Palestínčania často vyčítajú západným médiám, že ich utrpenie spôsobené izraelským násilím zväčša ignorujú, čo uľahčuje Izraelu vyhnúť sa kritike a pokračovať v jeho páchaní. Na nedostatočné pokrývanie zabíjania v Gaze počas úvodných týždňov Veľkého pochodu návratu sa sťažovať nemožno. Bližší pohľad na kvalitu spravodajského pokrytia (nie len) na Slovensku, však vyvoláva otázku, či takéto informovanie pomáha verejnosti získavať pravdivý obraz o reálnom dianí v Gaze alebo na základe neho zostáva ešte viac dezinformovaná.
V hodnotení kvality spravodajstva mnohé osobnosti žurnalistiky presadzujú stanovisko, že v situácii kde jedna strana je evidentne silnejším páchateľom násilia či bezprávia voči niekomu slabšiemu a bezbrannejšiemu, objektivita nemôže znamenať zobrazenie oboch strán ako morálne rovnocenných. Ak niekto spáchal ohavný čin, musí to v reportáži byť ako ohavný čin aj zobrazené, nie ako tvrdenie jednej strany, ktorá má svoju pravdu, verzus rovnako dobrá pravda druhej strany. Z takto groteskne chápanej objektivity sa potom vysmievajú bonmotom “5 minút nacistom, 5 minút Židom”.
(Sally Claire: Môj obľúbený školiteľ na univerzite mal výbornú lekciu o základoch žurnalistiky: „Ak niekto hovorí, že prší, a niekto iný hovorí, že je sucho, nie je tvojou úlohou citovať ich oboch. Tvojou úlohou je kuknúť sa z poondiatého okna a zistiť, ktoré tvrdenie je pravdivé.“)
Dlhé mesiace bežala na CNN upútavka na program Amanpour, v ktorej táto známa novinárka opisuje skúsenosť z vojnových oblastí nasledovne: “Naučila som sa, že ako novinárka nemôžem byť morálne rovnocenná, rovnako ako nemôžem prezentovať nepravdivú faktuálnu ekvivalenciu. Trvám na tom, byť pravdivá, nie neutrálna.” Ťažko s jej slovami nesúhlasiť. Škoda len, že v prípade Palestíny sa mnohé západné média a novinári nedržia vlastných, správnych princípov uprednostňovania pravdivosti, pred pomýlenou nestrannosťou.
Nautralita namiesto pravdivosti
Výborným príkladom je spôsob, akým väčšina médií zahmlieva konanie izraelskej armády počas streľby do ľudí na protestoch v Gaze. Okatá nepatričnosť “neutrálneho” jazyka vyvolala kritické reakcie na sociálnych sieťach upozorňujúce na to, že keď vojaci štátu uplatňujúceho neľudskú blokádu dvoch miliónov ľudí ostrými nábojmi strieľajú do zhromaždených civilistov, nejde o “násilné protesty”, ale o chladnokrvné zabíjanie ľudí, že to nie je “obrana hraníc”, ale brutálny masaker.
Júsef Munajjer: Nie sú to “strety”, keď jedna strana strieľa a do druhej je strieľané.
Snajperi strieľajú do protestujúcich zo vzdialenosti stoviek metrov. Tie strety sú v skutočnosti izraelské náboje narážajúce do palestínskych tiel.”
Výborne vyzbrojení izraelskí vojaci bezpečne schovaní za pieskovými násypmi za plotom totiž z veľkej časti na hraniciach Gazy strieľali do neozbrojených civilistov alebo na ľudí s kameňmi, ktorí ich však z veľkej diaľky nemohli ohroziť. Množstvo videozáberov, ktoré to dokladajú, ako aj vyjadrenia renomovaných ľudskoprávnych organizácii ako Amnesty, HRW či Becélem, ktoré izraelskú armádu obviňujú z úmyselného zabíjania civilistov či páchania vojnových zločinov priblížil článok Živé terče v Gaze. Na tomto mieste preto uvedieme iba dve ukážky.
Na predchádzajúcom zábere jasne vidno, že nábojom zasiahnutý mladý muž nemá zbrane, na nikoho neútočí (ani len kameňom) a nikoho neohrozuje. Pokojne v štýle gándhiovských pochodov kráča k hraniciam, keď ho izraelský snajper triafa nábojom. Armáda následne strieľa aj na civilistov, ktorí mu idú na pomoc.
