Určite sa vám už niekedy stalo, že ste v istej chvíli nemali pri sebe dosť peňazí a požičali ste si ich od kamaráta alebo kamarátky. Ak ste na to nezabudli, tak ste ich zrejme pri prvej príležitosti vrátili. Zachovali ste sa podľa „hlboko zakoreneného morálneho pravidla, že dlhy sa musia splácať“ (s. 6). Zdá sa, že samozrejmosť tohto morálneho imperatívu, ovplyvňuje našu spoločnosť krajne negatívnym spôsobom. V skutočnosti „splatiť dlhy do poslednej koruny nie je základom morálky (…) všetky tieto veci sú otázkou dohody medzi ľuďmi“ (s. 307). Dlhy sú súčasťou našej spoločnosti a je len na nás, ako sa k nim postavíme. Nemusíme ich platiť. Nie je to zrejmé len zo záchrany finančných spoločností, ktoré boli príliš veľké na to, aby ich vlády nechali zbankrotovať, ale aj z viac ako 5 000 ročnej histórie plnej odpustených dlhov. Preto David Graeber, americký antropológ a politický aktivista, volá na konci svojej knihy, Dlh: Prvých 5 000 rokov, po „amnestii ako pre medzinárodné, tak spotrebiteľské dlhy“ (ibid.). Vo svete katastrofálnych dopadov dlžníckych kríz (nielen) v krajinách globálneho Juhu sa s takým návrhom dá len súhlasiť.
Ako k svojej výzve dochádza? Darí sa mu to nazeraním na ľudskú históriu cez prizmu dlhu. Na vyše štyristo stranách podáva výklad našich dejín spôsobom, ktorý prezrádza obrovské encyklopedické znalosti, siahajúce od debát medzi čínskymi konfuciánmi a ich oponentmi, cez detaily Cortésových dobyvačných výprav, až po objasnenie, kde sa nachádzajú zásoby zlata americkej centrálnej banky, FEDu.
Hlavnou otázkou jeho knihy je, aký dopad má sploštenie spôsobov vnímania morálky a spravodlivosti na obyčajnú záležitosť obchodnej transakcie. „Čo sa stane, keď množinu morálnych záväzkov zredukujeme na dlhy?“ (s. 14). Problémom tu je rozdiel medzi dlhom a záväzkom, kým záväzok je vždy nejasný vo svojom obsahu, dlh je možné presne vyčísliť (s. 19). Ak sa v rámci morálky bavíme o dlhoch, ich spočítateľnosť nám umožňuje túto morálku premeniť v neosobné, chladné prepočty a tak ospravedlniť veci, ktoré by inak boli považované za poburujúce. Ak niekomu dokážete presne spočítať, koľko vám dlhuje peňazí, zrazu ide ľudskosť bokom a jediné, čomu ostáva morálna hodnota, sú čísla.
Ekonomický mýtus o pôvode peňazí
Sledujme ale postupne Graeberovu argumentáciu. V druhej kapitole vyvracia hlboko zakorenený mýtus o pôvode peňazí pochádzajúci od Adama Smitha a ešte pred ním od Aristotela (s. 21-22). V ekonomických učebniciach je nám obvykle podávaný výklad stavu v dávnej minulosti, kedy sa síce vymieňali tovary, ale neexistovali peniaze. To samozrejme bolo veľmi nepraktické a ľudia peniaze vynašli na to, aby im uľahčila obchod. Smith bol zarytý odporca štátu a protestoval najmä proti myšlienke, že peniaze sú výtvorom vlády. Podľa neho majetok, peniaze a trh nielenže existovali dávno pred vznikom politických inštitúcií, ale sú samotným základom ľudskej spoločnosti (s. 22). A tak stvoril mýtus, ktorý je základom ekonomickej vedy. Ľudia medzi sebou obchodujú, najprv miesto peňazí používajú soľ, alebo lastúry, alebo niečo podobné a napokon skončia pri drahých kovoch, ako najvhodnejších pre výrobu mincí. Po vzniku peňazí prichádza úver a ďalšie sofistikovanejšie nástroje. Lineárna evolúcia financií sa končí pri burzách, zaisťovniach a sekuritizovaných derivátoch.
Ten mýtus umožnil nielen vznik ekonomiky ako vedy, ale vytvoril presvedčenie, že existuje niečo ako hospodárstvo, „čo má svoje vlastné, na morálke a politike nezávislé pravidlá“ (s. 24). Takúto ekonomiku potom môžu ekonómovia študovať a vytvárať modely racionálnych aktérov a ďalšie koncepcie ľudského chovania.
Graeber cituje antropológov, ktorí Smithov mýtus vzniku peňazí vyvracajú. Neexistujú žiadne dôkazy, že by sa odohral. K takej obchodnej výmene v komunitných ekonomikách jednoducho nedochádzalo. Napríklad u Irokézov boli hlavnými ekonomickými inštitúciami dlhé domy, kde sa skladovala väčšina tovaru a ten bol na prídel na základe rozhodnutí ženskej rady. Nikto nevymieňal hroty šípov za mäso, ako si to predstavoval Smith. A keďže nikde neexistoval výmenný obchod v čistej podobe, ani peniaze nemohli z takejto výmeny vzniknúť.
