Americká armáda stratila kvôli svojmu poníženiu v Afganistane obrovskú legitimitu. Túto ponižujúcu porážku budeme musieť ľuďom pripomínať zakaždým, keď sa nám Pentagon pokúsi predať ďalšiu vojnu. Preklad článku z magazínu Jacobin PT.
Za náhly kolaps vlády a armády Afganistanu vytvorených USA, pripomínajúci víťazstvo komunistov v Južnom Vietname v roku 1975, vinia centristickí a pravicoví novinári a politici neochotu prezidenta Joea Bidena ponechať niekoľko tisíc vojakov v Afganistane na neurčito. Rýchlosť, s akou sa afganská armáda zrútila, bola pre Bidenovu administratívu a pre Pentagon prekvapením, pričom obe opakovane predpovedali, že vláda môže proti Talibanu vydržať najmenej rok po potom, ako odtiaľ odídu posledné americké vojská.
Musíme byť opatrní a neprehliadať realitu Talibanu a invázie USA a dvadsaťročnej okupácie. Úspech Talibanu pri porážke Spojených štátov znamená obnovenie brutálneho, autoritatívneho a mizogýnneho režimu. Nemali by sme dovoliť, aby opozícia USA voči Talibanu, samozvaná podpora ženských práv a volieb v Afganistane zakryli ničenie a smrť, ktoré americká armáda spôsobila afganskému ľudu. Mali by sme pamätať na to, že dnešný Taliban je potomkom mudžahedínov, ktorých USA vyzbrojili a viedli po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979 – a že až do útokov 11. septembra 2001 sa Bushova administratíva prispôsobovala, aby dosiahla dohodu s vládou Talibanu tej doby.
Americké vojenské aliancie a vojny sú výsledkom imperialistickej kalkulácie a nemali by sme dopustiť, aby fakt, že americkými protivníkmi sú niekedy hrozné režimy – a že v procese upevňovania kontroly nad inými krajinami americká vláda príležitostne prijíma politiky, ktoré prinášajú určité dobro – zakryl prevažujúcu realitu, že imperializmus, či už dnešných Spojených štátov alebo Británie alebo iných európskych mocností v predchádzajúcich storočiach bol a je zlý. Najdôležitejšou otázkou, ktorú si musíme položiť v súvislosti s víťazstvom Talibanu je, aký vplyv bude mať na schopnosť Ameriky začať budúce imperialistické vojny alebo zastrašovať ostatné krajiny bez invázie.
Po porážke vo Vietname USA vyvinuli vojenskú stratégiu, ktorá mu umožnila ovládnuť krajiny na celom svete a potlačiť mnohé (aj keď nie všetky) povstania na globálnom juhu. Namiesto toho, aby poslali do boja veľké množstvo amerických vojakov, z ktorých sa mnohí zdráhali vykonávať službu, ako vo Vietname, sa Spojené štáty spoliehali na spojencov v zástupných poľných armádach, ktorým by „radili“ (presnejšie povedané, velili) americkí dôstojníci. V poslednej dobe umožnili drony Spojeným štátom zabíjať nepriateľov bez ohrozenia amerických vojsk.
Aby takáto stratégia fungovala, bolo potrebné regrutovať nových spojencov. Problémom je prilákať dostatok miestnych obyvateľov, aby v zásade zradili svoju vlastnú krajinu tým, že budú slúžiť záujmom USA a nie svojim spoluobčanom. Najúspešnejší imperialisti, ako napríklad Briti, dokázali udržať lojalitu miestnych obyvateľov tým, že ponúkli dostatočné materiálne odmeny, čo zase umožnilo imperiálnej moci viesť miestnych k predpokladu, že navždy zostanú pod cudzou nadvládou; ich jedinou cestou k materiálnemu blahu a kariérnemu úspechu preto bola služba koloniálnemu režimu. V niektorých prípadoch, predovšetkým v Južnej Kórei, dlhodobá zahraničná dominancia umožnila miestnym spolupracovníkom vybudovať režim, ktorý nielenže vydržal, ale aj uviedol krajinu na cestu skutočného hospodárskeho rozvoja.
Porážka USA v Afganistane je ešte väčšou ranou obrazu o vojenskej prestíži USA, ako bola porážka vo Vietname.
