Obdobie po roku 1968 vo Východnom bloku bolo poznačené prehlbujúcimi sa krízami a opakovanými vzburami.
Okupácia sovietskych vojsk na území ČSSR rozdrvila študentské protestné hnutie proti ich zotrvaniu. O dva roky nato polícia v Poľsku potlačila okupačný štrajk lodeníc v Gdansku. Príčinou protestov nebola neurčitá „sloboda“, ale zvyšovanie cien. Ich rast mala zastaviť pôžička od západných bánk, ktoré sa však v polovici 70. rokov zasiahla kríza. Opätovnú snahu o zvýšenie cien sprevádzali ďalšie protesty, ktoré si už režim nemohol dovoliť potlačiť tak, ako v Maďarsku v roku 1956. Totalitarizmus dávno nefungoval a systém odhalil svoje slabiny.
Štrajky v poľských lodeniach pokračovali a trvali až 16 mesiacov. Odborové hnutie, ktoré z nich vzišlo sa vyhlasovalo za nezávislé a nazvalo sa Solidarność. Narástlo do masových rozmerov s delegátmi z 3500 fabrík, počítajúc si 10 miliónov členov. Sústredili sa doň ašpirácie všetkých, ktorí mali dosť starej spoločnosti. Napriek tomu sa snažili držať v stanovených medziach a neohroziť vládu. To však len do chvíle, než poľský vojenský generál Jaruzelski brutálne nezasiahol voči pracujúcim a nerozbil robotnícke organizácie.
No sily, ktoré dali do pohybu tieto hnutia nezmizli. Ekonomický rast bol veľmi nízky a ruská vláda naviac chcela držať krok v zbrojení s Reaganovou americkou. Zdroje na chod ekonomiky chýbali. Ak nechcel riskovať vnútorný kolaps musel sa režim vybrať cestou reforiem. Generálny tajomník KSSZ Jurij Andropov sa chcel vyvarovať nebezpečenstvu masových štrajkov, aké sa udali v Poľsku. Do popredia začal preto tlačiť Michaila Gorbačova, propagujúceho politiku „otvorenosti“. Naďalej chýbajúce zdroje ale zmarili veľké očakávania a nádej na zmenu, ktoré sa do neho vkladali.
Začiatkom roka 1988 začali protesty menších štátov a národností za väčšie práva. Gorbačov ich nedokázal potlačiť ani im vyhovieť. Obrovské štrajky baníkov hrozili vypnutím energetických dodávok krajiny. Ak nimi nechcel byť pohltený, musel im ustupovať, čím oslaboval svoju moc. Rovnaké ústupky však už robil aj v Jaruzelski v Poľsku, či Kádárovi nasledovníci voči disidentom v Maďarsku. V septembri a októbri 1989 sa východným Nemeckom prehnala vlna demonštrácií, vedúcich k pádu Berlínskeho múru. V novembri odstúpil v Československu po obrovských pouličných demonštráciách a hodinovom generálnom štrajku Husák.
Nasledovalo Bulharsko. Rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu odolával dokonca streľbou do demonštrantov, no bol zvrhnutý spontánnym povstaním v Bukurešti. Ostalo len Albánsko, ktorého režim sa zrútil v roku 1991 po generálnom štrajku. Ako dodáva historik Chris Harman, za šesť mesiacov bola prepísaná mapa polovice Európy. V Sovietskom zväze narastal rozkol vo vládnucej skupine a jej vláda nad spoločnosťou bola vratká. Gorbačov sa ešte poslednýkrát pokúsil zjednať poriadok, no bol zastavený ďalším štrajkom baníkov a obrovskou demonštráciou v Moskve.
K moci sa prostredníctvom puču dostali konzervatívne sily z jeho vlády a umiestnili ho do domáceho väzenia. Ako píše Harman, zvolili stratégiu „pasívnej revolúcie“, opísanú talianským marxistom Antoniom Gramscim. Spojac sa so skupinami disidentských intelektuálov uplatnili limitované reformy, aby sa vyhli skutočnej revolúcii. V tomto prípade to znamenalo otvorenie sa svetovému trhu, zanechanie modelu príkazovej ekonomiky, usporiadanie parlamentných volieb a upriamenie dôrazu na nacionalizmus.
Staré mediálne kanály a bývalí disidenti jednohlasne hlásali nerozlučnosť trhu a demokracie, ktoré mali naplniť ich ašpirácie. Tvrdiť opak bolo obtiažne. Triedny boj, ktorý sa tu prejavil nenašiel zahodením masovo-demokratických organizácií svoje vyjadrenie. Sľubovaný „ekonomický zázrak“ sa nekonal. O desať rokov po zmene režimu bolo Česko, Slovensko a Maďarsko ešte o čosi chudobnejšie ako predtým. Tovarov na regáloch obchodov bolo viac, avšak menej ľudí bolo schopných si ich dovoliť.
Ekonomika Ruska poklesla o 40 percent. Baníkom a oceliarom neboli celé mesiace vyplatené mzdy, zdravotníctvo skolabovalo, rozšírila sa tubera a klesol vek dožitia. V Bulharsku, Rumunsku a Albánsku boli podmienky podobne zlé. Na území bývalého východného Nemecka bola viac ako 20-percentná nezamestnanosť. Najhoršie dopadla Juhoslávia. MMF na ňu uvrhol program splatenia dlhu, ktorý znížil životný štandard obyvateľstva o polovicu a vytvoril obrovskú mieru nezamestnanosti. Snaha ľudí udržať si svoje postavenie viedla k poštvaniu národnostných skupín voči sebe a sérii krvavých občianskych vojen.
Problémy medzivojnového obdobia, o ktorých sa v 60. rokoch myslelo, že boli vyriešené, boli znova tu. So zmenou režimov v roku 1989 sa vrátili prehlbujúce sa krízy, nekončiaca ekonomická neistota a politická polarizácia. Dejiny, ktoré boli dejinami triednych bojov, sa už netýkajú iba Tretieho sveta. Povojnový koniec ideológie Daniela Bella, a koniec dejín Francisa Fukuyamu po rozpade Východného bloku, skončil. Neskončil však boj za slobodu. Sociálne nepokoje, náhle ekonomické krízy a horúce štrajky hrajú minimálne od roku 2007 opäť prím.
Foto: Štrajk v gdanských lodeniciach, 1980. Zdroj: Wikimedia.