To pochopiteľne neznamená, že by obchod neexistoval vôbec, akurát sa nepoužíval medzi obyvateľmi tej istej dediny. K obchodu dochádzalo medzi cudzincami alebo nepriateľmi. V prípade cudzincov je totiž pravdepodobné, že ich už človek nestretne, a preto nie je potrebné budovať s nimi dlhodobejšie vzťahy. Naopak, výmena jedného tovaru za iný je tu vhodná. Obchod sa vykoná a vzťah sa skončí.
Ale prečo potrebuje ekonómia takýto mýtus? Veď je to veda, ktorá sa jednoducho zaoberá obchodom, hospodárskym rastom, chovaním podnikov, alebo politikami vlád. Ako s tým súvisí takýto mýtus? Tu sa dostávame k jednému z kľúčových bodov Graeberovej košatej argumentácie. Na to, aby vôbec veda nazvaná ekonómia, zaoberajúca sa hlavne a predovšetkým tým, ako sa ľudia snažia vymeniť zemiaky za oštepy, mohla existovať, musí nutne stáť na presvedčení, že „výmena takéhoto tovaru nemá nič spoločného s vojnou, vášňou, dobrodružstvom, tajomstvom, sexom alebo smrťou“ (s. 28). Ekonomika predpokladá oddelené sféry, ktoré u národov skúmaných antropológmi jednoducho neexistujú. Vznikajú až v dôsledku pôsobenia inštitúcií ako sú polícia, väzenie a právnici.
Úverová a štátna teória peňazí
Výmenný obchod nevznikol v staroveku, ale rozšíril sa až v modernej dobe. To, čo ľudia používali v príkladoch uvádzaných Smithom neboli reálne peniaze napríklad vo forme soli, alebo drahého kovu, ale boli to peniaze ako účtovacie jednotky. Po rozlúštení hieroglyfov vedci zistili, že „úverové systémy v skutočnosti existovali asi tisíc rokov pred vynálezom peňazí“ (s. 32), teda zhruba okolo roku 3 500 pred naším letopočtom. Takže najprv vznikol úver a až potom peniaze. V starovekom Sumeri bol zúčtovacou jednotkou strieborný šekel, ktorý sa rovnal 27 kg jačmeňa. Avšak ani šekel, ani jeho menšie jednotky nefungovali, ako si to prestavoval Smith, na to, aby nimi ľudia platili pri obchodnej výmene, ale túto jednotku vytvorili úradníci, „aby mali prehľad o zásobách a mohli presúvať veci medzi chrámovými úsekmi“ (s. 33). Striebro ležalo v chrámoch a nebolo v obehu medzi ľuďmi. Kľúčové tu je, že už vtedy bolo jednoduché vyrobiť strieborné ingoty, ktoré by fungovali ako peniaze, ale „nebol pre to žiadny zvláštny dôvod. Aj keď sa dlhy počítali v striebre, nemuseli sa v striebre platiť. K platbe mohlo slúžiť čokoľvek“ (ibid.). Platilo sa napríklad práve jačmeňom, ale všade existoval obchod na úver.
Takže ako vznikajú peniaze? Prečo je problémom, že akonáhle vznikne ekonómia ako vedný odbor, viac sa nediskutuje o jej základoch akými sú vznik trhu a peňazí? Pre ekonómov peniaze vznikli podľa spomenutého mýtu a viac nie sú podstatné, sú obyčajnou komoditou uľahčujúcou obchodnú výmenu. To čo v tejto analýze chýba je úloha štátnej politiky. Veľké hospodárske systémy vždy používali peniaze, avšak tieto v skutočnosti vznikli ako dôsledok potreby existencie účtovacej jednotky. Najprv ale všade bol úver. Peniaze jednoducho nie sú komoditou, ale sú účtovným nástrojom. Tento názor razí tzv. úverová teória peňazí.
Problémom tu je nevyhnutnosť dôvery medzi ľuďmi, ktorí si navzájom uznávajú svoje dlhy splácané v komoditách, alebo po vzniku peňazí, peniazmi. Takýto systém mohol fungovať iba v spoločnosti, kde sa ľudia aspoň trochu poznajú. Z neho ale nemôže vzniknúť a ani nevznikol žiaden sofistikovaný peňažný systém.
Do hry potom vstupuje štát a s ním štátna teória peňazí. Vo väčšom spoločenstve hodnotu peňazí určuje panovník. Ten chce mať kontrolu nad menou, aby mohol financovať vlastnú armádu. Na to, aby však dostal peniaze nejakým spôsobom do obehu, musí vzniknúť trh, kde by sa s peniazmi obchodovalo. Takže kráľ rozdá vojakom mince a zároveň uvalí dane. Okolo armády okamžite vznikne trh, ktorý ju obhospodaruje a zaisťuje vojakom obživu. „Trh tu vzniká ako vedľajší dôsledok celého procesu“ (s. 40). „Je to sprievodný jav štátnych administratívnych systémov“ (s. 194). Štát a trh teda nestoja vo vzájomnej opozícii, ale naopak, spoločnosti bez štátu nemajú ani trh.
Takže hoci aj štát nemusí nutne peniaze vymyslieť, pretože sú jednoducho účtovacou jednotkou, ktorá meria dlhy (úverová teória), je ich naozajstným tvorcom (štátna teória). Zaisťuje, aby zmluva o zaplatení dlhu, ktorým bankovka vo svojej podstate je, bola vymožiteľné. Nahradzuje dôveru medzi ľuďmi v malých spoločenstvách vojenskou mocou. Reálne potom peniaze vydávajú banky.