Afganistan a Irak neboli nikdy obzvlášť úspešnými imperiálnymi podnikmi. Náklady na kontrolu týchto krajín vždy výrazne prevyšovali skutočné alebo dokonca potenciálne príjmy, ktoré by bolo možné vytvoriť využívaním miestnych zdrojov. USA prijali menšiu vrstvu úradníkov, ktorých lojalitu k Amerike si kúpili tým, že im umožnili zapojiť sa do rozsiahlej korupcie. Preto, ako sa často uvádza, afgánsku a irackú armádu (ktoré boli na papieri oveľa väčšie ako povstalci, proti ktorým údajne bojovali) tvorili prevažne „duchovia“ vojakov – muži, ktorí boli na výplatnej listine USA, ale v skutočnosti neexistovali, ktorých platy poberali ich velitelia, ktorí potom veľkú časť týchto peňazí presunuli k vyšším úradníkom vo vláde.
Pokiaľ povstalci nezískali významnú miestnu podporu, tieto predstierané armády v kombinácii s niekoľkými tisíckami amerických vojakov a bezpilotných lietadiel stačili na to, aby udržali bábkové vlády pri moci v Bagdade a Kábule. Ale v dvadsiatom prvom storočí je na svete len málo ľudí, ktorí sú ochotní nechať sa ovládať cudzincami a keď skorumpované bábkové vlády neposkytnú žiadne sociálne výhody ani nerozvinú ekonomiku, aj tie najbrutálnejšie opozičné skupiny získajú stále viac prívržencov. Keď sa to stane, politický kalkul sa v rámci americkej vlády zmení.
Pre prezidentov je politická cena minimálnych amerických obetí generovaných zástupnou a dronovou vojnou menej nákladná, ako keby im mala byť pripísaná zodpovednosť za prehratú vojnu a potom byť vnímaní tak, že v dôsledku stiahnutia spôsobili smrť všetkých Američanov, ktorí padli v bezvýznamnej vojne. Donald Trump mal to šťastie, že počas jeho prezidentovania boli americké obete v Afganistane a Iraku dostatočne nízke, aby sa zabezpečilo, že väčšina jeho voličov si nevšimne, že v týchto a ďalších krajinách sú stále nasadení Američania. (Takmer pre všetkých Američanov bola správa, že v Nigeri zahynuli štyria americkí vojaci, prvou a poslednou informáciou o nasadení jednotiek v Afrike.) Trump mal dvojnásobné šťastie, že USA si zachovali schopnosť zablokovať rozhodujúce víťazstvo povstalcov počas jeho štyroch rokov vo funkcii, čo mu umožnilo vyhnúť sa rozhodnutiu ukončiť afganské alebo iracké vojny.
Keď Biden nastúpil do funkcie, bolo zrejmé, že americká šnúra v Afganistane sa vyčerpala a Taliban bude čoskoro schopný úplne poraziť americkú bábkovú vládu a ohroziť zostávajúce americké jednotky a diplomatov. V tej chvíli nemal Biden inú možnosť, ako ohlásiť a celkovo ukončiť stiahnutie. Nanešťastie pre Bidena prišlo víťazstvo Talibanu rýchlejšie, ako on a jeho vojenskí poradcovia očakávali, a panická evakuácia (vrátane skutočného utrpenia mnohých Afgancov na mieste) vytvorila zlý obraz – aj keď nedošlo k masakru žiadnych zostávajúcich amerických jednotiek. Irak je nateraz stabilnejší; Biden v tamojšej vojne pokračuje.
Rýchly a veľkolepý kolaps afganskej armády po masívnych dvadsaťročných investíciách USA do budovania tejto vojenskej sily bude mať vplyv na budúcich povstalcov aj tých, ktorí sa usilujú stať bábkovými vládcami pre Spojené štáty. Mohlo by to tiež ovplyvniť ochotu vlády USA pustiť sa do ďalších vojen, ak by sa efektívne zmobilizovali Američania nesúhlasiaci s americkým imperializmom.
Porážka USA v Afganistane a jej neschopnosť dosiahnuť významnú kontrolu nad irackou vládou – ktorá odmietla privatizovať svoj ropný sektor a zakázala USA používať svoje základne v Iraku na útoky na susedné krajiny a zostáva v tesnom spojení s Iránom – je ešte väčšou ranou obrazu o vojenskej prestíži USA, ako bola porážka vo Vietname. Napokon, juhovietnamských komunistov podporovala etablovaná vláda na severe, zatiaľ čo irackí a afganskí povstalci boli do značnej miery sami, s obmedzenou podporou Iránu a Pakistanu. Vietnamským komunistom pomáhal Sovietsky zväz, konkurenčná superveľmoc, zatiaľ čo irackým a afganským povstalcom nepomohla žiadna väčšia mocnosť.
