Libertínska ľavica, liberálna pravica, konzervatívci v mene sveta nového, súčasného i minulého, stavajú sa do spoločného šíku k útoku – k útoku proti láske. Láska je dnes napádaná zo všetkých strán a len málokto sa stavia na jej obranu. Francúzsky filozof Alain Badiou vidí najväčšie ohrozenie lásky z dvoch zdrojov.
Prvý zdroj najlepšie charakterizuje reklamná kampaň zoznamovacej stránky Matic. Badiou spomína niekoľko reklamných sloganov: „Nájdite lásku bez náhody!“ alebo „Zaľúbte sa, ale nestraťte pri tom hlavu!“ či „Milujte bez trápenia!“ Toto všetko vám ponúka zoznamovacia stránka Metic! A ako bonus dostanete „milostný tréning.“ Pritom takýto typ služieb nie je ojedinelý, na Slovensku podobné služby ponúka napríklad portál akozbalit.sk. Hlavnou ideou týchto portálov je niečo, čo by sme mohli nazvať „bezpečnou láskou.“ Je to láska bez rizika, bez bolesti, láska, kde si všetko dopredu naplánujete a dostatočne poistíte. Neodhliadnuc od faktu, že láska je niečo, po čom túži každý z nás. Z takejto služby sa stáva vynikajúci obchodný artikel. Láska je pôžitok, ktorý dáva životu väčšiny z nás zmysel a intenzitu. Možno i preto si Badiou myslí, že láska je niečo, čo nemôže byť darom zbaveným akéhokoľvek rizika.
Ale kam sa potom toto riziko presúva? Slavoj Žižek tvrdí, že žijeme v spoločnosti, kde sa chceme zbaviť všetkých rizík, dôsledkom čoho vzniká kola bez cukru, káva bez kofeínu, „láska“ bez rizika, revolúcia bez násilia a nakoniec vojna bez strát. V realite sa však riziká presúvajú len niekam inam, nemiznú. Keď sa hovorí o vojne bez strát, vždy sa hovorí len o imperialistických armádach, ktoré vo vojnách dnes straty takmer nemajú, no zabúda sa na to, že dnešné vojny si naďalej vyžadujú ohromné straty tej druhej strany. Tak i „láska bez rizika“, bez náhody, žiadneho neplánovaného stretnutia, presúva všetky riziká na druhú stranu. Vy si všetko dôkladne naplánujete, no to, že spôsobíte bolesť druhej strane, nie je dôležité. Keď sú takéto postoje podporované masívnou reklamou, Badiou ich vníma ako prvé ohrozenie lásky, ktoré nazýva hrozbou bezpečnosti: „Takýto prístup nemá ďaleko od dohodnutých manželstiev, no tentoraz to nie je v mene despotického rodinného poriadku, ale v mene osobnej bezpečnosti, prostredníctvom vopred stanovených pravidiel, ktoré vylučujú náhodné stretnutia a v konečnom dôsledku akúkoľvek poéziu života, keďže kategoricky odmietajú riziko.“
Druhou hrozbou, ktorej láska čelí, je podľa Badioua absolútne popretie jej významu: „Protipólom hrozby ,bezpečnosti‘ je predstava, že láska je len variáciou nespútaného hedonizmu a jedným zo spôsobov možnej zábavy. Cieľom je vyhnúť sa akémukoľvek problému, hlbokej či autentickej skúsenosti s inakosťou, z ktorej je šat lásky utkaný.“ Láska má teda dvoch nepriateľov – a to bezpečnosť a zaistenie sa pred trápeniami a pohodlie obmedzených pôžitkov.
V tomto popieraní lásky prichádza k zaujímavému súzneniu medzi libertínskou ľavicou a liberálnou pravicou. Na jednej strane tu máme liberálnu pravicu, ktorá lásku redukuje na vzájomnú výmenu výhod medzi dvoma slobodnými tržnými subjektmi. Na strane druhej je tu libertínska ľavica so svojím hedonistickým konceptom „voľnej lásky.“ Láska je tu redukovaná len na úroveň sexu ako možnej zábavy a uvoľnenia. Slovami Lenina sa tu „proti manželským bozkom bez lásky, stavajú prchavé bozky bez lásky.“ Všetko sa drží v hesle: „Uži si, ale príliš sa nezapleť, opatrne dávkuj vášeň, hlavne nestrácaj hlavu!“ Jediný rozdiel medzi libertínskou ľavicou a liberálnou pravicou je ten, že pokiaľ jedna strana všetko redukuje na ekonomické pojmy dopytu a služieb, tá druhá sa sústredí na hedonistickú túžbu a slasť. Oboje sa však držia v norme uspokojenia individuálnych potrieb a sexuálnych vzťahov.
