NIETZSCHEHO FUTURNÁLIE: JEHO ODKAZ BUDÚCIM KRITIKOM, FILOZOFOM A INTELEKTUÁLOM

Nemecký existencialistický filozof a psychiater Karl Jaspers sa o Friedrichovi Nietzschem raz vyjadril, že „filozofovať s Nietzschem znamená neustále byť s ním na nože“, a nebol ďaleko od pravdy. Teda aspoň od pojmu pravdy, ktorú budeme v súlade s Nietzschem a Jaspersom ponímať len ako krátke pozastavenie sa – fragment – výsek z niečoho komplexnejšieho. Pojem pravdy, tak ako ho chápali obidvaja myslitelia bol teda niečím nezavŕšeným a neukončeným, čo sa dokonca v 20. storočí stalo mottom postmodernej paradigmy: a to rovnako vo vede, v umení ako aj vo filozofii.

Podľa Jaspersa „pravda pre nás nie je spôsobom bytia, ale nezavŕšiteľným, nekonečným pohybom.“ Nietzsche bol vo vzťahu k pravde ešte radikálnejší ako humanistický Jaspers a ani ju, teda snahu o ňu (pravdu), nepokladal za niečo – čo je cieľom našej vôle, k čomu prirodzene a nezištne všetci ako spoločnosť tiahneme – ako najvyššej idey. Práve naopak, vôľa k životu ako vôľa k moci môže rovnako využívať lož ako pravdu, ktorá je škaredá, zraňuje, bolí a niekoho dokonca môže stáť život. Inými slovami: Lož môže byť vo vzťahu k životu v niektorých situáciách ďaleko hodnotnejšia ako kategorická, naivná a jednosmerná snaha o pravdu. Nietzsche túto schopnosť klamať a zamlčiavať pokladá dokonca za tmel, ktorý udržuje spoločnosť a ľudí v mierovom stave. Netvrdí ale, že pravda nemá žiadnu hodnotu, inak by tento Nietzscheho apel na úprimnosť pochopiteľne nemal zmysel – hovorí proste len to, že pravda nemá a ani by nemala mať takú vysokú hodnotu, aká sa jej naivne do tej doby pod vplyvom platonizmu pripisovala.

Koniec koncov uvedomenie si hodnoty pravdy je priamo závislé na našej schopnosti klamať: „Kto nevie klamať, nevie, čo je pravda,“ dodáva Nietzsche. V neskoršom období, do ktorého sa datujú aj jeho posmrtne vydané aforizmy v diele Vôľa k moci ako poznanie zachádza dokonca ešte ďalej a v 15. aforizme tvrdí: „Niet ani ´ducha´, ani rozumu, ani myslenia, ani vedenia, ani duše, ani vôle, ani pravdy: všetko nepoužiteľné fikcie.“ Tým Nietzsche dokonca implikuje aj možnosť zaobísť sa bez tohto pojmu, resp. uvažuje aj o možnosti, že by sme sa tohto pojmu prestali dovolávať alebo sa ho dovolávali len s veľkou opatrnosťou.

Problém pravdy, pravdivosti je teda veľkým problémom a bol to práve Nietzsche, ktorý túto diskusiu jednak ovplyvnil, ale aj anticipoval, keďže aj tí, ktorí neboli fanúšikovia (napr. pozitivisti a neopozitivisti) Nietzscheho, pretože ho ani nepokladali za filozofa, dospeli nakoniec k podobným perspektívam, aj keď s odlišnými metódami výskumu. Aby som to zhrnul, tak len poznamenám, že Nietzscheho odkazom je v prvom rade prekonanie čiernobielej perspektívy, ktorú sa nám stále pokúša vsugerovať „ľudový diskurz“, totiž – „existuje len pravda a nepravda a vlastne nakoniec všetko dobre dopadne, pretože pravda a láska zvíťazí.“ To, že vzťah takéhoto výroku k pravde, za predpokladu, že sa neohlasuje definitívny koniec sveta, je nulový. Funkcia takéhoto výroku je teda iná, a ktorú snáď dokáže dešifrovať každý priemerne inteligentný človek. Alebo aj nie?

Preto navrhujem (a v súlade s Nietzschem), aby sme každému kto zvolí takýto „manipulatívny rétorický naratív“ alebo sa bude snažiť vystupovať ako „majiteľ pravdy“, položili jednoduchú otázku: Má teraz na mysli korešpondenčnú teóriu pravdy? Či Koherenčnú? Konsenzuálnu? Pragmatickú? Sémantickú? Deflačnú? Atď. Poďme sa teda o týchto teóriách porozprávať – rovnako aj o tom či existujú skôr fakty alebo sú k dispozícii len interpretácie „takýchto domnelých faktov“, ako naznačoval už Nietzsche.