Pritom je však dôležité si uvedomiť, že v komunitných ekonomikách primitívne peniaze neboli pôvodne určené na splácanie dlhov, ale boli spôsobom ako uznať existenciu dlhu, ktorý sa nedá vrátiť. Peniaze tam neslúžili na reálne obchodovanie, ale napríklad ako veno, alebo na odškodnenie za vraždu, aby sa zabránilo krvnej pomste. Avšak tieto peniaze neboli reálnou platbou za človeka, ale boli uznaním, že takáto platba nemôže prebehnúť, pretože človek a vec (teda peniaze, napríklad kus drahej látky) nie sú súmerateľné (s. 101-106).
Mýtus prvotného dlhu
Graeber však sleduje ešte jednu teóriu a to teóriu prvotného dlhu. Podľa nej dlh tvorí podstatu spoločnosti a preto vláda, ktorá nad ním dohliada môže na ľudí uvaľovať dane. Teologickou verziou tejto teórie je predpoklad, že ide o dlh voči bohom, ktorý je v skutočnosti dlhom voči spoločnosti. Príkladom sú napríklad indické védy, alebo argumenty ZSSR voči emigrantom o tom, že ich štát vychoval a oni sú jeho dlžníkmi, a preto musia ostať doma.
Podľa Graebera je to celé výmysel. Spoločnosti nemôžeme byť nič dlžný, čo by sa jej dalo splatiť. Zmyslom tohto argumentu nie je argumentovať v prospech daní, ale poukázať na transcendentnosť nášho bytia. Človek a vesmír sú nesúmerateľné entity, medzi ktorými dlh nemôže existovať, pretože obchodná výmena predpokladá určitú rovnosť. Avšak mýtus prvotného dlhu voči spoločnosti, ktorý vznikol tesne pred Veľkou francúzskou revolúciou má svoju funkciu. Legitimizuje Štát alebo Národ ako entity, voči ktorým máme dlh a ten je treba splácať. Obvykle daňami, v prípade vojny aj vlastným životom.
Absurdnosť racionálnej logiky
Posuňme sa ale ďalej v Graeberovej argumentácii. Cituje Nietzscheho, aby ukázal nemožnosť aplikovať dlhy na človeka ako bytosť. Známy filozof vychádza z obvyklých malomeštiackych názorov na povahu ľudí – že sme racionálne vypočítavé stroje a že vlastné obchodné záujmy nadraďujeme záujmom spoločenským. Túto logiku doviedol do absurdnosti, keď sa odvážil tvrdiť, že všetky pôvodné barbarské zákonníky vypočítavajúce sumy za vypichnuté oko, alebo useknutý prst neslúžili na stanovenie odškodného, ale na stanovenie „koľko z dlžníkovho tela si veriteľ môže vziať“ (s. 60). To je pochopiteľne absurdné a presne o to Nietzschemu ide – ukázať, že model čisto racionálne jednajúceho človeka je vo svojom základe šialený a ak by bol dovedený do dôsledkov, táto šialenosť by sa prejavila. A ona sa aj prejavuje v neľudskom fungovaní finančného systému, ktorý preferuje splátky dlhov pred životmi najbiednejších.
Graeber vzápätí ponúka protipríklad lovca z Grónska po neúspešnom love, ktorému iný lovec priniesol mäso. Keď mu to chcel oplatiť, druhý lovec to rozhorčene odmietol slovami „A pretože sme ľudia, pomáhame si navzájom“ (s. 62). Odmietol logiku kalkulovania. „Byť naozaj človekom podľa neho znamenalo odmietnuť také kalkulácie, odmietnuť vymeriavať, kto komu čo dal, alebo si to pamätať“ (ibid.). Pritom to neznamená, že by ľudia neboli k takémuto počítaniu náchylní. V skutočnom živote si aj pomáhame aj počítame. To je v poriadku. „Zásadnou otázkou je, ktorý [z týchto prístupov] si vyberieme ako základ našej ľudskosti, na ktorom založíme našu civilizáciu“ (ibid.).
Tri morálne princípy: komunizmus, výmena a hierarchia
Následne Graeber vytvára tri základné morálne princípy, ktoré existujú v našich spoločnostiach. Nazýva ich komunizmus, výmena a hierarchia. Vo všeobecnosti je skoro každý presvedčený, že naše vzťahy sú založené na princípe výmeny. V takom prípade by dlh naozaj bol koreňom morálky. Je pritom zrejmé, že existujú vzťahy, ako napríklad medzi matkou a dieťaťom, ktoré s výmenou nemajú nič spoločné. Hoci všetci vieme, že svojim rodičom dlžíme nespočítateľne veľa, už z tejto nespočítateľnosti je zrejmé, že im to nemáme ako vrátiť.
Komunizmus je vzťah, ktorý funguje na princípe každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb. Pre Graebera to nie je nejaký systém, ale forma chovania. „My všetci sa do istej miery chováme ako komunisti, ale nikto z nás sa nechová ako komunista neustále“ (s. 74). Takže keď kolegovi robotníkovi poviete podaj mi hasák a on vám ho podá bez toho aby sa pýtal, čo za to dostane je to jednoducho preto, že v danej chvíli je najvýhodnejšie sa zachovať komunisticky. Väčšina firiem vo svojom vnútri funguje komunisticky a rovnako tak sa chováme po veľkých katastrofách a skolabovaní trhu. To podľa Graebera dokazuje, že „komunizmus je základom všetkej ľudskej pospolitosti“ (s. 75). V mestách komunizmus zájde nanajvýš ak k podeleniu sa o cigaretu s náhodným okoloidúcim, ale v menších spoločnostiach, ktoré nie sú rozdelené do tried ide táto logika omnoho ďalej, ako o tom svedčia správy prvých misionárov o severoamerických pôvodných obyvateľoch.
