Niektoré skutočnosti týkajúce sa spoločnosti a kapitalizmú sú pre ľudí tak zrejmé, že ich každý vidí a každý im rozumie. Rozumejú im aj ľudia, ktorí hovoria, že nie sú pravdivé.
Jednou takou skutočnosťou je postavenie Slovenska, konkrétne slovenskej pracujúcej vrstvy, v medzinárodnej deľbe práce. Spolu s ostatnými krajinami bývalého východného bloku a tzv. Tretieho sveta je postavenie slovenských pracujúcich postavením utláčanej triedy. Slovensko je krajinou v pozícii polokolónie, závislou na zahraničnom kapitáli, trhu a vojenskej sile.
Polokolónie sú krajiny, ktoré sa čoraz viac stávajú závislé na dobrej vôli veľkých medzinárodných spoločností a na príleve kapitálu z vyspelých kapitalistických krajín. Ich hospodárstva sú takmer výlučne trhmi buď pre zhodnocovanie kapitálu alebo pre výrobu spotrebných tovarov pre obyvateľstvo tzv. Prvého sveta. V niektorých prípadoch táto závislosť a vplyv prechádzajú tak ďaleko, že priamo ovplyvňujú legislatívny proces a fungovanie štátu a jeho suverenitu. Vytvárajú sa tak oblasti a priestory, kde sa tieto súkromné spoločnosti prakticky podieľajú na vládnutí v krajine.
Prvý štrajk Volkswagenu (VW) v Bratislave v jeho dejinách bol jedným z prejavov znalosti tejto skutočnosti a hnevu u širokého obyvateľstva. Netreba však zabúdať, že skutočný pokrok nemožno dosiahnuť len v jednom závode, v jednej krajine, ale spoločným konaním pracujúcich v mnohých krajinách a že neexistuje nepriateľstvo alebo protichodné záujmy medzi nemeckými a slovenskými pracujúcimi. Skutoční nepriatelia sú vlastníci súkromných spoločností.
Bangladéš nie je Slovensko
Vykorisťovanie sa v bežnom používaní zameriava takmer len na prípady, v ktorých je spojené s krutými pracovnými podmienkami. Vykorisťované sú v tomto ponímaní deti v Bangladéši, ale nie pracujúci na Slovensku, alebo v Nemecku. Skutočný rozdiel medzi týmito formami vykorisťovania nie je kvalitatívny, ale kvantitatívny. Spočíva teda len v tom, koľko z celkovo vyrobeného tovaru je pracujúcemu vráteného vo forme mzdy.
Skryť pomer vykorisťovania možno rôznymi spôsobmi. V prípade medzinárodných presunov výrobkov sa to dá urobiť veľmi jednoduchými účtovníckymi trikmi. Tak napríklad možno povedať, že produktivita pracujúcich na Slovensku je nižšia než v Nemecku, pretože sa ich výrobok počíta podľa miestnej kúpnej sily alebo podľa ich mzdy.
Každý človek so zdravým rozumom ale vidí, že pracujúci na Slovensku vykonávajú rovnaké činnosti ako tí v Nemecku, možno aj s vyššou intenzitou práce a z ich liniek vychádzajú rovnaké, alebo aj na výrobu náročnejšie, autá. Jediný skutočný rozdiel medzi prácou Nemca a Slováka spočíva v tom, že Slovák je v pomere k celkovému výrobku viac vykorisťovaný, pretože pracuje na Slovensku. Vykorisťovaní sú ale obaja, nielen Slovák a vykorisťuje ich majiteľ kapitálu, ktorý predáva nimi vyrobené tovary na trhu a vracia im časť príjmu v mzdách.
Za rovnakú prácu rovnakú plácu
Apologéti tohto celého procesu, ktorý nemožno vidieť inak než ako nespravodlivý, ho ospravedlňujú tým, že tvrdia, že v pomere k ostatným pracujúcim na Slovensku sa predsa vo VW majú lepšie. Treba podotknúť, že ešte aj toto tvrdenie je otázne, keďže rozdiely v mzdách sú vyššie v Nemecku ako na Slovensku a že priemerné mzdy nehovoria veľa o skutočných mzdách v spoločnosti a v závodoch. Podstatné však je, že nám obhájcovia kapitalizmu nevedia vysvetliť, prečo by človek, ktorý vykonáva tú istú činnosť v jednej krajine, mal dostávať tretinu alebo polovicu toho, čo vykoná niekto v inej krajine. Vie toto niekto ospravedlniť?