A podľa miery znesiteľnosti takýchto otázok a reakčnej schopnosti nášho oponenta, môžeme pokojne klasifikovať stupne fanatizmu a dogmatizmu či dokonca stupne metafyzických predpokladov, ktoré daný subjekt tam kdesi na pozadí svojho sekulárneho vedomia ticho predpokladá, a nie je schopný si to priznať. Ide mu tu teda ešte o pravdu, či sa mýlim? O čo tu vlastne ide?

PROROCI, KRITICI, SKEPTICI A ĽUDIA EXPERIMENTU

Jedným z charakteristických znakov Nietzscheho diela je, že neustále svoje texty smeruje kdesi do budúcnosti, čo mnohých, a aj na základe jeho literárnej sebaštylzácie zvedie k domnienke, že Nietzsche bol akýsi prorok. Skôr ako o proroctve je však namieste hovoriť o jeho schopnosti anticipovať isté tendencie. Tu si však vždy musíme položiť otázku týkajúcu sa kognitívneho skreslenia: Nakoľko Nietzsche to, čo anticipoval aj svojimi tézami de facto týmito tézami aj ovplyvnil? Inými slovami: Pri vytváraní akýchkoľvek prognóz – predpovedí, treba vždy zohľadňovať aj ich vplyv na budúcnosť. To, že to veľa ľudí nie je schopných rozlíšiť, je poľutovaniahodné. Ako príklad si stačí spomenúť na nedávne reakcie ľudí, ktorí odsudzovali negatívne prognózy v súvislosti s vývojom pandémie, a to, že sa nenaplnili pokladali akoby za spochybnenie takejto prognózy. To je však hrubý intelektuálny skrat, pretože ide proti zmyslu samotnej negatívnej prognózy – totiž jej snahe modelovať istú situáciu, pričom účelom tohto modelovania je práve predísť tejto negatívnej situácii. To, že táto situácia nastane v inom rozsahu v  akom bola pôvodne modelovaná, teda nemôže byť spätne protiargumentom proti takému prognostickému modelu.

Čo sa týka ďalšej Nietzscheho orientácie na budúcnosť, sú ňou najmä početné výzvy – nie anticipácie. K čomu nás teda vyzýva? Napr. v jeho práci Mimo dobro a zlo (ale aj v Radostnej vede) vyzýva k vášni k poznaniu a tá vyplýva z vnútorného osvojenia si kritiky a skepticizmu, a to tak, aby táto schopnosť neostala len povrchnou schopnosťou dostavujúcou sa vždy až ex post. Kritici – rozumej filozofi z budúcnosti by mali byť tvrdí (a nielen k sebe) a majú sa vyvarovať naivného humanizovania. Od „pravdy“ nebudú chcieť aby sa im páčila, alebo ich nebodaj povznášala a oduševňovala. Takým ľuďom, bohužiaľ patrí iba ironický výsmech, ktorým sa stvrdí aj náš odpor proti všetkým takýmto poblúzneným idealizmom.

Ďalej vo svojej alúzii na Platóna trvá Nietzsche na výchove filozofov a ich oddeľovaní od tých, ktorých nazýva len filozofickými robotníkmi (naráža tu najmä na Kanta a Hegela) alebo vedcami, ktorí hľadajú systém a istotu a tejto istote všetko podradia – deformujú. Podľa Nietzscheho majú „filozofi a ich slobodný duch“ ísť práve proti tomuto trendu v myslení a prehlbovať neistotu alebo ju doslova stimulovať, vyhľadávať a žiť. Ich príprava teda v sebe zahŕňa nielen transdisciplinárne presahy, ale aj schopnosť byť kedykoľvek kritikom, skeptikom, dogmatikom, umelcom, historikom, cestovateľom, zberateľom, lúštiteľom hádaniek, jasnovidcom – prorokom (!) a moralistom.

No pri žiadnej z týchto pozícii nemôžeme dogmaticky zotrvať na úkor iných pozícii, inak by sme eliminovali iné možnosti, iné perspektívy, ktoré sa nám z týchto pozícii ponúkajú. Tieto kaleidoskopické perspektívy a schopnosť ich neustále vrhať sa stávajú našim najúčinnejším nástrojom, našim kladivom a „poznanie“ je vždy teda aj tvorbou (nie len hľadaním či pasívnym prijímaním!) a táto tvorba, je zároveň našim zákonodarstvom. Naša vôľa k pravde, by teda mala byť vôľou k tejto moci a tvorivej suverenite, ktorá je v kontraste s primitívnym a infantilným individualizmom (!).