Výmena sa naopak zakladá na ekvivalencii. Je to vzťah, pri ktorom si obe strany vedú účty a môže sa v ktoromkoľvek okamžiku skončiť. Obchodná výmena je krajne neosobná. Dlh je jednoznačne dieťaťom morálky založenej na výmene. Zahŕňa ako rovnosť, tak ukončenie vzťahu v okamžiku splatenia dlhu.
A napokon hierarchia naopak predpokladá nerovnosť medzi ľuďmi. Patrí sem napríklad vzťah založený na násilí (krádež), ktorý sa však môže inštitucionalizovať do štátu. Ten, podobne ako zlodej, si môže pomocou systematického násilia hierarchicky vynucovať služby alebo statky, avšak akonáhle ide o trvalé usporiadanie, koristnícky vzťah sa mení na morálny a zlodejstvo na ochranu. Páni ochraňujú dedinčanov a tí ich za to živia. Naopak je to vo vzťahu medzi žobrákom a človekom, ktorý mu dáva drobné. Pri každom ďalšom stretnutí sa očakáva tá istá nerovnosť a nie splatenie dlhu žobrákom darcovi. V oboch prípadoch je teda zrejmá hierarchia.
Dôležité samozrejme je, že tieto princípy sú medzi sebou prepletené, avšak môže sa ľahko stať, že napríklad komunistické vzťahy skĺznu do hierarchických. Najproblematickejšie je, keď sa vzťahy výmeny zmenia na hierarchické, čo sa deje v prípade dlhov a následného otroctva.
Funkcia násilia pre obchod
Kľúčová je šiesta kapitola. Tá ukazuje funkciu násilia nevyhnutnú pre možnosť obchodovať s ľuďmi. Až keď násilie vytrhne človeka z jeho prostredia, stáva sa z neho vec, s ktorou sa dá obchodovať. Dlh je potom nástroj, ako môže byť človek prinútený, aby predal sám seba.
Graeber vychádza z fungovania kmeňa Lele, ale v zbytku knihy potom tento istý argument ukazuje na mnohých ďalších príkladoch. V tomto kmeni sa obchodovalo výlučne s ľudskými životmi a nikdy nie s predmetmi každodennej spotreby. Zároveň však v skutočnosti platidlá ako napríklad santalové drevo nikdy nemohli nahradiť ľudský život. Napríklad pri svadbe sa nepoužívali ako veno, ale pri vyjednávaní na naklonenie si budúcich príbuzných.
Existovali tu tiež tzv. krvavé dlhy. Ľudia verili, že žiadna smrť nie je bezdôvodná, takže keď napríklad zomrela žena, bolo to kvôli jej cudzoložstvu a jej milenec bol za jej smrť zodpovedný. Ak sa zistilo o koho ide, dlhoval rodine zosnulej ženy ľudský život a musel dať do zástavy buď svoju sestru alebo dcéru. Vznikol tak komplikovaný systém zástav, v ktorom takmer každý bol zástavou každého. Avšak išlo o niečo normálne, takže všetci z tohto kmeňa trvali na tom, „že byť niekoho zástavou nemá nič spoločné s otroctvom“ (s. 110).
Argument sa vyjasňuje vo vzťahoch medzi dedinami. Obchodovanie so zástavami v rámci dediny nemalo negatívne účinky, pretože neexistovala žiadna vláda, žiadny sudcovia, žiadna skupina ozbrojencov, ktorá by bola ochotná použiť násilie k podpore rozhodnutí o zástavách. Násilie bolo jednoducho zo života jednej dediny vylúčené. To už ale neplatilo o vzťahu medzi dvoma dedinami. A v tomto bode „sa vysoký múr vystavaný medzi hodnotou života a peňazí môže zrazu zosypať“ (s. 112). Muž, ktorý mal nejaký nárok na odškodnenie v inej dedine a nadobudol presvedčenie, že si svoj nárok nevymôže, mohol tento nárok predať svojej dedine, ktorá ho prijala za svoj. V tomto prípade došlo k reálnemu obchodu človeka za vec, ale bolo to možné, až keď do celej rovnice bolo zatiahnuté násilie.
Kľúčový bod teda je, že „aby niečo mohlo byť v komunitnej ekonomike predajné, je treba to vytrhnúť z jeho pôvodného kontextu“ (s. 114). Takouto komoditou sú otroci, ľudia ukradnutí z ich spoločenstva, pričom v novom nemajú nijaké väzby. Dá sa s nimi teda obchodovať, pretože jediný vzťah majú so svojim majiteľom.
K tomu, aby však bolo možné niekoho predať, je potrebné, aby upadol do nesplatiteľného dlhu, a to je presne spôsob, akým sa organizoval obchod s otrokmi. Takisto sa k nemu využíval systém zástav, ten ale už v tej dobe zmenil a ľudia, ktorí boli daní ako zástavy za dlhy, museli pracovať u veriteľov podobne ako otroci. Postupne sa právne systémy menili tak, aby bol každý priestupok trestaný otroctvom, alebo smrťou (čo viedlo k otroctvu člena rodiny odsúdeného). „Všadeprítomná atmosféra násilia viedla k systematickému prekrúcaniu všetkých inštitúcií vtedajších komunitných ekonomík, ktoré sa zmenili na obrovský mechanizmus odľudštenia a deštrukcie“ (s. 119). Po období chaosu a únosov prišlo obdobie obchodných spoločností, ktoré nastolili poriadok a drastické zákony. Ktokoľvek ich porušil bol odovzdaný obchodným spoločnostiam na predanie do otroctva a udavač dostal odmenu v medených prútoch.