Na nasledujúcom zázname zasa vidíme chaotickú streľbu okupačných vojakov do davu civilistov. Aj tu sú obeťou pokojne stojaci ľudia, ktorí nie sú ozbrojení, na nikoho neútočia a nikoho neohrozujú. Podobných záberov je množstvo a mnohé z nich môžete vzhliadnuť vo vyššie linkovanom článku.
V zriedkavých momentoch bolo možné v médiách (najmä okrajových, ľavicových) natrafiť na výstižné hodnotenia Glena Greenwalda, ktorý upozornil na prirodzenosť palestínskeho odboja – bojujú proti okupácii, tak ako by aj občania USA bojovali proti okupačným vojakom, keby ich krajinu obsadilo povedzme Rusko – a kritizoval tých, ktorí Palestínčanom upierajú ešte aj právo na nenásilné protesty či nenásilný bojkot Izraela. Aj on si myslí, že:
“Je čas priznať a prijať realitu toho, čím Izrael je. Čokoľvek ste si o Izraeli mysleli v minulosti, ak ste verili tomu, že je to nejaká pevnosť liberálnej demokracie na Blízkom východe, že je obklopený primitívnymi brutálnymi nepriateľmi, všetkej tej propagande, teraz je jasné, že Izrael je niečo celkom odlišné od toho všetkého. Dokonca aj ľudia, ktorí tomu voľakedy verili, začínajú vidieť, že Izrael je apartheidný, darebácky, teroristický štát. Jeho správanie, ktoré neprestajne s hrdosťou a bez ospravedlňovania predvádza a všetky komentáre, ktoré vydáva, vrátane toho, ktoré ste spomenuli od ministra obrany Avigdora Liebermana, že nie sú žiadni nevinní ľudia v Gaze, ktorý je vyjadrením mentality genocidálneho maniaka, je obrazom toho čím Izrael je.”
Na CBS News či na portáli The Washington Post zasa zazneli skvelé vyjadrenia Núry Erakat.
Veľká väčšina spravodajstva však hovorila sterilným jazykom o “mŕtvych Palestínčanoch” akoby príčina ich smrti bola neznáma či o “stovkách ranených Palestínčanov” akoby sami narážali do izraelských nábojov nehybne levitujúcich vo vzduchu. Niektoré výstupy išli ďalej a počínanie armády vyslovene obhajovali ako oprávnenú obranu hraníc. Ukážkovým príkladom je článok Shmuela Rosnera na stránkach The New York Times, ktorý výborne zanalyzoval Nathan J. Robinson.
Obraz protestov v RTVS
Nie je to poprvýkrát, čo izraelská armáda pácha takéto zločiny. Podobný protest s pokusom o prechod cez hranice do svojej vlasti v Izraeli zorganizovali palestínski utečenci v Sýrii a Libanone na výročie nakby roku 2011. Streľbou ostrými nábojmi do davu vtedy vojaci zabili okolo 15 ľudí. O tri týždne neskôr pri ďalšej snahe prejsť cez hranice na Golanských výšinách zastrelili podobný počet ľudí.
Kým o zabíjaní protestujúcich na Golanoch a na hraniciach s Libanonom pred siedmimi rokmi takmer žiadna zo slovenských televíznych staníc pre istotu ani neinformovala, tohtoročné protesty v Gaze a brutálnu reakciu Izraela už z neznámych dôvodov mlčaním neobišli. Človek by rád zvolal chválabohu. Avšak, akoby povedal klasik, niekedy je to žiaľbohu, že chválabohu.
Napríklad reportáž Juraja Hajka na RTVS z prvého dňa protestov hneď od začiatku hovorí o vzájomnom obviňovaní oboch strán (tvrdenie proti tvrdeniu; nevieme, kde je pravda), o vášniach vznietených demonštráciou Palestínčanov (nie izraelskou okupáciou; vyše desaťročia trvajúcim vyhladovaním dvoch miliónov ľudí v gete Gaza, či streľbou armády do civilistov), o protestoch, ktoré mali byť pokojné, ale prerástli do násilností (protestujúci Palestínčania páchali násilie, nie vojaci), o armáde, ktorá zareagovala (ako inak okupačná armáda vždy a z definície iba reaguje, to okupovaní civilisti svojou neposlušnosťou provokujú armádu k reakcii) slzotvorným plynom a gumovými projektilmi, neskôr spustila streľbu ostrou muníciou (a ešte preukázala zdržanlivosť: ostrú muníciu použila až neskôr, to treba oceniť).