Na základe toho, ako funguje vznik cien a hodnoty v kapitalistickom hospodárstve, sa dá pochopiť skutočný obsah tvrdení o zachovaní konkurencieschopnosti. Argumenty o konkurencieschopnosti sú výhovorkou, s ktorou prichádzajú majitelia kapitálu (a s nimi súhlasiaci žurnalisti), keď vám nechcú dať to, čo vám patrí. Je to pohodlná výhovorka pre každého kapitalistu, ktorý má v sebe ešte nejaký zbytok svedomia a je mu ľúto, že pracujúcim dáva také malé odmeny. Tento argument je častokrát pravdivý, problém je však v tom, keď tvrdí, že sa to nedá zmeniť alebo že mzdy nemožno zvyšovať kvôli „nízkej produktivite“.
Výmenná hodnota a skutočná hodnota
Tento fenomén poukazuje na zmysluplnosť marxistickej teórie práve v bode, v ktorom bola veľakrát napádaná. Jedna z kritík marxizmu je, že do svojej teórie výmeny a hodnoty zaviedol dve formy hodnoty. Jedna je tá „skutočná“ hodnota, ktorá je daná spoločensky nutným objemom práce k výrobe nejakého tovaru a druhá je výmenná hodnota, ktorá je realizovaná až pri akte výmeny.
Najmä v prípade pohybu tovaru medzi rôznymi krajinami vidno veľmi jasne, čo tieto dve formy hodnoty znamenajú. Tovary, ktoré sa vyrobia na Slovensku, aby boli potom prevážané cez hranice a predané za rovnakú výmennú hodnotu v ostatných krajinách, majú rovnakú „skutočnú“ hodnotu ako tovary vyrobené v Nemecku. Slováci teda vyrábajú približne rovnaký celkový produkt ako Nemci. Nielen skutočná hodnota tovarov, ktoré vyrobia ale aj ich pracovnej sily, je rovnaká. Realizovaná výmenná hodnota ich pracovnej sily je iná, a to kvôli úplne iným trhovým a spoločenským podmienkam.
Nízka hodnota pracovnej sily v týchto krajinách potom nemá takmer nič spoločné s kultúrou, či produktivitou, ale so znevýhodneným postavením týchto krajín na medzinárodnom trhu a v medzinárodnej deľbe práce. Napraviť tento stav je možné, ale len v prípade koordinovanej činnosti pracujúcich naprieč hranicami.
Zamestnanci musia konať rovnako, ako konajú nadnárodné spoločnosti. Musia sa postaviť proti vykorisťovaniu práve tam, kde vzniká, a to v medzinárodnej deľbe práce. Štrajky a organizácia pre vyrovnávanie miezd sú preto nutné nielen v jednom závode, ale vo všetkých závodoch na Slovensku, ako aj v spoločných akciách vo všetkých závodoch v neokoloniálne utláčaných krajinách. Spoločné akcie pracujúcich v Česku, Poľsku, Maďarsku môžu dokázať to, čo trh nedokáže.
Hranice nacionalizmu
Rovnako je nutné pochopiť, že slovenských pracujúcich nevykorisťujú všetci Nemci. Zatiaľ čo je v poriadku, poukazovať a bojovať proti medzinárodným rozdielom v mzdách, pracujúci musia spoznať svojich priateľov a svojich nepriateľov. Nemeckí zamestnanci nie sú nepriatelia slovenských zamestnancov. Z vykorisťovania nemajú nemeckí pracujúci nič. Výroba v krajinách s nízkou cenou pracovnej sily sa zanedbateľne alebo vôbec neprejavuje na cene tovarov. Prejavuje sa len v ziskoch spoločností a vlastníkov kapitálu.
Vykorisťovanie je len cesta, ako zabezpečiť rast kapitálu napriek znižujúcej sa miere zisku. Preto je nutné spoznať, že nemeckí pracujúci sú spojencami v boji za vyššie mzdy. Nutné sú spoločné akcie proti spoločnému nepriateľovi, ktorým je v tomto prípade spoločnosť Volkswagen. V širšom kontexte sú to všetky automobilové spoločnosti.
Proti tomuto poznaniu bojujú aktívne vlastníci kapitálu prostredníctvom ich propagandistických agentúr, ktorých cieľom je brániť jednote pracujúcich v závodoch, na Slovensku a v iných krajinách. Práve toto je cieľ článkov, ktoré tvrdia, že miestni pracujúci chcú mať len pre seba príliš veľa, že uškodia druhým v krajine. Rovnako chcú brániť v zjednocovaní sa medzi rôznymi krajinami, aby si závideli ľudia nielen na Slovensku, ale aj napríklad Ukrajinci Slovákom, či Slováci Nemcom. Táto propaganda sleduje len cieľ trieštenia pracujúcich a je prejavom triednej solidarity medzi kapitalistami a ich triedneho vedomia.
Iba medzinárodný boj môže viesť k ukončeniu vykorisťovania a umožniť ľuďom na celom svete dosiahnutie slobody od nadvlády vlastníkov, od nezamestnanosti, hladu a vojen.
Autor študuje na Viedenskej univerzite.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Jason Kuffer.
