Z magazínu Jacobin prinášame text Adanera Usmaniho. Preklad Peter Takáč.
Historické záznamy sú jasné: demokracia zvíťazila iba tam, kde chudobní viedli narúšajúci triedny boj proti bohatým. Na to, aby sme dnes zachránili demokraciu ho budeme potrebovať viac.
Vraví sa, že demokracia je dnes v kríze. Denník Washington Post pustil na podujatí Super Bowl reklamu, v ktorej nás varoval, že “Demokracia umiera v temnotách”. Politológovia Daniel Ziblatt a Steven Levitsky vydali knihu s názvom Ako umierajú demokracie. A Larry Diamond, šedá eminencia demokratických štúdií, diagnostifikoval úpadok globálnej demokracie.
Mojim zámerom nie je polievať tieto starosti studenou vodou. V nedávnej histórii je toho vela, čo nás môže hnevať. No obmedzený pohľad na súčasné udalosti môže byť zavádzajúci. Pri skúmaní dnešného úpadku riskujeme, že pre zopár stromov typu Trump neuvidíme les.
Na to, aby sme pochopili demokraciu –bránili ju a prehĺbili-, by sme mali skôr skúmať jej dlhé dejiny ako sa točiť okolo posledných protiúderov voči nej. V nedávno vydanom článku v American Journal of Sociology som sa pokúsil práve o to. Môj výskum naznačuje, že demokratický pokrok za posledných 150 rokov je ovocím meniaceho sa charakteru triedneho boja nad štátom. Demokracia má svoj pôvod v schopnosti chudobných prelomiť zaužívané postupy bohatých.
Nie je zlé zapodievať sa novými myšlienkami, inštitúciami a ideológmi, tak ako to robia mnohí. No história nás učí, že úloha záchrany demokracie spočíva vo veľkej miere v obnovení schopností bežných ľudí intervenovať do diania.
Demokratický prechod
Nemusíme byť profesor Panglos (alebo Steven Pinker), aby sme si všimli, že vzostup demokracie zmenil svet. V srdci tohto rozšírenia sa leží paradox. Demokracia, napriek všetkému, prináša rovnosť do spoločností, ktoré sú zmietané triednymi rozdielmi a statusovou hierarchiou. Pre našich predkov by nebolo nič zvláštnejšie než zistenie, že králi a páni čoskoro postúpia moc svojim poddaným. No navzdory tomu je náš nerovný svet demokratizovaný. Tie najdôležitejšie ukazovatele zaznamenali od francúzskej revolúcie výnimočný, prevažne rovnomerný pokrok.
Prečo k nemu došlo? Čo sa zmenilo? Jednou odpoveďou je, že sa zmenila politika, pretože sa zmenili naše predstavy o politike. Čosi podobné tvrdí Steven Pinker vo svojich nedávnych dejinách ľudského pokroku. Má za to, že demokracia sa objavila vtedy, keď zodpovednosť za ľudské záležitosti prevzal rozum.
Nepochybným problémom tohto tvrdenia je, že odpovedá jednu otázku, aby položil ďalšiu. Ak sa demokracia objavila preto, lebo sa zmenili naše predstavy o slobode a rovnosti, prečo sa potom zmenili naše predstavy?
Po dlhú dobu bolo najčastejšou odpoveďou na hádanku demokracie to, že demokracia je výsledkom ekonomického rastu. Vždy tu jestvovala určitá nezhoda o tom, prečo – niektorí tvrdia, že ekonomický rast priniesol tolerantnú strednú triedu, iní sa domnievali, že komplexná ekonomika si žiada komplexnú politiku –, no všeobecne zdieľaným názorom bolo, že demokracia sa rozšírila s modernizáciou.
Nedávny výskum spochybnil tento názor. Zatiaľ čo bohatšie krajiny sú zároveň aj demokratickejšie, nie je isté, že sa krajiny s rozvojom aj demokratizujú. Ekonomický rast môže upevniť moc elít rovnako tak, ako ich môže aj zvrhnúť. Modernizačný pohľad poskytol iba slabú podporu prívržencom a odporcom demokratického prechodu. Kto žiada demokraciu od koho? A za akých podmienok pravdepodobne uspejú?
Triedny boj o štát
Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky začali ekonómovia a politickí vedci chápať boj o demokraciu ako boj o štát medzi bohatými a chudobnými. Bohatí, ktorých je menšina, sa boja politickej rovnosti. Chudobní, ktorých je bezpočet, po nej túžia.
Títo autori správne predpokladajú, že demokratizácia je súťažou medzi sebou súperiacich tried o štát. No vo veľkej väčšine nepochopili správne charakter tohto boja. Konkrétne nepochopili podmienky, za ktorých chudobní získali demokraciu od bohatých. Vplyv chudobných nepochádza z rastúceho bohatstva (ako tvrdia Ben Ansell a David Samuels), ale z hrozby nečakanej rebélie (ako tvrdia Daron Acemoglu a James Robinson alebo Carles Boix). Ich vplyv je namiesto toho výsledkom ekonomického rozvoja, ktorý poskytol chudobným schopnosť spochybniť zaužívané postupy, na ktorých elity materiálne závisia.
Aby sme to pochopili, potrebujeme si len všimnúť zopár základných faktov o ekonomike a štáte.
