Ad: Kto zostane hladný, keď sa zvýši minimálna mzda?
Analytik INESS Róbert Chovanculiak, ako hosťujúci komentátor denníka SME víťazoslávne vytiahol vedeckú prácu pochádzajúcu z Harvardu, pričom vo svojom dlhodobom boji s inštitútom minimálnej mzdy neváhal bezškrupulózne deziterpretovať jej závery (celý článok). Pritom nejde o prvý takýto prípad, rovnaký postup použil už viackrát v minulosti.
Vo svojom komentári vytrhol niekoľko tvrdení z tejto práce z kontextu a na základe tohto zavádzajúceho postupu (alebo zámerného klamstva?) neváhal tvrdiť, že dvíhanie minimálnej mzdy ohrozuje pracovné v miesta v amerických reštauráciách. Autori zmieneného výskumu skúmali vplyv zvyšovania minimálnej mzdy na schopnosť reštaurácii odolávať krachu, prípadne ochotu otvárať nové, pričom zistili, že reštaurácie, ktoré majú zlé hodnotenie od svojich zákazníkov v aplikácii YELP, majú väčší sklon skončiť v biznise. Ďalším záverom je aj fakt, že po dvihnutí minimálnej mzdy o dolár, klesá ochota otvárať nové prevádzky, podľa Chovanculiaka, o astronomických 4 až 6 percent. Na druhej strane, u reštaurácií, ktoré majú lepšie hodnotenie, klesá podľa výskumu pravdepodobnosť krachu na nulu.
Keby si pán analytik poriadne preštudoval ním uvádzanú vedeckú prácu, tak by si prečítal aj, že z aktuálnych dát autorov tejto práce
“nie je jasné, aký ma minimálna mzda vplyv na zamestnanosť v reštauráciách”,
pričom autori uvádzajú, že tento vplyv odporúčajú následne ešte preskúmať a sami sa odvolávajú len na ďalšie doterajšie výskumy, ktoré buď nenašli žiaden vplyv na nezamestnanosť, alebo nenašli žiaden signifikantný vplyv na nezamestnanosť. Rovnako skonštatovali, že reštaurácie s lepším hodnotením majú produktívnejších zamestnancov, pritom toto zistenie vôbec neznamená, že lepšie hodnotené reštaurácia patria automaticky k tým drahším a luxusnejším, ako sa snaží Chovanculiak vo svojom komentári čitateľom vsugerovať.
Americký miliardár Nick Hanauer, podporovateľ zvyšovania minimálnej mzdy v USA na 15 dolárov/hod., v reakcii na článok z The Economist venujúci sa tejto vedeckej práci napísal nasledovné:
„Dobre. Vitajte v kapitalizme.“
Závery analytika INESS, ktoré interpretoval vo svojom článku sú doslova vycucané z prsta. Ak by sme sa rozhodli podobne si prispôsobiť závery tejto práce, tak by sme mohli povedať, že dvíhanie minimálnej mzdy má, prostredníctvom likvidácie reštaurácii so zlou úrovňou poskytovaných služieb, pozitívny efekt na úroveň služieb poskytovaných stravovacími zariadeniami v USA a pozitívny efekt na otváranie nových reštaurácii len s vyšším štandardom služieb.
Na druhej strane, ak povieme, že skrachovaná reštaurácia nie je automatickou a nemennou pozvánkou pre jej bývalých zamestnancov do radov nezamestnaných, tak sa žiadneho zavádzania nedopúšťame, nakoľko prepustení zamestnanci si bez problémov nájdu prácu u starej, pripadne novej konkurencie, kam odídu (alebo už skôr odišli) aj zákazníci skrachovanej prevádzky.
Pri svojich záveroch Chovanculiak neignoruje len samotné jasné tvrdenia autorov spomínaného výskumu, ale i ďalšie fakty, pričom si vôbec nekladie také otázky ako: Prečo majú(li) skrachované reštaurácie zle hodnotenie? Aký majú(li) schopný manažment? Alebo či dôvodom krachu nie je ani tak zvýšenie minimálnej mzdy, ako skôr nedostatok zákazníkov. Toto potvrdzuje aj nízke hodnotenie v aplikácii YELP – ak majú zákazníci zlé skúsenosti so službami nejakej prevádzky, tak sa tam už nabudúce pravdepodobne neukážu. Takisto si nekladie otázku, či za zatvorením prevádzky nie je biznismodel založený namiesto na konkurencieschopnosti prostredníctvom kvality, na politike mizerných miezd, Podobným vrtením psom je aj Chovanculiakovo tvrdenie, že v San Franciscu skončí ročne 5 % reštauračných zariadení (podsúva nám, že je tomu tak len vďaka dvíhaniu MM), pričom opomína také fakty, že úpadok podniku je normálna fáza ekonomického cyklu, že v USA skrachuje ročne viac ako 6 % podnikov bez ohľadu na svoju príslušnosť k nejakému sektoru, alebo bez ohľadu na to, či sa týchto podnikov nejako dotýka samotný inštitút minimálnej mzdy, prípadne zvyšovanie najnižších miezd v USA.
Fakt, že INESS a jeho analytici sú dlhodobo, nielen proti zvyšovaniu minimálnej mzdy, ale aj proti samotnému inštitútu minimálnej mzdy je dlhodobo známy. Čo ale väčšina laickej verejnosti nevie, je ich výhradne ideologická argumentácia bez opory v dátach. Ďalším problémom neziskovky INESS, ktorá sa tvári ako nezávislá je fakt, že tají svoje financovanie, pričom z toho, čo sa podarilo doteraz zistiť, je financovaná Pentou, Republikovou úniou zamestnávateľov a ďalšími v probléme zainteresovanými organizáciami, čo z nej robí nie nezávislú, ale frontovú organizáciu – čiže obhajujúcu záujmy svojich sponzorov – záujmy firiem, zamestnávateľov, korporácii, skrátka záujmy biznisu, a nie záujmy slovenskej spoločnosti.
Prečo dostáva INESS a tento analytik priestor v denníku SME bez toho, aby boli jeho tvrdenia overované? Je odpoveďou na túto otázku fakt, že vo vlastníckej štruktúre denníka SME sa vyskytuje aj Penta? Tá istá Penta, ktorá údajne sponzoruje INESS. Alebo je odpoveď oveľa prozaickejšia a redakcia SME jednoducho len neoveruje jeho komentáre? Skoro každý deň sa v tomto denníku objaví článok, ktorý kritizuje alternatívne média a ich neoverovanie si informácii. Preto skúsme položiť denníku SME a jeho šéfredaktorke nasledovnú otázku:
Ako dobre si robíte prácu v redakcii denníka SME, ak dávate priestor autorovi, ktorý dlhodobo dezinterpretuje vedecké výskumy a doslova klame v priamom prenose?
Skrátená verzia tohto článku bola ponúknutá na zverejnenie redakcii denníka SME. Na reakciu redakcie dodnes márne čakáme.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Dan Iggers.
