Úprimne, chcel som písať o niečom inom. Ale čo už, skôr či neskôr by som sa k tomu aj tak dostal. A možno vo svojej podstate ide aj najdôležitejší problém súčasnej slovenskej antiautoritárskej nekonzervatívnej radikálnej ľavice. Nečakajte nič nové, lebo nič nové sa ani nedeje. A to je to, čo mi prekáža. Radikálna ľavica spí.
Nechápte ma zle. Ľavica tu existuje a má svoje aktivity, dokonca viditeľné – pochody, blokády, … Lenže, mali by sme sa pozrieť na stav tohto hnutia: aké má ľavica postavenie v slovenskom politickom diskurze, čo si o nás myslia ľudia a aký má ľavica politický dosah? Zlé, „Akože KSČ?“ a nijaký. Toto sú odpovede na tri podstatné otázky, ktoré síce nikto nechce počuť, ale je to tak. Ľavicové hnutie na Slovensku je obmedzené len na vystúpenia garážových punkových kapiel, na antifašistické pochody maximálne tri razy za rok a na nálepky na stĺpoch verejného osvetlenia. Revolúcia sa blíži, súdruhovia…
Takže pochody. Pochody a blokády sú skvelé na pripomenutie si existencie antifašisticky zmýšľajúcich ľudí a skupín, na (ak sa podarí) rozvírenie spoločenskej diskusie, ktorá však, ako vieme, je na Slovensku limitovaná na tri dni až týždeň a nezvykne byť veľmi konštruktívna, a ak nie ste introvertná osoba, môžete nadviazať nové osobné známosti (inými slovami, máte s kým ísť na koncert miestnych punkerov po proteste).
V čom je takéto, niekedy aj masové, zhromaždenie krátke, je jeho impotencia – je to akt, ktorý vzniká z bezmocnosti: nič iné sa nám nepodarilo spraviť a aby sme my a spoločnosť nezabudli, že existujeme, spravíme takúto akciu. Obávam sa ale, že takýto prístup, ktorý je súčasťou ideológie súčasnej ľavice (teda akéhosi kolektívneho podvedomia) nikam nevedie. Bojím sa totiž, že po čase tieto akcie ľudí môže unaviť, o to viac, ak budú miestne fašizoidné zoskupenia naberať na sile. A práve ich popularita dokazuje, že tieto protesty nestačia, že nič nemenia, že sú len okienkom na zozname, ktoré môžeme odškrtnúť. Koniec koncov, môžeme sa pozrieť na také masové protesty, ako napríklad nedávne protesty v Hamburgu – čo sa po nich zmenilo?
Na jednej strane je super, že sú takéto blokády a pochody organizované, no nemali by sme do nich investovať všetku energiu a pozornosť. Tá by mala byť presmerovaná inam.
Všímam si, že spolu s blogom Pole, Karmínou, či Generáciou Z, sa aspoň v Bratislave, rozbehli prednášky, či skôr diskusie, z ktorých, pri troche šťastia, môže vzniknúť pekná tradícia vzdelávacích a intelektuálne stimulujúcich podujatí. No a tu sa už trochu črtá niečo, čo má budúcnosť.
Práve tieto stretnutia, diskusie, reportáže alebo články orientované na robotnícku triedu sú niečo, čo ľuďom približuje politicko-filozofické problémy ľavice, ale aj problémy bežných ľudí. Tieto aktivity pôsobia ako maják pre roztrúsené skupiny ľavicovo zmýšľajúcich ľudí a vytvárajú spoločné povedomie slovenskej ľavice. Určujú smer diskusie, majú potenciál formovať slovenskú ľavicovú scénu podľa tém, ktoré sa rozhodnú vyzdvihnúť. No a tu sa dostávam k pointe tohto textu.
Na Slovensku máme ľavicovú scénu, ktorá je roztrieštená, skladá sa z menších skupín a jednotlivcov a každý si „ide niečo iné“, neexistuje spoločný cieľ (dokonca, obávam sa, ani len jednotlivé skupiny nemajú vlastný cieľ). Títo ľudia a skupiny sa poznajú navzájom na rozdielnych úrovniach: ak ste z Bratislavy a dlhodobo chodievate na pochody či koncerty, máte šancu dostať sa do „jadra“ ľavice a budete sa môcť bližšie oboznámiť s ostatnými aktívnymi ľavičiarmi. Pokiaľ však nemáte šancu nadviazať s niekým osobný kontakt, tak o dianí na scéne sa dozviete maximálne zo spomínaných publikačných projektov a občas, prekvapivo, aj z mainstreamových plátkov. No a potom sú tu ľudia, ktorých by možno aj zaujímalo, ako sa na veci pozerá ľavica, no jediné, čo sa o nej dozvedia je, že tu máme Vzdor – Stranu práce alebo KSS, a tak radšej rýchlo počítač vypnú.