Dôležitá je premena v rámci komunitných ekonomík. Graeber to ukazuje na príklade počiatkov patriarchátu v Mezopotámii. Ešte okolo roku 2 500 p.n.l. tu ženy mali významné zastúpenie medzi lekármi, obchodníkmi, či pisármi, takže zjavne neplatí predstava o postupnej lineárnej evolúcii v oblasti ženských práv. Pomaly však došlo k obmedzovaniu ich slobôd. Príčinou bol narastajúci počet vojen. Dobývanie viedlo k daniam a tie k vzniku trhov. Toto všetko dohromady bolo spojené s prudkým nárastom dlhov a tie zmenili ľudské vzťahy a tým aj ženské telá na komodity. Takže napríklad z kňažky, ako stelesnenia civilizácie sa postupom času stala opovrhovaná prostitútka.
Kľúčový tu bol význam dlhu. Ani v Mezopotámii muž svoju ženu nemohol predať, ale mohol ženu alebo deti použiť ako záruku za dlh. A ak nebol schopný dlh splácať, ženu mohli odviesť ako dlžnú otrokyňu.
Dopady dlhu na naše myslenie a inštitúcie
Graeber ukazuje, ako problematika dlhu formovala naše myslenie a naše inštitúcie. Platonova Ústava začína problematikou dlhu, ktorá v tom čase bola dôležitá v Aténach. Venuje sa otázke, čo znamená platiť svoje dlhy, aby došiel k záveru, že istotu máme akurát v tom, že naše normy sú nesúrodé a rozporné. Dôležité je si uvedomiť, do akej miery významná časť dnešnej politickej teórie vychádza z tejto témy (s. 152-154).
Podobne tomu je v prípade rímskeho práva a našich inštitúcií. Autor to ukazuje na príklade definície majetku. Pojem výhradného súkromného majetku (dominium) sa odvodzuje z otroctva a v latinčine sa objavuje v dobe, keď sa z Ríma stávala pravá otrokárska spoločnosť. Prítomnosť otrokov viedla k mnohým debatám a „naša súčasná tradícia práva je založená práve na takýchto debatách“ (s. 157). Pojem slobody (libertas) pôvodne znamenal nebyť otrokom, avšak postupne sa menil, až bol nerozlíšiteľný od panskej moci, teda práva robiť všetko, čo nie je zakázané, z čoho vyplýva, že aj otrok je slobodný. Môže robiť všetko, čo mu nie je zakázané, až na to, že mu môže byť zakázané robiť všetko. Takéto debaty sú dôležité pre pochopenie, ako si liberáli ako Adam Smith mohli predstavovať svet. Pre nich je sloboda možnosť jednať so svojim majetkom ako človek uzná za vhodné.
Lenže tým Smith úplne otáča chápanie práv. Tie sú v skutočnosti povinnosťami iných, napríklad zaistiť porotu, aby mohol existovať slobodný súdny proces, na ktorý „mám“ právo. Ale prečo sa práva definovali ako majetok? Jednoducho preto, že keď je právo majetok, dá sa ho slobodne vzdať alebo predať. A z toho následne vyplýva, že na dlžnom otroctve nemôže byť nič zlého. Tieto myšlienky sa rozvíjali potom v Antverpách a Lisabone – v centrách obchodu s otrokmi. Celá táto filozofická tradícia legitimizovala myšlienku, že predať slobodu je niečo prirodzené.
To viedlo Hobbesa k jeho teórii o potrebe zvrchovanej štátnej moci, ale hlavne sa táto myšlienka stala základom asi najdôležitejšej inštitúcie našich životov – práce za mzdu, „skrz ktorú vlastne dávame do prenájmu našu slobodu rovnakým spôsobom, ako otroctvo môžeme považovať za jej predaj“ (s. 161). Rovnako tak nám rímske chápanie majetku vychádzajúce z reality otroctva umožňuje oddeliť telo a myseľ. Sme vlastníci svojho tela, s ktorým si môžeme robiť, čo chceme. Tento osvietenský základ filozofie dávno vyvrátila kognitívna veda, ale pre nás by jeho zrušenie znamenalo, že naše predstavy o majetku, práve a slobode by jednoducho prestali platiť.
Ak niečo tieto Graeberove úvahy o pôvode našich filozofických myšlienok ukazujú, tak to, že premýšľať zásadne iným spôsobom o našich dnešných záležitostiach nie je náročné, preto, že by sme boli málo kreatívny, ale jednoducho preto, že naša debata sa nesie v duchu okolností, ktoré ovplyvnili jej starodávny pôvod. Až keď si toto uvedomíme, budeme schopní prekročiť hranice tejto debaty.
