Zdá sa, že tzv. alternatívne médiá začínajú využívať postupy, ktoré sa dajú nájsť aj v tzv. štandardných médiách. Už nepublikujú (iba) vyslovené lži, ale fakty spájajú tak, že výsledný dojem z článku má dopad v súlade s postojom autora alebo majiteľa.
Porovnajme si dva prípady, jeden z „alternatívneho“ českého Sputnika, ktorý kritizoval Daniel Hoťka v SME a druhý zo „štandardného“ denníka SME od Matúša Krčmárika. Vo svojom článku Hoťka informuje o manipulácii v súvislosti s napadnutím Sophie Johansson v nočnom klube v Malmö. Kým štandardné svetové médiá informujú iba o napadnutí, Sputnik v texte zmieňuje, že viac ako 40 % obyvateľov Malmö tvoria migranti.
Hoťka uvedený článok komentuje nasledovne: „Miešanie pravdivých informácií s dohadmi či komentármi je v dezinformačných médiách časté. Takéto články sa nedajú jednoducho vyvrátiť ako hoaxy, pretože všetky faktické tvrdenia v textoch sú pravdivé. Pravdivé sú aj informácie o útoku na dievča a (zhruba) pravdivá je napokon aj zmienka o migrantoch v Malmö. Dať tieto dve veci do príčinnej súvislosti bez jediného dôkazu je však účelovým klamstvom.“
Okrem skutočnosti, že článok v Sputniku tieto dve veci nedal do príčinnej súvislosti, možno s Hoťkom len ťažko nesúhlasiť. Spojením nesúvisiacich informácií o napadnutí a o množstve migrantov v Malmö môže čitateľ/ka nadobudnúť dojem, že za napadnutím stoja migranti. Takýto článok nepriamo podporuje rasizmus.
Na druhú stranu, vedúci zahraničného spravodajstva SME Matúš Krčmárik v článku z decembra 2016 informoval o Trumpových telefonátoch zahraničným hlavám štátov, vrátane Taiwanu a súčasťou textu bol krátky elaborát o taiwanskej histórii. Na jednom mieste odlišuje vývoj v kontinentálnej Číne a na Taiwane: „Kým na kontinente prebiehali ničivé dystopické projekty ako veľký krok vpred a kultúrna revolúcia, na ostrove [Američania] zaviedli kapitalizmus a Taiwan sa stal jedným z ázijských tigrov.“ Táto veta manipulatívne spája súčasnú (problematickú) prosperitu Taiwanu so zavedením kapitalizmu. Ťažko povedať, kedy presne prevládli kapitalistické vzťahy na Taiwane a či im k tomu nedopomohol aj britský koloniálny imperializmus v podobe napríklad Ópiových vojen, základy taiwanskej modernizácie a industrializácie však položila japonská koloniálna okupácia po prvej čínsko-japonskej vojne v roku 1895.
Ešte dôležitejšia v súvislosti s Krčmárikovym tvrdením je argumentácia napríklad zosnulej Alice Amsden z MIT alebo Roberta Wadea z LSE, podľa ktorých industrializácia Taiwanu po odtrhnutí sa od Číny nebola dôsledkom pôsobenia kapitalizmu, ako to implikuje Krčmárik, ale bola dôsledkom vládnych politík. Tieto boli spojené s výraznou finančnou pomocou zo Spojených štátov (vyše 5 % taiwanského HDP až do polovice 60. rokov). Antikapitalistické obmedzenie dovozu na vybrané produkty, ktoré ochránili domáci trh pre štátom vlastnené priemyselné podniky umožnilo následné presadenie sa Taiwanu na svetových trhoch. Kapitalizmus v podobe voľného trhu bez akejkoľvek pomoci od dominantnej superveľmoci by zrejme nemal sám o sebe za následok vytvorenie Ázijského tigra.
Nedá sa ale povedať, že by Krčmárik vo svojom texte klamal. Podľa časovej následnosti skutočne platí, že na „ostrove zaviedli kapitalizmus a Taiwan sa stal jedným z ázijských tigrov.“ Rovnako tak platí, že v Malmö zbili mladú Švédku a že v Malmö žijú migranti.
Podstatné je, že rovnako ako neplatí, že Švédku zbili migranti, tak neplatí, že Taiwan sa stal tigrom vďaka kapitalizmu. A rovnako ako článok zo Sputniku podporuje rasizmus a tým pádom rasovú nerovnosť, tak Krčmárik podporuje kapitalizmus a tým pádom triednu nerovnosť, ako na to nedávno prišiel napríklad Thomas Piketty.
A napokon, rovnako ako si môžeme myslieť, že správa z Malmö je dôsledkom presadzovania ruských záujmov a pritom môže byť len úprimnou snahou brániť „tradičné“ hodnoty, v ktorej sa snúbi ruský záujem so svetonázorom autora, tak si môžeme myslieť, že Krčmárik manipuluje úmyselne na pokyn majiteľov SME, alebo že má len rovnaký názor na kapitalizmus ako títo majitelia.
Zdá sa teda, že sa forma podávania informácií alternatívnych médií mení a svojou faktickou presnosťou sa môže podobať na štandardné médiá. Je to však problém? Pre štandardné médiá by mohlo byť pozitívom, že alternatívne médiá využívajú formy manipulácie, ktoré sa dajú nájsť aj v tých štandardných. Mohlo by ich to viesť k zisteniu, že skutočne objektívne správy neexistujú a že nielen komentáre, ale aj správy budú vždy nejakým spôsobom zaujaté na jednu alebo druhú stranu, napríklad v prospech rasizmu alebo v prospech kapitalizmu. Štandardné médiá by to však následne mohlo viesť k väčšej vyváženosti a pestrosti názorov, čo by malo za následok nielen demokratizáciu našej spoločnosti, ale najmä oslabenie jedného z dôvodov, pre ktoré alternatívne médiá vôbec vznikajú.
Pôvodná verzia tohto článku bol ponúknutá denníku SME na publikáciu, kde bol odmietnutý. Zuzana Kepplová článok odmietla z dôvodu nevyváženej argumentácie, z dôvodu, že „mať bias je stále iné ako účelovo klamať, nedá sa to dať na jednu úroveň“ a z dôvodu, že „cez dva príklady urobiť záver, že štandardné a alternatívne médiá vlastne používajú rovnaké metódy je nepoctivé. na taký silný záver treba naozaj trošku viac pracovať ako si to len myslieť a potvrdiť si toto presvedčenie na náhodnom príklade.“ Citované z emailovej komunikácie s dovolením autorky. Článok som upravil tak, aby z neho nevyplývalo, že alternatívne a štandardné médiá používajú rovnaké metódy vo všeobecnosti, keďže využívam iba jeden prípad v tomto texte a rozsiahlejšia mediálna analýza argumentačného klamu non sequitur, pokiaľ viem, neexistuje. Takto upravený článok tiež nebol prijatý. K problematike zaujatosti/účelového klamania sa v texte vyjadrujem v zmysle možností, pretože nepoznám intencie autorov Sputnika ani Krčmárika.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.