Alebo tu predsa len ide o niečo celkom iné a ešte nie sme na to pripravení? A bude vôbec niekto na takto radikálne poňatú zodpovednosť pripravený? Nietzsche nám teda necháva len otázniky… Tieto otázniky však treba brať predovšetkým ako výzvu a ako podnet k ďalším a ďalším experimentom.

VIVISEKCIA CNOSTÍ A KRČMOVÝ NIHILIZMUS

Neustálou prekážkou a bariérou v myslení boli pre Nietzscheho rôzne všeobecne prijímané a nadhodnotené cnosti a etické normy – súhrnne: konformné ľudské názory a zvyky. Preto, ak sú prekážkou, sa jeho hlavnou metódou stáva buď ich genealógia, ktorá skúma ich historický vývoj, čím ich zbavuje univerzalizmu, ktorým sa takto legitimizujú alebo ich axiologická kritika, ktorej cieľom je znížiť ich hodnotu uvedomením si toho, čomu tieto cnosti „slúžia“.

Jednou z metód, ktorú Nietzsche ponúka je aj zaujať dočasné stanovisko nihilizmu – negácie všetkých hodnôt. Na tomto mieste bohužiaľ vzniká práve jedna z najväčších dezinterpretácii Nietzscheho diela založená na jeho klasifikácii ako nihilistu, ktorú si rýchlo osvojili všetci krčmoví nihilisti, a ktorí o Nietzschem vedia asi len toľko, že vyhlásil svoju okrídlenú vetu: „Boh je mŕtvy!“

Nikdy však neprekročia túto svoju prvotnú fascináciu – zhrozenie, aby si aspoň zistili, že to ani nebol Nietzsche, kto prvý použil tento výrok. Nezistia si ani len kontext tejto vety a ani súvislosti, ktoré viedli Nietzscheho k tomu, aby sformuloval túto vetu. A význam tejto vety, ostáva žiaľ, zmrazený už na povrchu tejto vety.

Toto čo som uviedol by malo byť ilustráciou toho, čo Nietzsche bez nejakého zbytočného filozofického pátosu označuje – ako prejav slabej vôle. Práve táto slabá vôľa je tým pomysleným rovnovážnym stavom agresívne sa vtierajúcej masy a masovej priemernosti, ktorej treba „vyhlásiť vojnu“ a byť s ňou v rozpore: Filozof ako človek budúcnosti bol „a vždy musel byť v rozpore so svojim dneškom: jeho nepriateľ bol každý krát ideál dnešných dní. Doposiaľ všetci títo mimoriadni podporovatelia človeka, ktorých nazývame filozofovia a ktorí sa málokedy cítili ako priatelia múdrosti, skôr ako nepríjemní blázni a nebezpečné otázniky, nachádzali svoju úlohu, svoje tvrdé, nechcené, nevyhnutné poslanie, ba konečne aj veľkosť svojho poslania v tom, že boli zlým svedomím svojej doby. Tým, že práve cnostiam doby priložili na hruď vivisekčný nôž…“

A ako sa to má teda s nihilizmom? Po prvé tak, že sa od neho Nietzsche dištancuje a používa ho ako pejoratívne označenie tých, ktorí už dávno rezignovali, tých ktorí už nič netvoria a len monotónne reprodukujú alebo aj čosi produkujú, ale nevedia čo a prečo produkujú. Výrazy, názory, myšlienky… A áno nihilistami môžu byť aj hlboko veriaci kresťania, ktorí si nedokážu uvedomiť, že ich hodnoty sú ukotvené a legitimizované prázdnom. Ničotou. V tomto zmysle môže byť „vrahom“ ktokoľvek, pretože „logika vraha“ je prostá – je totiž vždy „logikou eliminácie.“

Naopak – Nietzsche, aby sa nespreneveril svojmu štýlu si tento nihilizmus osvojuje, ale len dočasne (!), ako prechodný – liminálny stav („umožňujúci natiahnuť si svoje ruky a nohy“), ktorého cieľom je prehodnotenie „všetkých hodnôt“, ich opätovné uchopenie a ich tvorba. Dočasná pozícia nihilistu je teda metodickým nástrojom ako si zachovať odstup (v prvom rade morálny) a dáva nám možnosť „premyslieť to celé nanovo“. K podobnému záveru dospieva aj neomarxistický sociálny teoretik Frederick Jameson v kontexte utopického myslenia (vzájomnej konfrontácie utopických projektov), keď sa pohráva s možnosťou každú utópiu – dokonca aj tú stroskotanú, premyslieť od základov a nanovo – t.j. v duchu Nietzscheho pretvárania.