5 000 rokov dlhu
Tu sa konečne môžem dostať k druhej časti knihy (kapitoly 8-12), ktoré prezentujú históriu s dôrazom na dlh. Podľa Graebra sa história opakuje podľa určitého vzorca, ktorý dejiny rozdeľuje na päť období. Prvým je vek agrárnych impérií a trvá od 3 500-800 p.n.l. Druhým je Axiálny vek (800 p.n.l. – 600 n.l.). Tretím obdobím je stredovek (600-1450), štvrtým doba kapitalistických impérií (1450-1971) a posledný sa začal, keď Nixon odpojil dolár od zlata v roku 1971. V rámci týchto cyklov sa objavuje dokola ten istý vzorec – objav mincí, spojený s všeobecným násilím vedie k ústupu úveru a zároveň k rozšíreniu otroctva. Naopak, úverové systémy bez mincí, či zlatých alebo strieborných prútov, prevládajú v obdobiach relatívneho spoločenského pokoja. Počas vojen sú úvery nahradzované zlatými kovmi. Úžera funguje v každom období, avšak dlhové krízy majú najničivejšie dopady, keď sa peniaze dajú ľahko previesť na hotovosť.
Otázka samozrejme znie, ktoré obdobia sú ktoré. Prvé je to relatívne pokojné, naopak Axiálny vek je plný násilia, v ňom boli na vzostupe mince a drahé kovy. V stredoveku opäť došlo k úpadku armád a hotovostných ekonomík, vymizli mince a došlo opäť k zrušeniu otroctva. To ostatne bolo zrušené v dejinách mnohokrát. V 19. storočí však bolo nanajvýš ak premenované. Vo veku veľkých kapitalistických ríš došlo k návratu k zlatým kovom, násiliu a zmienenému otroctvu.
V Mezopotámii vo veku agrárnych impérií dochádzalo k pravidelným amnestiám dlžníkov, dlžných otroctiev, aby slovami Chammurapiho, „silní neutláčali slabých“ (s. 169). Alternatívou voči roľníckym revolúciám bol svet plný chaosu a rozpad spoločenstva. Rušenie dlhov udržiavalo v spoločnosti určitý poriadok. V Egypte boli dlhy skôr výpomocou medzi susedmi a dlžní otroci tu boli neobvyklým javom. Podobne to bolo v Číne.
Axiálny vek
Počas Axiálneho veku boli objavené mince. Vynašli ich síce ľudia mimo štátnu sféru, ale rýchlo (v rozmedzí jednej generácie) ich monopolizoval štát. V tomto období dochádzalo k mnohým bojom a tie mali za následok lúpenie, takže množstvo zlata a striebra bolo odcudzeného z chrámov a domov bohatých. Z rúk vojakov sa kovy rozšírili medzi ľud a daňami zas späť k štátu, ktorý ich potom použil na financovanie žoldnierskej armády. Dôsledkom bol vznik trhu, skrz ktorý, ako už bolo zmienené, boli živené armády.
V tomto zmysle hovorí Graeber o vzniku vojensko-mincovne-otrokárskom komplexe. Cituje príklad Alexandra veľkého, ktorý si požičal peniaze, aby mohol vyplácať mzdy vojakom počas svojho ťaženia. Zároveň lúpil zlato a striebro, ktoré tavil na mince a platil ako veriteľom, tak vojakom. Porazená Perzia sa potom musela stať strojom na peniaze, takže v jej strieborných baniach pracovali vojnoví zajatci, z ktorých sa stali otroci. Pokusy riešiť dlhové krízy vojenskou expanziou však v Ríme a Aténach vždy boli len spôsobom ako problémy odsunúť. Po zastavení expanzie sa problémy objavili znova.
Súčasne s touto vojensko-administratívno-trhovou mašinériou sa objavili materialistické filozofie a zároveň ich transcendentné protiklady, z ktorých vzišli mierové sociálne hnutia usilujúce o nové základy morálky bez násilia. Akonáhle boli dosiahnuté medze vojenskej expanzie, systém sa dostal do krízy a rozpadol sa. Svet vstúpil do stredoveku.
Stredovek
Nové štáty vybudované na troskách veľkých ríš boli formované náboženskými myšlienkami, čo viedlo k posunu k abstrakcii a k obmedzeniu úžery. Samoúčelné dobývanie a získavanie bohatstva sa viac nepokladalo za cieľ politického života. Z obehu vymizli peniaze, hoci sa naďalej používali ako účtovacia jednotka. Drahé kovy skončili v kostoloch. Napriek tomu, že dlžníctvo napríklad v Indii v tomto období naďalej existovalo, „dlžníci sa obvykle nestávali otrokmi“ (s. 201). V Číne sa počas stredoveku opakoval dokola ten istý príbeh. Roľníci, ktorí sa museli napríklad kvôli prírodnej katastrofe zadĺžiť, padli za obeť úžerníkom, ktorí im zabavili polia a domy a donútili ich pracovať na ich bývalých pozemkoch. Hrozba povstania potom donútila vládu zaviesť rôzne ekonomické programy na ochranu takto zbedačených roľníkov. Dôsledkom týchto politík bola najvyššia životná úroveň v tom čase na svete.
Čínsky trh je v tomto období príkladom dôležitého tvrdenia, že trh je dôsledkom byrokracie. Konfuciánsky štát ho aktívne podporoval a tak trhy v Číne prosperovali. Avšak zároveň tu prevažovalo myslenie orientované proti princípu zisku ako dôsledku špekulácie. Konfuciáni teda boli pre trh, ale boli to antikapitalisti. Išlo o antikapitalistický tržný štát.