Tu sa nám núka teória Jacquesa Lacana, ktorý tvrdí, že niečo ako sexuálny vzťah neexistuje. Lacan hovorí, že pri sexe je každý človek do veľkej miery osamotený. I keď sa to deje prostredníctvom tela toho druhého, ale v konečnom dôsledku bude pôžitok vždy len vaším pôžitkom. Preto sex nespája, ale rozdeľuje. Pôžitok vás od toho druhého odvádza veľmi, veľmi ďaleko. Preto Lacan tvrdí, že sexuálne vzťahy neexistujú a práve láska tieto „nevzťahy“ nahrádza. Preto sa zamilovaný človek snaží priblížiť k bytiu toho druhého. V láske prekračujeme hranice seba a svojho narcizmu. Pri sexe nám druhý človek pomáha objaviť realitu pôžitku, preskúmať skrz jeho telo naše vlastné telo. V láske postačuje samotné skúmanie toho druhého, priblížiť sa k druhému človeku, aby sa s vami rozhodol existovať taký, aký je.
Proti libertínskemu a liberálnemu individualistickému poňatiu lásky, podľa ktorého je subjektom lásky indivíduum, musíme podľa Badioua postaviť pohľad, v ktorom sú subjektom lásky dvaja. Ide o poznávanie a náhľad na svet z perspektívy dvoch, nie jedného. Badiou to nazýva „scéna s dvomi“, ktorá je skúsenosťou o pravde dvoch. Preto Badiou tvrdí, že každá láska, ktorá sa nebráni skúškam, zaväzuje sa k trvaniu a prijme prežívanie sveta z perspektívy odlišnosti, vytvára týmto spôsobom novú pravdu o odlišnosti. Badiou vníma lásku ako zložitú štruktúru, ktorá sa začína vždy náhodným stretnutím, ale i náhode treba v istej chvíli pritiahnuť uzdu a zmeniť ju na niečo, čo vydrží a pretrvá. A to je takmer až metafyzickým problémom. Ako sa z niečoho, čo je nepredvídateľné a spojené s nečakanými rozmarmi existencie, môže stať celým zmyslom dvoch životov, ktoré sa stretli, spojili a budú sa dívať na svet z perspektívy svojej pomiešanej odlišnosti? Badiou tvrdí, že láska, aby bola náhoda skrotená, musí byť vždy nakoniec vyznaná. Ide o to vydať zo seba slovo, ktorého dôsledky môžu byť prakticky nekonečné. Podľa Badioua vyznať lásku znamená, vydať sa od udalosti – stretnutia k začiatku výstavby pravdy. Náhodné stretnutie sa mení na predpoklad nejakého počiatku: „Náhodu skrotíte vo chvíli, keď si pomyslíte, že tomu druhému musíte povedať, čo sa stalo, že mu musíte porozprávať o tom stretnutí a o všetkom, čo sa vtedy udialo. Poviem mu, že sa stalo niečo, čo ma zaväzuje, že aspoň tak to vnímam ja. Máš ma tu: ,Ľúbim ťa‘.“ Samotná udalosť vyznania nestačí, láska musí byť neustále obnovovaná. V tomto ohľade sa Badiouove poňatie lásky ponáša na Trockého teóriu permanentnej revolúcie, ktorá musí byť tak isto neustále obnovovaná, aby mohla byť úspešná. Preto sa samotný akt vyznania často opakuje: „Povedz mi to znova, povedz mi to krajšie.“ No nie len to, pokiaľ má láska pretrvať, musí prekonávať neustále prekážky.
Práve takéto poňatie nesebeckej lásky o dvoch, lásky, ktorá je nebezpečná a môže bolieť, musíme postaviť proti narcistickému poňatiu lásky, ktoré ju degraduje na obyčajnú individualistickú sexuálnu túžbu. Badiou hovorí, že v dnešnom svete je všeobecne rozšírenou predstavou, že každý si presadzuje iba svoje záujmy. Práve láska je protilátkou na túto chorobu. Preto viera v lásku a politické presvedčenie je niečo, čoho by sa človek nemal nikdy vzdať.
Autor je študentom žurnalistiky a členom Socialistickej Solidarity
Zdroj: Badiou Alain, Chvála lásky, INAQUE, Bratislava 2012, ISBN 9788097090661
Foto: Rokeby Venus, c. 1647–51. 122cm x 177cm (48in x 49.7in). National Gallery, London. Fotografická reprodukcia. Zdroj: wikipedia.org
