, združujúci ženy či mužov, obete (sexuálneho) násilia.
Meľničenko napísala: „Zamysleli sa vôbec niekedy muži nad tým, aké je to rásť v atmosfére, keď sa k tebe správajú ako k mäsu?“ A vyzvala ženy k tomu, aby násilie zviditeľnili vyrozprávajúc svoje príbehy. (Medzi časom stihli jej profil na FB zablokovať, 14.07.2016).
Nasledovali tisícky ústnych histórií predovšetkým žien z Ukrajiny, Ruska a celého rusko-jazyčného priestoru, v ktorých opisovali skúsenosti s násilím zo strany mužov – od návrhov, prenasledovania až po bitky či znásilnenia. Tento flashmob mal ohromný význam najmä pre obete, ktoré sa vďaka sile a solidárnosti sociálnych sietí mali možnosť podeliť o svoju traumu možno po prvý raz.
(V komentároch na Anastasiin post v FB nájdete napr. takéto hrôzy:
Mám 6. Doma ostal spať nejaký tatkov kamarát. Budím sa v noci na to, že sedí pri nohách mojej postele a strčil mi prst do zadku pod dekou. Som malá a neviem, čo to je a ako na to reagovať. On vstáva a odchádza…)
Ruská psychologička Ľudmila Petranovskaja tento flashmob nazýva „previerkou všiváctva“. Peklo až strašidelných príbehov totiž vyvažovalo cynické peklo komentárov, väčšinou z mužského pokolenia, ale aj profesionálnych psychológov či psychologičiek a ukazovalo, nakoľko hlboko leží násilie v matrici ruskej spoločnosti. Hitparáda cynických komentárov vyzerala nasledovne: od obviňovania flashmobu z „výstavy hysteričiek“, komentárov o tom, ako sú to aj tak iba „erotické fantázie“, či všetky tie ženy by len opísané chceli zažiť, až po klasické Sama, dura, vinovata – Sama si je, sprostaňa, na vine; či „čím si myslela“ alebo „treba sa správať slušne a nič sa nestane“. Samotné reakcie na akciu Nebojím sa povedať tak odrážajú iba štandardné pocity obete násilia, ktorá ak sa obráti za pomocou, a zažije tak opätovné znásilnenie, tentokrát emocionálne a sociálne, či v tom najhoršom prípade ju zavrú do väzenia (ak náhodou dôjde k zabitiu v sebaobrane, prípadová štúdia v pokračovaní).
Zdroj: FB profil Arťoma Gubenka
Veľmi „vtipná“ reakcia Arťoma Gubenka z Dnepra:
Dievča krásne
Leží v kríkoch nahá
Druhý by ju znásilnil
Mne kopla do nej iba noha.
Symptomatické boli aj komentáre od mužov (podľa viacerých žien – inteligentných a vážených) , ktorí sa pýtali načo je takýto „verejný striptíz“, alebo sa starostili, či rozprávanie o svojich zážitkoch neuškodí emocionálnemu zdraviu žien ešte viac, taktiež vyjadrili obavy z toho, či „ich náhodou nevyužili na PR“. To jest, vám rozprávajú o konkrétnom prípade násilia a inteligentní muži, ba dokonca psychológovia kričia: načo o tom rozprávať, chráňte si svoje psychické zdravie (retraumatizácia), alebo vás využívajú! A vy si iba pretierate oči a nemôžete veriť svojim vlastným očiam.
Nie je však všetko čierno-čierne. V dôsledku tejto kampane sa našli aj muži, ktorí boli šokovaní, zhrození a pociťovali hanbu ako aj hlboký súcit. Verme, že takýchto reakcií bude čoraz viac. I keď štatistiky tomu nenasvedčujú.
Pokračovanie čoskoro.
Zdroje:
Po rusky/ukrajinsky: Gordon UA
Hromadske
Forbes.ru
Po anglicky:
Global voices.org
The Guardian