V moslimskom svete zas vládla ideológia volného trhu, ktorý bol najvyšším vyjadrením ľudskej slobody. Podľa Graebera Smith tieto argumenty okopíroval pre svoju tóriu neviditeľnej ruky. Používa dokonca rovnaké príklady ako perzskí učenci tej doby. Je však medzi nimi zásadný rozdiel. Tam kde pre Smitha je deľba práce dôsledkom prirodzeného sklonu k obchodovaniu je pre Al-Tusiho prostriedkom k rozšíreniu vzájomnej pomoci. Trh je prejavom všeobecnejšieho princípu vzájomnej pomoci, teda je založený na morálke komunizmu. Takéto poňatie trhu má potom samozrejme odlišné dopady na jeho fungovanie a napríklad môže viesť až k zákazu požičiavania na úrok. Ak sú peniaze účtovacou jednotkou, využiť ich na získanie ďalších peňazí by podľa Algazela „bolo to isté ako sa dopustiť únosu poštára“ (s. 221).
V Európe bol vývoj podobný, avšak o niekoľko storočí oneskorený. Z tejto doby napríklad pochádza naše dnešné chápanie korporácie ako fiktívnej osoby (s. 239). Pôdu pre kapitalizmus pripravilo spájanie sa obchodníkov do monopolov za účelom znižovania rizika. Nová éra začala, keď sa spoločnosti týchto obchodníkov začali podieľať na ozbrojených zámorských výpravách.
Kapitalizmus
Obdobie veľkých kapitalistických ríš obsahovalo rovnaké prvky ako Axiálny vek – drahé kovy ako platidlá, obrovské ríše, profesionálne armády, dobyvačné vojny, otroctvo a neobmedzenú úžeru. Všetky tieto prvky držal stredovek v patričných medziach. Rozdiel oproti Axiálnemu veku je v tom, že v nich peniaze boli politickým nástrojom panovníkov. Keď ríša zanikla, došlo k demobilizácii armády a rozpadu celého peňažného aparátu. V kapitalistickom systéme bola logike peňazí daná autonómia. Okolo nej sa organizovali politické a vojenské sily.
Zásadnou zmenou v kapitalizme bola premena morálky. Po stredoveku bežní ľudia ešte stále obchodovali medzi sebou prostredníctvom virtuálnych, úverových peňazí. V tomto svete bola kľúčovou dôvera medzi nimi. Iba pocestným predávali za peniaze. K zmene došlo postupne. Osvietenstvo so sebou prinieslo vedecký materializmus a po problémoch s mincami a stúpaním ich hodnoty vznikla v Anglicku debata, o tom, či sú peniaze úverovou jednotkou, alebo sú určené cenou zlata. Presadil sa druhý názor zastávaný Johnom Lockom, v tom čase poradcom Isaaca Newtona, správcu kráľovskej mincovne. Peniaze tak mali mať svoju jasne stanovenú hodnotu. Napriek katastrofálnym sociálnym dôsledkom reformy veľmi pomaly, ale predsa postupovali zhora nadol. Krok za krokom sa kriminalizoval dlh a úvery získali zlú povesť. „Postupne vznikal svet, kde aj všedné, každodenné kontakty s mäsiarmi a pekármi prebiehali v zdvorilom a neosobnom duchu, a preto bolo možné predstaviť si samotný všedný život ako záležitosť sebeckej vypočítavosti“ (s. 267).
Z takejto logiky vychádzajú Hobbes alebo Smith. Graeber analyzuje pojem „súkromný záujem“, ktorý sa objavil v tej dobe a ukazuje, že nie je racionálny, ale má teologický pôvod ako eufemizmus pre sebalásku. Tá je protikladom k láske k Bohu a k blížnemu a je hriechom. Hobbes ho však akceptuje ako normu spoločenského chovania. Smith potom neopisuje svet okolo seba ako fungoval, pretože v jeho dobe v skutočnosti fungoval úver a teda poskytovanie láskavostí medzi ľuďmi. To čo načrtol bol utopický obrázok. Ten sa postupne transformoval do reality, takže dnes aj robotnícke hnutia formulujú alternatívy ku kapitalizmu v týchto intenciách.
Ako však k tomu došlo, že sa v Európe zas začali používať drahé kovy ako platidlá? Počiatky treba hľadať v Číne. Tu sa začalo obchodovať výlučne v drahých kovoch, ktorých čoskoro nemali dosť. To čo nasledovalo boli dobyvačné výpravy za zlatom do Latinskej Ameriky vedené ľuďmi ako Hernando Cortés a od nich putovalo zlato a striebro do Číny. Ich však nehnala nejaká túžba po dobrodružstve a objavovaní ale obrovské dlhy u janovských bankárov. Preto aj Cortés vsadil všetko na jednu kartu a po vylodení spálil svoje lode. Napokon dobyl aztécke kráľovstvo. Genocídu Azétkov však nemali na svedomí choroby, ktoré conquistadori šírili, ale neľudská, otrocká práca v baniach, kde Aztéci ťažili zlato. Toto odosobnenie bolo spôsobené dlhmi Cortésa a jeho druhov. „Akákoľvek civilizácia bola pravdepodobne v pozícii, kedy mohla urobiť množstvo škody v rovnakom merítku, ako to urobili európske mocnosti v 16. a 17. storočí (jasným kandidátom bola napríklad dynastia Ming), ale skoro žiadna to naozaj neurobila“ (s. 246). Nepoháňali ich totižto dlhy.
