Poznámka redakcie: Nakoľko FB iba selektívne vyberá, o ktorých našich článkoch informuje, privítame vás aj na našom Telegrame – t.me/polemag
V roku 2018 kolovalo v korporátnych a alternatívnych médiách viacero pseudopojmov. Aj keď by sa možno dal vypátrať ich pôvod, postupne zľudoveli a stali sa súčasťou slovníka más. Nešlo ani tak o to, že by zachycovali novú realitu, pre ktorú nám dosiaľ chýbalo adekvátne vyjadrenie. Šlo o pojmy, ktoré skôr miatli, ako vysvetľovali a viac zakrývali, ako odhaľovali. Začali sa používať pod dojmom toho, že pomenúvajú veci bez falošných ilúzií a také, aké sú.
Podľa francúzskeho filozofa Louisa Althussera by mal byť každý pojem z ideologického prepracovaný na vedecký. Zo slova prevzatého z bežnej reči by sa mal vytvoriť pojem, ktorý nielen pomenúva nejaký jav, ale vystihuje pomery, v ktorých k nemu dochádza. Skúsme tento prístup aplikovať na trendové slová, okolo ktorých sa u nás v poslednej dobe točili debaty.
Mama hotel
V rubrikách o životnom štýle sa v poslednej dobe rozšírilo slovné spojenie „mama hotel“. Používa sa na označenie situácie mladých ľudí, ktorí napriek svojmu dospelému veku naďalej bývajú s rodičmi. Bývajú vykresľovaní ako maznáčikovia a zápecníci, navyknutí na pohodlie rodičovského domova, neochotní prevziať zodpovednosť za vedenie vlastnej domácnosti. Káravé hlasy z novín a časopisov vyzývajú rázne zakročiť proti tomuto nešváru a vyhodiť deti na ulicu. Okrem opisu situácie však označenie „mama hotel“ nevysvetľuje, prečo sa odrazu značnej časti plnoletých nechce odpútať od domova tak ako v minulosti.
Len ťažko si totiž možno predstaviť niekoho, kto by nechcel mať súkromie, chcel by byť kontrolovaný rodičmi a musel sa im zakaždým zodpovedať, čo robí. Pre vysvetlenie by sme sa mali sústrediť na faktory, ktoré túto situáciu vytvárajú. Vysoké ceny bytov, perspektíva zadlženia sa na 30 rokov, hrozba straty zamestnania a následnej exekúcie nie sú vyhliadky, ktoré by človeka motivovali nájsť si vlastné bývanie. Preto je pochopiteľné, že mladí využívajú možnosť našetriť si počas bývania s rodičmi a nemusieť hneď splácať úroky banke.
Napokon neoliberalizmus žiadnu inú sociálnu pomoc – akou sú štátne pôžičky či nájomné bývanie – okrem rodiny neuznáva. A súkromným subjektom typu banky a developerov takáto skúpa politika štátu vyhovuje. Novinárom, ktorí nechcú, a kvôli inzercii nemôžu narúšať tento stav, ostáva už len tlačiť mladých ľudí do čo najrýchlejšieho zaobstarania si vlastného bývania. Adekvátnejšie by preto bolo nahradiť slovo „mama hotel“ správnym pojmom „nedostupné bývanie“, bez ktorého vyriešenia budú narastať aj rady nesamostatných zápecníkov.
Zlatokopka
Podobne moralizujúce konotácie nesie slovo „zlatokopka“. Má označovať mladé ženy, ktoré namiesto pravej lásky túžia v prvom rade po peniazoch bohatého partnera. Drsní raperi obyčajne opisujúci neľútostný svet, kde nikto nepozná brata, romantizujú o popoluškách, ktoré si nájdu zazobaného princa pre jeho modré oči. Podľa tejto predstavy sa majú neskúsení muži vystríhať ziskuchtivých potvor číhajúcich za rohom, pripravených predstierať úprimné city k nim len preto, aby sa dobre vydali.
Používatelia tohto slova sa nepozastavujú nad tým, že sa hovorí o „zlatokopkách“, ale nie o „zlatokopoch“. Neprikladajú totiž význam faktu, že rodová nerovnosť sa najviac prejavuje na trhu práce, kde horšie platené práce dostávajú spravidla ženy. Z troch štvrtín týchto nižších platov im sú následne vypočítané materské dávky, ktorých vyplácanie sa po deviatich mesiacoch končí. Muži by istotne považovali za nepatričné a hanebné dostávať nižší plat len preto, lebo nie sú ženami a museli by byť finančne naviazaní na svoje ženy.
Žena závislá od muža je však považovaná za príkladnú, najlepšie, ak sa tomuto stavu podvolila dobrovoľne a úplne. Pokiaľ sa jej z nejakého dôvodu nepodarí naplniť tento ideál, mala by si nájsť iného boháča, do ktorého sa rada zaľúbi pre jeho osobnostné predpoklady. Problém so „zlatokopkami“ by sa začal reálne riešiť vtedy, ak by sa pristúpilo k dorovnaniu platov, predĺženiu materských dovoleniek a zvýšeniu rodičovského príspevku.
Slniečkar
Slovo „slniečkar“ pripomína a nahrádza slovo „pravdoláskar“ používané v Česku. Napriek tomu, že obe slová majú všeobecne pozitívne zafarbenie (denotácia), ich kontextuálny význam (konotácia) je negatívny až hanlivý. Vyjadrujú nedôveru nižších a stredných tried voči aktérom a víťazom spoločenských zmien po roku ’89, ktorí z nich iba profitovali. Oprávnené rozčarovanie z ponovembrovej transformácie a zneistenie z ekonomických reforiem spôsobilo, že na akékoľvek ďalšie sociálne zmeny reagujú viacerí prinajmenšom rezervovane, ak nie rovno nepriateľsky.
