prinášame vám už druhý ročník série „Ekonomika a spoločnosť“, v ktorej vám každý druhý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
—
„Obsah médií je odrazom záujmov tých, ktorí tieto médiá financujú.“
J.H. Altschull
Americký spisovateľ, novinár a pedagóg Herbert J. Altschull už v roku 1984 popísal problém, s ktorým sa potykáme aj v dnešnej dobe. Problém s vlastníctvom a ovplyvňovaním médií sa vo zvýšenej miere objavil v USA po tom, ako sa v politike a ekonomike presadili politiky washingtonského konsenzu.
V modernej histórii Slovenska sa ukázala sila a zároveň slabosť médií počas tzv. „mečiarizmu“, kedy došlo k pokusom vládnej strany umlčať opozičné hlasy. Nielen, že došlo k vlastníckemu prevzatiu dovtedy opozičného denníka Smena, ale Mečiarova vláda sa snažila zlikvidovať aj noviny (denník SME), ktoré si založili členovia zlikvidovanej redakcie denníka Smena. Vláda zakázala všetku inzerciu na ktorú mala dosah, postarala sa o to, aby platby za noviny z predaja dostávali novinári neskoro a zakázala tlač denníka SME v štátnej tlačiarni.
Tento príklad pekne ilustruje nielen dôležitosť toho, kto médiá vlastní, ale aj to, kto má dosah na ich finančné zdroje. Brian McNair profesor žurnalistiky a komunikácie z Queenslandskej technickej univerzity v tejto súvislosti hovorí, že:
„rovnako ako vládnuca skupina, aj súkromní vlastníci predstavujú istý zdroj tlaku na mediálny výstup … vlastnenie médií sa stáva lákadlom pre ľudí s politickými ambíciami, alebo aspoň prostriedkom šírenia ich ideologickej a politickej orientácie … majitelia médií využívajú v rôznej miere svoj vplyv na politickú orientáciu nimi vlastneného média“.
Dnes je stav vlastníckych vzťahov v slovenskom mediálnom priestore taký, že sa dá zhrnúť do konštatovania o ovládnutí finančnými skupinami, oligarchami a politikmi. Nebudeme predpokladať, že by títo vlastníci mali za cieľ priame zadávanie úloh redakciám, čím sa majú zaoberať, no rovnako je nepredstaviteľné, že by dovolili spochybňovať ekonomický systém, ktorý stvoril ich bohatstvo a moc. Práve naopak snahou majiteľov je v prvom rade udržať ziskovosť média, prípadne ju ešte zvýšiť a nie hľadať „pravdu“, alebo zlepšovať život spoločnosti.
A rovnako, nebudeme predpokladať, že slovenské média vedome šíria ekonomickú propagandu, ktorej úlohou je presadzovanie zásad washingtonského konsenzu a neoliberalizmu. Slovenské média, hlavne v prípade ekonomických tém, pravidelne oslovujú tzv. dôveryhodné zdroje, pričom využívanie týchto zdrojov má zabezpečiť žurnalistickú objektivitu. Väčšina týchto zdrojov patrí medzi oficiálne zdroje, ktoré disponujú prostriedkami na využívanie médií vo svoj prospech. Brian McNair hovorí, že:
„V službách oficiálnych zdrojov pracujú profesijne skupiny odborníkov, ako sú tlačoví hovorcovia, pracovníci pre vonkajšie vzťahy alebo styk s verejnosťou, odborníci na politickú propagandu, lobisti či rôzne PR agentúry, atď.“.
Britský komunikačný teoretik Denis McQuail k tomu dopĺňa:
„ich úlohou je dobre zorganizované dodávanie informácií médiám, … s cieľom ovplyvnenia verejnej mienky v prospech záujmovej skupiny, ktorú zastupujú“.
Ak sa pozrieme, kto to hovorí v slovenských médiách na ekonomické témy najčastejšie, zistíme, že sú to hlavne zástupcovia libertariánskych, neoliberálnych a konzervatívnych ekonomických think-tankov, ako sú INEKO, INESS, Nadácia F. A. Hayeka, MESA 10, atď. s ich dogmatickým zjednodušujúcim pohľadom na všetko. Len málokedy siahajú slovenské média aj k iným zdrojom, čo spôsobuje zásadne vychýlenie verejnej debaty na ekonomické témy a ostrakizuje ľavicové názory, pohľady a riešenia. Nositelia ľavicových myšlienok bývajú pravidelne intelektuálne spochybňovaný ako tí, čo nerozumejú ani základom ekonómie.
Ekonóm Tomáš Želinský sa o analytikoch pravicových think-tankov a ich hegemonistickom prístupe do médií vyjadril nasledovne:
„Nevidím nič zlé na tom, keď svoj jednostranný pohľad v médiách prezentujú. Keď však navodzujú dojem nezávislého experta s neskresleným pohľadom, pričom svoj zaujatý pohľad prezentujú ako jedinú ekonomickú pravdu, v tom už vidím výrazný problém.“
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.