Vetu po vete akoby RTVS prebrala od PR oddelenia izraelskej armády. Informácia o streľbe do pokojných demonštrantov zaznieva od palestínskeho prezidenta až po tom, čo slovenský “neutrálny” novinár palestínsku stranu v úvode dokonale zdiskreditoval ako násilnú. Hovorené slovo je, ako inak, dopĺňané zábermi na rozvášnených Palestínčanov, hádzanie kameňov, horiace pneumatiky a ozbrojených militantov. Ani jeden záber na zásahy snajperov do pokojných civilistov. Divák nemá šajnu o čom prezident Abbás hovorí. Aká streľba do pokojných demonštrantov? Palestínčania zasa klamú.
Nasledujú predstavitelia Izraela (akoby informácie podané pánom Hajkom a vybraný obrazový materiál tento uhol pohľadu dostatočne nereflektovali), ktorí násilie vojakov obhajujú ako zásahy iba do konkrétnych agresorov v dave napojených na Hamas. Túto verziu v reportáži potvrdzuje aj zástupca USA v OSN.
Tento propagandistický paškvil zamestnanci RTVS považovali za skvost hodný uverejnenia aj na ich facebookovej stránke.
Video po kliknutí na obrázok
Obrana novinárov s ručením obmedzeným
Zvlášť hanebne pôsobí správanie slovenských novinárov (česť výnimkám) vo vzťahu k ich palestínskym kolegom. Izraelskí snajperi totiž cielili aj na nich. Nápisy PRESS nepomohli; v Gaze je chodiacim terčom každý. Názornou ukážkou je zásah do nohy Chalíla Abu Athru.
Slovenskými novinármi viditeľne nepohlo ani zastrelenie kameramana a fotografa Jásira Murtažu. RTVS v ten deň priniesla reportáž o protestoch, no na smrť svojho kolegu si v nej nespomenula. O tom istom proteste priniesla takmer identickú reportáž aj na ďalší deň, v ktorej iba upresnili (smerom nahor) aktuálny počet mŕtvych z predchádzajúceho dňa na deväť. Na zmienku, že jedným z nich bol novinár, sa však ani v nej miesto nenašlo.
Obe reportáže boli samozrejme plné “neutrálneho” jazyka o mŕtvych (nevieme, na ktorej strane; to sa dozvedáme až neskôr), ktoré si vyžiadali protesty (nie streľba izraelských vojakov). O obetiach násilia (nie streľby vojakov). Narážok na stovky zapálených pneumatík (Palestínčania vyvádzajú). Na Hamas (bububu) ako na hlavného organizátora, ktorý podľa Tel Avivu chce zneužiť protesty, aby dostal svojich ľudí do Izraela (streľba do civilistov je vlastne obranou proti teroristom) a armáda preto ohlásila streľbu (keď ju ohlásila, tak to je asi ok) a vôbec zabíjala iba v reakcii na palestínske protesty, ktoré neboli nenásilné, ako hovorí demonštrant. Armádny hovorca uisťuje, že streľba bola oprávnená, pretože demonštranti hádzali kamene a zápaľné fľaše. Pamiatku Jásira Mustažu si tvorcovia správ RTVS uctili takouto peknou nadprácou v prospech organizácie, ktorá ho zabila.
Video po kliknutí na obrázok
Po zastrelení Jásira Murtažu novinári z Gazy vyzvali medzinárodné organizácie, aby žiadali ochranu novinárov pred izraelskou armádou. Jeden z nich vo videu hovorí: “Prial by som si povedať organizáciám na ochranu novinárov a ľuďom aktívnym na tomto poli: Nečakajte kým zomrie novinár, aby ste odsúdili útoky na novinárov či ich zabíjanie.” Slovenskí novinári necítili potrebu odsúdiť útoky a zabíjanie palestínskych novinárov ani pred zastrelením Murtažu ani potom.
Fakt, že šlo o obdobie obrích protestov Za slušné Slovensko reagujúcich na zastrelenie Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a zvýšenej citlivosti na ochranu novinárov, iba znásobovalo ohlušujúce ticho, s akým ignorovali zabíjanie svojich palestínskych kolegov. Zastúpili ich paradoxne izraelskí novinári z najvýznamnejšieho denníka Haárec, ktorý uverejnil video kritizujúce zastrelenie druhého palestínskeho novinára – Ahmeda Abu Hasína, a dvojdňové zdržanie jeho prenosu do izraelskej nemocnice, kým ešte žil.
V rovnakom duchu ako reportáže RTVS sa niesli aj tie z dielne TA3. Odkaz je jasný: Izraelská armáda iba reaguje na násilnosti Palestínčanov. O zastrelení novinára ani slovo. SME detto.
