Trest za spupnosť Smeru-SD na seba už nemohol nechať dlhšie čakať. Avšak, už letmý pohľad do novoobsadených poslaneckých lavíc ukazuje, že takto sa starý poriadok nereformuje, ale zachraňuje.
Fašisti vyvolaní prehnitým a páchnucim štátnym aparátom, markizácke herečky živiace sa čítaním tituliek a všehochuť rytierov bojujúcich proti úpadku chaosom. Spoločnosť vytesnená z mokrých snov neoliberálov sa vracia v hrozivej realite. A pretože v demokraciu nikdy naozaj neverili, budú sa teraz môcť dočkať vlády ľudu v tej primitívnejšej forme.
Takýto vzdor pripomína nepodarený masový protest Gorila, výkrik zúfalstva a bezmocnosti z všadeprítomnej prepojenosti politiky s biznisom, robený naslepo. Jeho hlavný organizátor Peter Pčolinský dnes sedí taktiež v parlamente a zastupuje tam konzervatívne krídlo. S kým chce robiť whistleblowerka Remišová opozíciu terajšej moci – s predsedom jej strany a patologickým klamárom Matovičom, ktorý neprešiel ani detektorom lži, na ktorý vytrvalo vyzýva ostatných? S liberálkou Nicholsonovou, akože idúcou v parlamente vzorom pracujúcim mamičkám, ktorým zavrhla podporu jaslí a príspevok na starostlivosť o dieťa? Alebo máme dúfať, že sa smotánka popri svojom bohatom spoločenskom živote zastaví na slovíčko v parlamente a prednesie Kollárovu logiku o tom, že keď vás napadne alebo znásilní kresťan z majority, tak to nevadí, lebo je to od nás, takže sa to tak vážne neberie? Civilizovaná spoločnosť sa nám čoraz viac vzďaľuje.
Takto skôr vyzerá revolta pudov, ktoré sa ako deti v Goldingovom Bohovi múch stratili z dohľadu rodičov. Detí, ktorým odrazu nič nebráni prejaviť svoju zlobu a začínajú si byť, v silnom opantaní mocou, náhle nebezpečné navzájom. Nastoknutie prasacej hlavy na kôl totiž nepôsobí ako odstrašujúci príklad, ale ako symbol abstraktného strachu, ktorý dáva priechod zvieraciemu zlu driemajúcemu v nás. Kde sa v ľuďoch stratil pocit hanby?
Liberalizmus nie je schopný prejsť od preferencie politickej rovnosti a ekonomickej nezávislosti k systémovým chybám. Vnútorné procesy kapitalizmu sa vymykajú jeho zornému poľu. Zapadajú do slepej škvrny – bodu na sietnici, cez ktorý vstupuje nerv a nedovoľuje vidieť určitý objekt. Hlavný prúd rieši slobodu bohatých cez svoje odvody a dane, svoje podnikateľské prostredie a nevedomky tak otvára dvere fašizmu. Pracujúcim je odoberaná možnosť brániť sa, no stredná trieda ostáva napriek tomu neuspokojená. Je preto načase pozrieť sa na vec inak.
Národný socializmus je podľa Trockého hnutím, kedy „maloburžoázia zošalela“. Ekonomická kríza zráža ľud na kolená a v zmysle Gramsciho tak dochádza ku kríze hegemónie – rozpadu ideologického rámca udržiavajúceho reprodukciu výrobných vzťahov na základe konsenzu. Keďže je maloburžoázia voči majiteľom kapitálu bezmocná, dúfa, že si sociálnu dôstojnosť navráti nátlakom na pracujúcich.
Maloburžoázia zahŕňa na jednej strane maloobchodníkov a predavačov, ktorí majú len málo kapitálu a sú neustále zadĺžení. Sú sčasti rentiérmi a sčasti výrobcami, no ich biznis beží na pôžičkách z bánk. Patria sem ale aj úradníci a manažéri, teda tzv. nová stredná trieda. Napriek tomu, že obe skupiny disponujú len malým kapitálom, majú určitý podiel na riadení, istú kontrolu nad svojou prácou. Zdieľajú teda pocit istej výlučnosti, sociálnu nadradenosť a nepriateľstvo voči pracujúcej triede.
V takejto situácii sa rúcajúca sa rovnováha medzi triedami nastoľuje otvorenou kapitalistickou diktatúrou, v ktorej je dominantná rola prisudzovaná politickej strane. V tomto zmysle národný socializmus stelesňuje všetko protikladné a chaotické ako v nočnej more: strana sa nazýva socialistickou, pričom vedie teroristický boj proti všetkým socialistickým organizáciám; na hlavy kapitalistov chrlí blesky, no je nimi podporovaná.
Tieto trendy môžeme pozorovať aj u nás. Miliardár Boris Kollár prezentuje benefity zbohatlíckeho života (luxus, prominentnosť, milenky), ktoré sú pre malomeštiakov stále veľkým lákadlom. K moci ho síce vyviezli hlasy tých, ktorí na doterajší vývoj doplatili najviac, pričom ponúka reformu, ktorá udržiava terajší stav. Privlastňuje si radikalizmus más v mene reakčnej ideológie zachovania majetku, rodiny, náboženstva a poriadku, a namiesto toho, aby pomery zlepšil, opakuje históriu vo fraškovitej forme.
Politický establišment popritom upúšťa od demokratických praktík. Tento posun môžeme sledovať napríklad pri tom, ako strany, ktoré podporujú kapitalizmus, ustupujú od snahy zabrániť korumpovaniu chudobných voličov k otvoreným výzvam kontrolovať hlasovacie lístky nielen poslancov, ale aj pracujúcich, keď Sulík navrhoval, aby zamestnávatelia požadovali od zamestnancov nepoužité volebné lístky. Predchádzajúce nástojčivé výzvy správať sa zodpovedne a nerezignovať na voľby strieda oficiálna ponuka SaS z roku 2009, ktorá chcela v rámci „rovnosti každého hlasu“ ponúknuť 7 euro každému, kto predá svoj hlas a zriekne sa možnosti voliť.
Podľa Trockého si „veľkoburžoázia“ vzostup fašizmu praje asi ako vytrhnutie boľavej stoličky. No ak sa bude kríza liberálnej demokracie ďalej prehlbovať, pristúpia k nej ako k pozitívnej eventualite schopnej zachovať ich majetok.
Pozornosť verejnosti sa upriamuje na politika predstavujúceho akýsi uzlový bod všetkých záujmov. Na základe predstáv o morálnom jednotlivcovi sa hľadá spasiteľ, ktorý ukončí všetky súženia a dá veci „späť“ do poriadku. Ak politik – nie skupiny naňho napojené – kradne, je nutné nájsť politika s morálnymi zásadami, ktorý kradnúť nebude. Jednotlivec je však príliš malým uzlovým bodom na to, aby dokázal zastaviť vnútorné rozpory systému. A dávať do pohybu väčšie množstvá ľudí, ktorí by bránili svoje záujmy proti kapitálu, sa v liberalizme nenosí.
Autor je filozof.
Obrázok: Triste contenance de la Sculpture placée au milieu de la Peinture; Daumier, Honoré, 1857. Zdroj: http://www.studiointernational.com/images/articles/d/daumier-honore-2013/Key-172.jpg