V Nietzscheho myslení je teda podstatné si uvedomiť, že akokoľvek sa javí diskontinuitné a volá po diskontinuite, paradoxoch, konfliktoch, napätí – tak táto diskontinuita je koherentná vo vzťahu ku kontinuite najvyššej hodnoty – Života. Je snáď život niečím, čoho znakom je opak? Nie je práve tento pokojný a systematicky opak opakom života a ten, kto sa tieto zákony snaží aplikovať už tu „na život“ – a pochopiteľne tie odlišné eliminovať, len ukážkovým príkladom toho, čo by sa malo mieniť pod kultúrou smrti?

POZASTAVIŤ SA, ALE NEZASTAVOVAŤ. CHVÁLA NEVEDOMOSTI AKO CHVÁLA BUDÚCNOSTI

Nietzscheho úvahy a východiská, ktoré načrtol stále nachádzajú svoje uplatnenie, svoj potenciál. Stačí spomenúť, že to bol silný inšpiračný zdroj viacerých mysliteľov naprieč celým spektrom sociálnej vedy, ako boli psychoanalytici Sigmund Freud, Carl Gustav Jung. Patrili sem viacerí (post) moderní filozofovia, antropológovia a teoretici sociálnych systémov Michel Foucault, Jean Baudrillard, Max Gluckman, Mary Douglas, Victor Turner atď.

Ich prínos, ako aj prínos Nietzscheho nakoniec nebol žiadnou rezignáciou na pojem pravdy či ešte širšie na pojem poznania, ktoré sa práve každým konfliktom neustále prehlbuje a diferencuje – čím vznikajú nové kvalitatívne spoje. Rovnako v ich prácach nenájdeme nič, čo by vyzývalo na elimináciu akýchkoľvek hodnôt, skôr na ich uznanie vo vzťahu k iným hodnotám – t.j. žiadne násilné a systémové stieranie hodnôt ani rozdielov (pochopiteľne sa tu nemyslia rozdiely typu, že „jeden človek má mať prístup k vode, kým iný nie, lebo…“ a ani sa tým „nelegitimizujú systémom vytvárané rozdiely v kvalite života“ ako Nietzscheho dezinterpretovali najmä cez „filozofku“ Ayn Randovú, niektorí vplyvní ekonómovia). Avšak, pozastavme sa ešte chvíľu nad niečím:

Škótsky antropológ Victor Turner po svojom výskume afrického kmeňa Ndembu poznamenal: „V rámci súperenia sa v jedincoch objavuje nebezpečné a agresívne nutkanie sledovať vlastné ciele napriek záväzkom, ktoré v konečnom dôsledku všetkých členov spoločnosti spájajú v jeden celok. Pokiaľ by toto nutkanie nebolo zvládnuté, spoločnosť by sa rozložila.“ Rituály, na ktoré sa Turner predovšetkým zameriaval neslúžia a nemožno ich zredukovať, len na nástroj potláčania napätia alebo ich ventilovania. Cieľom rituálu je skôr „využiť silu či energiu vzájomného nepriateľstva v konkrétnych vzťahoch k tomu, aby sa tieto vzťahy znovu zjednotili. Rituál umožňuje mobilizovať a nasmerovať celkovú energiu, ktorá sa v čiastkových konfliktoch uvoľňuje. Túto energiu neskôr nabíjajú základné symboly solidarity najširšej reálnej sociálnej skupiny – ndembuského národa. Dramatizácia a symbolizácia konfliktu slúži k tomu, aby tieto symboly získali vrúcnosť a stali sa žiaduce.“

Tento dej nazýval Turner sociálnou drámou, v ktorej popri konfliktoch musí nastať aj katarzia. A bolo to práve divadlo, ktoré sa stalo aj Nietzschemu základom pre jeho koncepciu Apolónskeho (rozumového, systematického) a Dionýzovského (vášnivého, nespútaného, tvorivého) princípu. Je teda ľahko pochopiteľné, ku ktorému sa sám nakoniec priklonil, aby pomocou neho načrtol sociálnu drámu svojej doby, v ktorej sa oslava človeka stávala oslavou industriálnej a masovej výroby.