Jednoznačne mi z toho vyplýva, že potrebujeme centralizáciu v špecifickom zmysle slova: skupiny jednotlivých ľavicových prúdov by mali začať s organizovaním sa v rámci akejsi „intranacionály“. Keď hovorím o intranacionále, mám na mysli miesto (či virtuálne alebo miestnu krčmu), kde by sa mohla viesť vecná diskusia o problémoch bežných ľudí, medzinárodnej politike, či o filozofických rozporoch medzi jednotlivými skupinami. Ďalšia vec, ktorá by mala mať svoje miesto v intranacionále slovenskej ľavice, je koordinácia spoločných aktivít a projektov, teda záležitostí občianskeho aktivizmu.
A prečo toto všetko? Najprv k tej diskusnej platforme. Ak si dnes hodíte do Googlu, aký má slovenská ľavica názor či už na utečencov, G20, zmenu klímy, vládne „sociálne balíčky“, alebo na návrh na zrušenie ĽSNS, nenájdete nič. Možno vyjadrenia aktivistov na Facebooku, alebo pár blogov tu a tam. Toto je dôvod, prečo treba takýto diskusný panel. Po spoločnej diskusii sa dá dohodnúť na kľúčových bodoch, ktoré sa dajú prezentovať ako spoločné vyhlásenie ľavicovej scény. To má dve výhody: z pohľadu ľavice tak ide o pokrok, ktorý bude viesť k názorovému zbližovaniu jednotlivých skupín, no a z pohľadu verejnosti a médií tak bude jednoduchšie nájsť stanovisko, ktoré by bolo inak prehlušené silnejšími pravicovými médiami, keďže by nešlo o náhodné výkriky ale o prediskutované stanovisko, na ktorom sa zhodnú všetci z hnutia. Skrátka taká tlačová agentúra slovenskej antikapitalistickej scény.
Ďalšou vecou, ktorá musí byť adresovaná, ak má ľavica získať jednotnejší charakter, sú politické rozdiely. Zjednocovanie ľavice je kľúčové pre získanie politickej sily, a preto som práve vyzdvihol diskusie a prednášky, ktoré ale treba preniesť aj do vnútroľavicového dialógu. Takéto zjednocovanie je dlhodobou a veľmi obtiažnou záležitosťou, no niekde a niekedy začať treba.
No a kvôli čomu treba nejakú koordináciu projektov? Jedna vec je, že je ľahšie hľadať posily, ak o plánovanej akcii vie každý z hnutia, aj keď z iného mesta. Rovnako ak sa o plán podelíte so všetkými, môžete natrafiť na užitočné poznámky a pripomienky. Čo ale chýba, sú projekty, ktorých výsledky by videli ľudia aj z regiónov, ako napríklad Rimavská Sobota – teda lokálne projekty ľavičiarov, na ktoré keď sa niekto pozrie, bude vidieť veľký červený nápis „Slovenská ľavica existuje a stará sa!“
Možno nepôjde o systémové zmeny, no k ľuďom je potrebné sa priblížiť, nech vidia výsledky, nech zistia, že nie sme len kaviarňoví povaľači, ale že sme s nimi. No o takýchto aktivitách je lepšie hovoriť na celoľavicovej úrovni, hlavne pokiaľ majú byť prezentované ako jednotná ľavicová akcia. Lebo to je tiež to, čo ľuďom imponuje (alebo aspoň imponovalo) na SMERe – strana, ktorá je navonok prezentovaná ako rozhodné zoskupenie postavené proti roztrieštenej mimovládnej pravicovej scéne.
Vo vzdialenej budúcnosti môže práve z takýchto štruktúr vzísť úspešné ľudové hnutie za systémové zmeny, ktoré bude síce rôznorodé, no stále v kontakte s ľudom, a čo viac – také hnutie je otvorené dialógu, ktorý ho bude vždy posúvať vpred. Z minulosti, no i súčasnosti, vidno, že to, akým spôsobom sa ľavica snaží o uchopenie moci a ako sa snaží organizovať sa, je slepá ulička. Ak chce byť ľavica politicky aktívna, musí sa snažiť o skutočnú organizáciu a hlavne učiť sa z jej doterajších chýb. Síce je zatiaľ roztrieštená, no aj naša, slovenská ľavica, musí mať politické ambície. Možno je tento rok rokom revolúcie (1917-2017), no správny čas na revolúciu príde, len ak si ho sami vytvoríme.
No a čo mi už len ostáva dodať? Snáď len toľko, že ak sa mi bude niekto snažiť nahovoriť, že status quo je dostačujúci, že už teraz vidno výsledky a netreba hľadať nové spôsoby organizovania sa, tak nech sa páči, teraz vyjdite von na ulicu a spýtajte sa, či je SMER ľavicová strana, čo pre našu republiku a jej občanov spravila slovenská ľavica a či je súčasná ľavica schopná konkurovať súčasným stranám. Obávam sa ale, že sa vám nebude páčiť, čo budete počuť. A to preto, lebo slovenská ľavica nedokáže osloviť pracujúcich, nepracujúcich, dedinčanov, mešťanov, nedokáže ľuďom vysvetliť, prečo treba systémovú zmenu, a že si títo ľudia nepomôžu, ak budú kopať do menšín a biť sa do pŕs za národ. Skrátka, ľavica sa obmedzila na kaviarne, krčmy a koncerty – stala sa umením pre umenie. Ale ľavica patrí na ulicu.