Rady liberálnych víťazov mať odvahu čeliť neistote vo svete, kde je „každý sám za seba“, len podčiarkujú neschopnosť empatie od tých, ktorí nikdy neboli v podobnej situácii a môžu mať nasadené ružové okuliare. Z týchto sociálnych pohybov vyplýva aj podozrievavosť k presadzovaniu multikulturalizmu. Príslušníci iných kultúr, ktorí zavítali do našich krajín, sú pre existenčne ťažko skúšaných jedincov – častokrát zo strednej triedy – desivou predstavou, niečím ako posledným klincom do rakvy, ktorý by mohol nadobro ukončiť nestabilné obdobie ich relatívnej prosperity.
Sotva však možno povedať, že by imigranti boli takou hrozbou, akou sa javia, alebo aká sa z nich vytvára. Multikulturalizmus tu vždy bol a vždy bude, otázkou je, ako sa k nemu postavíme. Všimnime si povedzme Rusko, kde moslimovia s 20 miliónmi vyznávačov tvoria najväčšiu menšinu v Európe, teda 14 percent obyvateľstva. Prezident Putin prezentoval krajinu ako po stáročia „multietnický a multikonfesijný štát”, ťažko ho zato však bude niekto nazývať „slniečkarom“. Dokonca vyhlásil, že pravoslávie má bližšie korene s islamom ako s katolicizmom, pretože ich spája ochrana tradičného systému hodnôt. Jednoducho k téme zvolil mocensko-pragmatický postoj, ktorý mu umožní legitimizovať ekonomickú expanziu krajiny.
Politická manipulácia sa v tomto prípade nevedie v rovine odlišnej etnicity či religiozity, ale v rámci nich. Putin napríklad odmietol ženské pokrývky hlavy (hidžáb); pod zámienkou hrozby wahhábizmu podnikla vláda nepodložené prehliadky a zatýkania; prípadne trestá náboženské urážky, aby predišla vlastnej kritike (ako v prípade Pussy Riot).
Či v týchto dilemách zastávame postoj jednej, alebo druhej strany, význam toho, prečo sa o nich debatuje, je naplnený: namiesto kontroly moci sa kontrolujú občania, ktorých pozornosť sa odvádza od jej koncentrácie. Teda od toho, čím by sa naši politickí zástupcovia mali zaoberať predovšetkým.
Multikulturalizmus
Pre naše politické subjekty plní téma multikulturalizmu alebo „slniečkarov“ rovnaký účel. Pre pravicové strany (liberálne i konzervatívne) je humanistickejší prístup k imigrantom prísľubom prísunu lacnejšej, ale kvalifikovanej pracovnej sily. Ak by mal byť ich postoj doslovne humanistický, resp. skutočne ľudský, nezabúdali by na celé skupiny ľudí, ktorí nemajú príležitosť opustiť svoje – aj kvôli záujmom západných krajín – sužované krajiny. Na všetkých tých ľudí nútených žiť v krajinách, ktorých zdroje ovládajú nadnárodné korporácie a ekonomiku riadi diktát nadnárodných inštitúcií.
Sociálnodemokratické strany zas imigrantom z iných kultúr pripisujú vinu za rozpad sociálneho štátu. Zakrývajú tak svoj vlastný podiel na jeho rozpade, ako aj na imperialistických vojnách, ktoré k migračným krízam viedli. Nebol to len bývalý britský premiér Blair, ale aj poľský prezident Kwaśniewski, premiér Miller či český expremiér Miloš Zeman, kto súhlasil s útokom na Irak, a to napriek obrovskému nesúhlasu obyvateľstva. Zeman sa dnes k svojmu činu nepriznáva ako k dieťaťu, ktoré splodil, a vinu zvaľuje na „slniečkarov”.
Omnoho rozumnejšie ako túto nadávku opakovať by bolo hovoriť o imperialistických záujmoch (energetických, zbrojárskych) korporácií podporovaných štátom, ale aj o nespútanom kapitalizme, ohrozujúcom pokojný život väčšiny obyvateľstva. Z takéhoto reálnejšieho pohľadu na ekonomické a mocenské súvislosti by slovo „slniečkar” slúžilo už iba na označenie detí hrajúcich sa na pieskovisku.
Slovník newspeaku
Slovník, ktorý používame, určuje to, o čom uvažujeme a na čo sa zameriavame. To, čomu prikladáme význam, a čo pre nás akoby ani neexistovalo. Kontrola slovnej zásoby je jednou z najsilnejších foriem kontroly verejnej mienky, na ktorú upozorňoval Orwellov román 1984. Ak sa zužuje slovník, ktorým pomenúvame veci, a slová sa skracujú, nikomu nezíde na um alebo si na to nikto ani nespomenie, čo vlastne niektoré slová pôvodne vyjadrovali. Namiesto problémov a súvislostí, ostáva iba rozdelenie na My a Oni. Na Dobro a Zlo, alebo iba Dobro a ne-Dobro. V takom svete, kde je všetko hneď jasné, nikto nemyslí a podvolenie sa manipulácii bolo dobrovoľné.
Esej vyšla v Žurnáli denníka Pravda.
Foto: Ilustračné. Zdroj: Pexels.