Ide o typické ukážky práce slovenských novinárov, s akými sa stretávame bežne, pokiaľ ide o okupačné násilie v Palestíne – pravda, ak ho úplne neignorujú – ako majú vo zvyku po väčšinu roka. Slovenské médiá nie len, že sa úplne štandardne uchyľujú k prezentácii falošnej ekvivalencie oboch strán, ale mnoho krát idú ešte ďalej, k uprednostňovaniu verzie páchateľa.
(Autor: Chalid Albaih)
Pre objektivitu treba povedať, že občas sa aj v mainstreame vyskytnú vzácne výnimky. Jednou z nich bol článok Tomáša Vasilka v Denníku N. Hoci sa čo to dá vytknúť aj jemu, už len fakt, že z neho izraelský naratív nekričí na všetky strany je príjemným osviežením v mori aktivistického zaujatia v prospech nedemokratického režimu. Na Slovenskú musí byť človek veľmi skromný a vďačný aj za maličkosti.
Na základe absencie takmer akýchkoľvek správ o protestoch v Gaze v posledných mesiacoch by sa mohlo zdať, že v oblasti je pokoj. V skutočnosti piatkové protesty trvajú dodnes podobne ako cielená streľba izraelských snajperov do civilistov (ukážka z 1. 2. 2019, ďalšia z 8.2.2019). Doposiaľ zabili viac ako 250 a zranili vyše 23.000 ľudí. Medzi zasiahnutými či zabitými nechýbajú ženy, deti, zdravotníci, telesne hendikepovaní, či už spomínaní novinári. S laxným prístupom indiferentných západných vlád a s vyššie opísanou pofidérnou prácou médií, ktoré napriek všetkému naďalej predstavujú Izrael ako demokraciu, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou očakávať ďalší nárast obetí.
Alternatívne fakty žurnalistike nesvedčia
Žijeme v ére zápasu mainstreamu s xenofóbnou a konšpiračnou alternatívou, ktorá pod rúškom odhaľovania utajovanej pravdy v skutočnosti predvádza bezostyšnú neúctu k pravde, či ktorá v mene rovnocennosti všetkých právd dáva priestor nenávistným a násilným hlasom. Mainstream dobre vie, že to nie je žiadna žurnalistika, ale jej karikatúra. V prípade Palestíny je však vinný z podobných hriechov, aké oprávnene vyčíta tzv. alternatívnym médiám, keď strašia pred “bruselským diktátom” alebo propagujú Orbána, Putina, Trumpa a ich homofóbnu, islamofóbnu, anticigánsku či antiutečeneckú hystériu.
Mainstream má svoje chyby, svoje vlastné mýty, sám neraz prezentuje falošnú ekvivalenciu viacerých právd alebo uprednostňuje alternatívne fakty reflektujúce jeho ideologické záujmy. Riešením nie je utiekanie sa ku xenofóbnej alternatíve, v ktorej sú tie isté nedostatky znásobené, rovnako ako riešením hrozby konšpiračných médií nie je tvrdošijné obhajovanie statusu quo v mainstreame so všetkými jeho nedostatkami. Mainstream by mal prejsť sebareflexiou a zmenou, aby spĺňal proklamované vysoké štandardy profesionality a získal si tak dôveryhodnosť.
Súčasťou tohto procesu by malo byť aj prehodnotenie zaužívaného spôsobu informovania o Palestíne. Dva plus dva sa nerovná tri ani päť, ale štyri. Palestínčania na hraniciach Gazy nezomierajú – sú zabíjaní. Násilie nevyvolali demonštranti, ale okupačná armáda. Tá z veľkej časti nestrieľala na teroristov či na nebezpečných útočníkov, ale na civilistov, ktorí iba využívali svoje právo na protest proti vyše 10 rokov trvajúcej neľudskej blokáde, vyše 50 rokov trvajúcej vojenskej okupácii a vyše 70 rokov trvajúcemu vyhnanstvu väčšiny obyvateľov Gazy. Média majú túto realitu pravdivo reflektovať. Aj tie slovenské. Aj mainstreamové. Najmä verejnoprávne.
Súvisiace články:
Živé terče v Gaze
Izrael proti novinárom
Keď SME o Palestíne klamali
Diskusia Denníka N: Izraelský zázrak sa nekonal
Diskusia Denníka N: demokracia alebo apartheid?
Štát, uplatňujúci vojenskú diktatúru, nie je demokraciou
OSN zakazuje, Izrael ignoruje