Ak sa ukáže, že americká armáda je voči malým a izolovaným oponentom taká neúčinná, povzbudí to národy na celom svete, aby sa odvážili postaviť sa americkým vojenským hrozbám alebo intervenciám.
Táto porážka je možno ešte podvratnejšou voči imperiálnej stratégii USA pre prípadných spolupracovníkov v iných krajinách. Afganistan ukazuje, že iba malá kohorta najvyšších predstaviteľov môže očakávať, že počas americkej okupácie zbohatne. Väčšina vojakov, prekladateľov a ďalších, ktorí slúžili americkej okupácii, dostane prinajlepšom zvyšky a potom, keď sa vojna skončí, bude ponechaná na milosť víťazných povstalcov. Každý racionálny človek zvažujúci spoluprácu so Spojenými štátmi si nebude robiť plány, ktoré predpokladajú dlhodobú ochranu alebo že si môže vybudovať kariéru v bábkovej vláde. Namiesto toho sa budú snažiť čo najskôr získať čo najviac peňazí.
Dopady takýchto kalkulácií sme videli v Afganistane aj Iraku. Vysokí predstavitelia si privlastnili peniaze, ktoré mali platiť bežným vojakom a vybudovať zariadenia na poskytovanie elektriny, vody, zdravotnej starostlivosti a vzdelávania pre obyvateľstvo, ktoré by potom bolo lojálne k vláde, ktorá takéto výhody poskytovala. Keď došlo len k malému rozvoju, Iračania a Afganci (nie prekvapivo) podporovali povstalcov a to isté sa stane, ale ešte rýchlejšie, v ďalších vojnách.
Spojené štáty boli schopné spôsobiť v Iraku a Afganistane obrovské škody napriek tomu, a čiastočne aj kvôli tomu, že v týchto krajinách nedokázali získať dostatočnú ľudovú podporu. Pre nás v USA musí byť naše úsilie zamerané na predchádzanie akýmkoľvek budúcim vojnám.
Rovnako ako porážka USA vo Vietname po desaťročia znemožňovala vyslanie veľkého počtu amerických vojakov do vojny a odvtedy nútila Pentagon prijať stratégie, ktoré umožňovali iba obmedzenú vojnu, tak aj porážka USA v Afganistane urobí americkú verejnosť oveľa skeptickejšou voči tvrdeniam americkej armády, že dokážu dosiahnuť strategické alebo humanitárne ciele akoukoľvek vojnou.
Stále očividnejšia korupcia amerických bábkových vlád znemožní presvedčiť americkú verejnosť, že ďalšia invázia prinesie do cieľovej krajiny demokraciu alebo rozvoj. Musíme spochybniť opakované tvrdenia vlády USA, že protipovstalecké vojny sú zápasmi medzi dobrými vládami, ktoré sa Spojené štáty pokúšajú postaviť alebo udržať voči krutým a reakčným povstalcom. Musíme dokázať, ako sa to podarilo protivojnovým aktivistom vo Vietname, že život pod americkým bábkovým režimom môže byť pre bežných ľudí pod okupáciou rovnako brutálny a neprijateľný ako pod ich protivníkom. Príklad s Afganistanom to uľahčí.
Mnoho Američanov je otvorených zásadovým argumentom proti vojne a my by sme sa mali aj naďalej snažiť tento sentiment podporiť. Ale všetky armády strácajú legitimitu, keď sú porazené, a táto nová porážka americkej armády je taká, ktorú budeme ľuďom musieť pripomenúť vždy, keď Pentagon predstaví plány na využitie svojej obrovskej smrtiacej sily na to, aby iné krajiny priviedla alebo udržala v rámci amerického impéria. Tým, že verejnosti pripomenieme nešťastný fakt, že tisíce amerických vojakov a státisíce afganských a irackých civilistov zomreli pre nič za nič, môžeme rozbiť fantázie, ktoré budú použité na ospravedlnenie ďalšej vojny, ktorú sa americká vláda pokúsi rozdúchať.
Foto: Bojovníci Talibanu v Kábule. Zdroj: Wikimedia.