Poprvé, v každej nerovnostárskej spoločnosti štát preukazovať úctu bohatým nad chudobnými – dokonca aj keď štát nie je zastúpený zástupcami bohatých. Dôvod je jednoduchý: štát závisí na tom, aby zdravá ekonomika prinášala výnosy, ktoré potrebuje pre svoje vlastné účely. A keďže je dobrý stav ekonomiky funkciou zdravých investícií, tí, ktorí majú v rukách riadiace pozície, majú nepomerný vplyv na štát.
Samozrejme, aj chudobní dokážu zasiahnuť do života ekonomiky. No keďže ich jediným aktívom je ich schopnosť pracovať, nemôžu, na rozdiel od bohatých, vykonávať moc ako jednotlivci. Pre zasiahnutie do ekonomického života musia spolupracovať s inými. Keďže je kolektívna činnosť oveľa ťažšia ako individuálna, tak bohatí budú mať nad štátom vždy viac moci ako chudobní.
Podruhé, zatiaľ čo je rovnováha schopností zasahovať vždy nerovná, nie je stabilná. Schopnosť každej jednej chudobnej osoby je funkciou práce, ktorú vykonáva. Niektorí chudobní majú väčší vplyv nad ekonomickým životom buď preto, lebo pracujú v kľúčových odvetviach alebo preto, lebo majú relatívne zriedkavé schopnosti. Pre iných je ľahšie koordinovať kolektívnu činnosť, pretože pracujú vo veľkých, husto zoskupených pracoviskách.
A skutočne, ekonomický rozvoj vytvára nové pozície, ktoré môžu zaujať chudobní (a tým pádom odlišné formy závislosti bohatých na chudobných). Takto sa tiež rozdeľuje podiel chudobných na už existujúcich úlohách. Tým pádom sa transformuje rovnováha narúšajúcich kapacít medzi bohatými a chudobnými. Niekedy tieto premeny zužujú rozdiel v celkových schopnostiach medzi bohatými a chudobnými. Ak sa toto deje, chudobní nadobúdajú vplyv nad štátom.
Čo to znamená pre osud demokracie? Úplne jednoducho, tam, kde bežní ľudí nadobudnú schopnosť zasahovať do ekonomiky by sme mali očakávať pokrok demokracie.
Vo svojej štúdii som túto hypotézu kvantitatívne otestoval, použitím časti pracujúcej populácie zapojenej v historických podobách hnutí pracujúcich (manufaktúra, baníctvo, stavbárstvo, a doprava) ako mieru narúšajúcej moci bežných ľudí. Vychádzal som z dát zahŕňajúcich tucty krajín počas prevažnej časti modernej doby.
Moje odhady naznačujú, že schopnosť obyčajných ľudí zasahovať do normálneho fungovania ekonomiky je dôležitým, silným prediktorom demokratizácie schém určitej doby. Všetky údaje rovnaké, ak sa pracujúca populácia zhromažďuje v týchto priemysloch, a v danej krajine vzrastá kvalita demokracie.
Okrem toho som zistil, ako ukázali aj iní, že jednou z kľúčových prekážok demokratizácie je existencia silnej triedy statkárov. Statkári sú obzvlášť ohrozovaní demokratizáciou, pretože často závisia na antidemokratických inštitúciách, aby si udržali svoju pracovnú silu (ako donucovacie pracovné podmienky) a pretože ich výnosy sú fixované na miesto. Historicky sa veľké triedy statkárov stavali voči formálne demokratickým štruktúram.
Pozorovať, že triedny boj o štát poháňa demokratizáciu neznamená tvrdiť, že na ničom inom nezáleží. Narazil som na určité príklady toho, že demokracia je pravdepodobnejšia, ak sú susedné krajiny taktiež demokratické, že rovnostárskejšie krajiny sú pravdepodobnejšie demokratizované, a že vzdelávanie plodí demokraciu. No najkonzistentnejším, najsilnejším vysvetlením pre rozšírenie demokracie sú tieto dve veci: nárast schopnosti bežných ľudí zasahovať do diania a koniec triedy statkárov.
Brániť demokraciu lepšie
Pre najväčšie otázky, ktoré dnes trápia akademikov a občanov ponúkajú tieto dejiny dôležitú, trvácu lekciu.
V prvom rade by sme nemali nikdy zabúdať na to, že demokracia so sebou prináša veľkolepú úlohu ako primäť mocných konať vo verejnom záujme. Pretože ekonomická nerovnosť poskytuje tým, ktorí z nej profitujú nástroj na podkopanie politickej rovnosti, bude obrana demokracie v nerovnostárskom systéme vždy nutne obtiažna. Niektoré fragmenty súčasného problémov demokracie môžu byť výsledkom vzostupu nových médií alebo celkovo zdatných demagógov. No vo svojom jadre je náš problém odveký.
A tak v snahe brániť a prehlbovať demokraciu by sme sa mali držať príbehu jej počiatkov. Dejiny demokracie sú dejinami boja medzi bohatými a chudobnými o štát. Na jej obranu by sme mali brániť schopnosť chudobných čeliť bohatým.
Ilustračný obrázok: Vincent van Gogh: Aardappeleters. Zdroj: Wikimedia.