Takže, čo je jadrom kapitalizmu? Je to „vzťah medzi odvážnym dobrodruhom na jednej strane, hráčom, ktorý sa nebojí čokoľvek riskovať, a opatrným finančníkom na strane druhej, ktorého všetky činnosti sa sústredia na stály, presný a neúprosný vzrast príjmov“ (s. 250). Tento vzťah robí z kapitalizmu „gigantický finančný aparát úverov a dlhov, ktorý prakticky funguje tak, aby vysal čo najviac práce z každého, s kým príde do styku“ (s. 271). Korporácia je preto jeho typickým prvkom. „Je to štruktúra vytvorená k eliminácii všetkých morálnych imperatívov okrem zisku“ (s. 251).
V kapitalizme sa neustále objavuje prepletenec vojny a komercie. Prvé burzy sa zakladali na obchode s východo- a západoindickými spoločnosťami, ktoré boli zároveň vojenskými i komerčnými podnikmi. Rovnako tak založenie Anglickej centrálnej banky stálo na kráľovom vojnovom dlhu. Národné dlhy nepochádzali z pôžičiek na investície do infraštruktúry, ale z úverov na nákup strelného prachu. Obchod s otrokmi bol reťazcom dlhov od afrického vnútrozemia, cez Kapské mesto až po Utrecht. Násilie a dlhy umožňovali neľudské kalkulácie. Na jednej strane boli opakujúce sa investičné bubliny (a s nimi spojené dlhy), na druhej premena ľudí na veci, s ktorými sa dá obchodovať.
Graeber ukazuje príklad anglickej gumárskej spoločnosti z počiatku 20. storočia. Morálka jej zástupcov bola založená na dlhu a viedla ich k tomu, že sa snažili prinútiť pôvodných obyvateľov si na dlh kupovať látky, alebo mačety. Keď to odmietli, jednoducho ich pod hrozbou zastrelením prinútili vziať si pôžičku, aby potom mohli spočítať, koľko gumy im dlhujú. Dlh tu bol kľúčom nielen k násilnému konaniu zástupcov spoločnosti, ktorí boli zadĺžení u inej peruánskej spoločnosti a tá zas u finančníkov v Londýne, ale zároveň bol jedinou morálkou, ktorú títo ľudia boli schopní aplikovať, ako spôsob dosiahnutia svojich cieľov. Aj preto bola cirkev tak nekompromisne proti úžere. Morálka dlhu je jednoducho pre cirkev (alebo skôr pre jej idealizovaný obraz) konkurenciou.
Záver
Vojnový dlh je naďalej kľúčový pre súčasný systém. Je ním napríklad dlh Spojených štátov. Sú to práve ich ozbrojené sily, ktoré držia celý menový systém pokope. Centrálne banky ostatných štátov nemôžu urobiť s dolármi prakticky nič iné, než kupovať americké štátne dlhopisy a tak sa dolár stáva rezervnou menou. Hoci majú dobu splatnosti, tento dlh sa neustále obnovuje a konečná platba sa tak odkladá. Takže „americká imperiálna moc sa zakladá na dlhu, ktorý nikdy nebude a nemôže byť splatený“ (s. 288).
Hoci došlo v roku 1971 k prechodu na virtuálne peniaze, nenastal návrat dôvery ako pri posunu od Axiálneho obdobia k stredoveku. Naďalej je dlh spolu s násilím nástrojom na zotročenie. Zároveň sa však podľa Graebera dlhový kapitalizmus dostáva pod tlak. Organizujú sa protesty proti medzinárodným finančným inštitúciám. V roku 2002 zbankrotovala Argentína a dostala sa z toho. Od roku 2000 krajiny východnej Ázie bojkotujú MMF (s. 289). A pochopiteľne, Čína stále dôraznejšie varuje Spojené štáty pred monetizáciou dlhu. Kríza v roku 2008 potom v plnej nahote odkryla myšlienku, že niektorí dlžníci svoje dlhy splácať nemusia.
Tu Graeber nachádza nádej, že by sme mohli spochybniť princíp dlhu. Že predpoklad, že „dlh je výhradne záležitosťou nestriedmosti“ (s. 298) nie je správny, pretože „človek sa musí zadĺžiť, aby mohol žiť život, ktorý znamená niečo iného než púhe prežitie“ (ibid.). Že keď príliš veľké banky, tak ani my ostatní naše nespravodlivé dlhy splatiť nemusíme. Že dlh je prekrútený sľub, „sľub skorumpovaný počtárstvom a násilím“ (s. 307). Že morálka dlhov a finančné imperatívy nás bez ohľadu na to, akí naozaj sme „neustále núti redukovať podstatu ľudskosti na koristníctvo“ (s. 306). Že „akýkoľvek systém, ktorý premieňa svet na čísla, môžu v chode udržať iba zbrane, či už meče, kyjaky, alebo dnešné rakety“ (s. 304). Že „výmenné systémy môžu mať množstvo foriem, z ktorých mnohé sú dokonale neškodné“ (s. 303) a preto komunizmus môže byť základom našich medziľudských vzťahov.
Keď si jednoducho uvedomíme, že povinnosť splácať dlhy nie je samozrejmá, budeme môcť postupne spomaliť „a urobiť krok smerom k spoločnosti, v ktorej ľudia môžu viac žiť, pretože menej pracujú“ (s. 306).
Graeber, David 2012: Dluh. Prvních 5000 let, Brno: BizBooks, 416 strán
Text pôvodne vyšiel na portáli JeToTak.sk.
Autor je seniorným výskumníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a vyučuje na FSEV UK v Bratislave.
Zdroj obrázku: Pixabay.