Ak ešte chvíľu zotrváme pri umení a dráme, tak po Nietzschem (zomrel v r. 1900), konkrétne v r. 1913 a 1914, ako uvádza literárna teoretička Barbara Lonnquistová¹ usporiadali ruskí futuristi  Majakovskij, Chlebnikov a Kamenski naprieč Ruskom a Ukrajinou viacero happeningov a performatívnych vystúpení (napr. v krymskom meste Simferopol), ktoré divadlo premiestnili priamo do ulice medzi divákov, čím rozpustili inštitucionálne hranice divadla (hercami a tvorcami replík, dialógov sa stávali aj náhodní okoloidúci). Súčasťou takejto drámy sa teda stal každý a výsledok nebol nikdy vopred daný – programovo zafixovaný. Bola to teda zároveň oslava „otvorenosti“, akceptácia „nepredvídateľnej budúcnosti“ a jej pritakanie, ktorú v nadväznosti na rímske saturnálie nazvali futuristi, a to v súlade so svojim avantgardným programom: futurnálie.

NIETZSCHEHO DRÁMA BY MALA BYŤ AJ NAŠOU DRÁMOU

Záver teda môžeme uviesť do súladu s úvodom: Osvojiť si Nietzscheho bude vždy výzvou do budúcnosti. Už len preto, že ak ho pochopíme a zároveň pochopíme možnosti autentickej filozofie, kritiky, skepsy nebudeme ani tak s ním na nože. Práve naopak – vždy môže byť našim „mentorom“. Avšak môžete počítať s tým, že budete na nože so svojim okolím a s ostatnými ľuďmi. A nie je práve toto metaforou akejkoľvek hodnotnej kritiky? Nie je toto práve jej predpoklad? Komu a čomu vlastne slúži kritika? Kto ešte dokáže byť skutočne kritický a kto sa na kritike priživuje len svojou intelektuálnou pózou, ale len v istých medziach, aby sa náhodou niekoho nedotkol? Nemá byť práve kritika mentálnou haptikou, t.j. jej technikou a taktikou je a musí byť predovšetkým taktilita? Ako sa psychicky vyrovnať s najčastejšou kritikou kritikov, intelektuálov, vzdelancov, že sú to len zbytoční, nepraktickí ľudia, ktorí žijú odtrhnutí od prítomnosti a reality? Kto a za akým účelom vytvára tento naratív? A čo ním zastiera?

Na úplný záver teda prenechám priestor Carlovi Gustavovi Jungovi, ktorý v mnohom nadväzoval práve na Nietzscheho: „Jedine človek v našom zmysle moderný žije v prítomnosti, pretože disponuje vedomím prítomnosti. Len pre neho skutočne vyhasli svety predchádzajúcich úrovní vedomia, ich hodnoty a snaženie ho zaujímajú už len z historického hľadiska. Tým sa stal tento človek v najhlbšom zmysle ´nehistorickým´ a tým sa zároveň odcudzil mase, ktorá žije v tradičných ideách.“

Nenastal teda čas, aby sme po vzore denacifikácie začali konečne aj s radikálnou demasifikáciou (ako podmienkou sine qua non akejkoľvek snahy o „totalizáciu“)? Nie je čas ísť konečne do konfliktu so súčasným systémom a odhaliť tak jeho simulovanú tolerantnosť? A to tým, že sa zoberú hodnoty, ktorými sa tento systém zastrešuje a zosilnia sa až do tej podoby, že súčasný systém, nie zosilnené hodnoty – sa nakoniec ukáže len ako nepodarená karikatúra. Alebo ešte horšie: Ako simulakrum – simulácia? Čo je vlastne tento systém a kto „o ňom“, „ako“ a „kedy“ vlastne hlasoval? A „koho“ to boli hlasy a aká je ich váha?

Možno v takto poňatej sociálnej dráme, sa podarí vyriešiť jednu zo záhad, ktorá tak často vŕta v hlave aj slovinskému filozofovi a kultúrnemu kritikovi Slavojovi Žižekovi: Prečo vlastne ľudia neustále volia proti svojim záujmom? A čo je vlastne ich záujmom? Je to pravda alebo je to lož?

A kritika? Kritiku v nadväznosti na to, čo bolo povedané, vnímame vždy ako oslavu budúcnosti. Našou oslavou je teda vždy: kritika namierená do budúcnosti.

© Májovský, P. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Zaoberá sa interdisciplinárnou teóriou komunikácie.