Pred pár týždňami spravodajská televízia TA3 odvysielala tlačovú konferenciu kontroverzného podnikateľa Mariána Kočnera. Upozornil na nej na stránku lipsicovestado.info, na ktorej boli uverejnené sms a emailové konverzácie medzi významnými politikmi a mienkotvornými novinármi. A pred pár dňami, na opačnej strane zemegule v USA, kde práve vrcholí prezidentská kampaň, uverejnila stránka WikiLeaks dôverné e-maily z vnútra Demokratickej strany, z ktorých vyplýva, že Hillary Clintonová mohla vedieť dopredu znenie otázok položených v televíznych debatách počas prezidentských primárok. Čo majú tieto udalosti spoločné?
Potvrdzujú to, čo mnohí z nás dlhodobo tušili, že médiá v rámci politiky nieže nie sú nestranné, ale dokonca skôr ako povestný strážca demokracie dnes fungujú ako PR agentúry pre vplyvných politikov pod heslom: Kto viac platí, ten má pravdu a priestor.
Teraz asi každý očakáva, že bude nasledovať obšírne moralizovanie nad tým, akí sú tí novinári zlí, predajní a skorumpovaní. Samozrejme, je nevyhnutné, aby novinári po takýchto aférach odstúpili. Je to prejav elementárnej slušnosti a zodpovednosti voči spoločnosti, ale bolo by chybou, keby sme sa na tento problém pozerali len z tejto perspektívy a prehliadli závažné skutočnosti, ktoré za týmto mizerným stavom médií u nás aj na Západe stoja.
Vžime sa teraz do kože mladého novinára plného ideálov o slobode, pravde a demokracii, ktorý práve vyšiel z univerzity a samozrejme sa chce ako novinár živiť. Keďže sa mu podarilo vyštudovať žurnalistiku a je šikovný, nájde si prácu v jednom z našich mienkotvorných médií. Je nadšený a už sa teší, ako verejnosti odhalí pravdu o tom, v akom svete a štáte to žijeme. (nasledujúca pasáž bude mierne zjednodušená) No veľmi rýchlo narazí na to, že jeho médium vlastnia nejakí ľudia s vlastnými politickými a ekonomickými záujmami a kritickosť alebo pravda je to posledné, o čo majú záujem. Zistí, že okruh tém, ktorým sa môže venovať, mu určí šéfredaktor, ktorému ich zas určil jeho nadriadený a tak ďalej, a dokonca ešte aj v rámci témy mu je dané, na čo sa vlastne má zamerať tak, aby to vyhovovalo záujmom daného média a ľudí, ktorí stoja v jeho pozadí. Mladému novinárovi sa to samozrejme nepáči, ale aké má možnosti? Môže ísť do verejnoprávnych médií, ale tam ho čaká podobná situácia, alebo si môže zachovať chrbtovú kosť a odísť písať do nejakého malého bezvýznamného média. Avšak, od toho okamihu sa môže rozlúčiť s tým, že sa bude živiť ako novinár a môže začať vážne uvažovať ako vlastne uživí svoju rodinu, keďže zručnosti a ideály, ktoré získal v škole, sú mu dnes nanič. To, ako sa daný novinár rozhodne, je už na jeho svedomí a vedomí, samozrejme, za svoje rozhodnutie musí niesť zodpovednosť a pokiaľ na začiatku naozaj veril v pravdu, musí sa jej postaviť čelom.
Áno, bolo by ľahké, všetku vinu hádzať na plecia novinárov a povedať to, čo je pre dnešnú dobu typické: na vine je charakter jednotlivca, ale systém je ten najlepší možný. Možno sa niekto ohradí, že veď to nemôže byť až také hrozné, veď predsa máme slobodu a každý si môže založiť a písať, čo chce. Samozrejme môžete si založiť nové médium, ale odkiaľ zoberiete peniaze na jeho fungovanie? Pokiaľ chcete byť nezávislí, chcete sa tým živiť a ešte aj mať aspoň aký taký mediálny vplyv.
Je pravdepodobné, že takéto škandály sú len špičkou ľadovca a fámy o tom, že noviny, či už tie v televízii alebo tie písané, sú len platené spoty, kde vám povedia len to, čo si niekto zaplatí a nie to, čo je naozaj dôležité, nemusia byť ďaleko od pravdy. Veď nakoniec zoberte si do rúk dennú tlač alebo zapnite televíziu a posúďte sami, či neplatia slová Noama Chomskeho: „Média v demokratických režimoch plnia tú istú úlohu, ktorú plnia v totalitných režimoch represívne zložky (udržať status quo).“
Riešenie, ako sa z tohto bludného kruhu dostať, nepoznám, ale možno je načase si aspoň položiť otázku, či je kapitalizmus ako spoločenské zriadenie naozaj tak prajný demokracii a slobode ako nám to dnes prezentujú, pokiaľ ani nie je schopný spoľahlivo zabezpečiť jej základný pilier, ktorým nezávisle médiá rozhodne sú.
Foto: Ilustračné. Zdroj: Flickr. Autor: Kai Schreiber
