Zápas o interrupčnú legislatívu je prezentovaný aj vnímaný ako kultúrny boj: konzervatívna pravica si z neho urobila vlajkovú loď svojho programu (a tým sa ich flotila zrejme vyčerpáva), liberáli a ľavica sú za zachovanie statusu quo. Ekonomická teória sexuality však odhaľuje, že legislatíva upravujúca interrupcie môže mať prekvapivé ekonomické dôsledky. Nevyhnutným prepojením feminizmu a socializmu sa vo svojej knihe Prečo majú ženy v socializme lepší sex zaoberá americká profesorka ruských a východoeurópskych štúdií Kristen R. Ghodsee. O knihe dnes píše Martin Makara.
Vydavateľstvo Literárna bašta už dizajnom publikácie žmurká na čitateľa a poňalo obálku ako hru: kniha upúta svojou nápadnou ružovou farbou, pričom z výrezu v obálke sa na nás cez helmu usmieva Valentína Tereškovová, prvá žena v kozme. Žena, ktorá urobila dieru do sveta (či skôr zo sveta von?), v tejto knihe narúša punčovú dievčenskosť ružovej. Pripomeňme, že prvá sovietska kozmonautka krúžila ženám na Západe nad hlavami už vtedy, keď mnohé ešte stále nesmeli pracovať bez dovolenia svojho manžela, mať vlastné bankové účty a v prípade Švajčiarska ešte nemali ani len úplné volebné právo…
S čím to teda máme dočítania? Kozmonautka, sex, socializmus „a ďalšie argumenty pre ekonomickú nezávislosť,“ ako znie podtitul knihy? Nie je to ani červená knižnica, ani sexuologická monografia: do rúk sa nám dostáva kniha ponúkajúca „úvodné podklady pre širokú verejnosť, ktorá sa zaujíma o európske socialistické feministické teórie, skúsenosti so štátnym socializmom 20. storočia a z nich vyplývajúcich poučení pre súčasnosť.“ Povedané inak: kto si prečíta Ghodsee a verí v zmysel buď socializmu alebo feminizmu, bude po poslednej strane chápať nevyhnutnosť aj toho druhého.
Sotva som dopísal predchádzajúci odsek, už počujem výhrady „konzervatívnej ľavice“ (pozri dlhotrvajúcu diskusiu v Česku vyvolanú knihou Tajnosti levice autora Jean-Claude Michéa). Avšak pozor: vôbec nejde o to, či chápeme feminizmus ako celkom separátne hnutie alebo ho vnímame ako samozrejmú a integrálnu súčasť socializmu. Podstatu výborne vystihla Inessa Armand, franúzsko-ruská revolucionárka pôsobiaca v ranom boľševickom Rusku – „Ak je oslobodenie žien nemysliteľné bez komunizmu, potom je komunizmus nepredstaviteľný bez oslobodenia žien.“ Ak je pre socialistov liberálny feminizmus jalový a nápomocný len úzkej skupine žien na vrchole ekonomickej pyramídy, potom všetky ženy možno skutočne dôsledne oslobodiť len rozbitím všetkých okov. Aby sa tak stalo, nemôže byť „ženská otázka“ pre socialistov druhoradá.
Symptómom jej vážnosti je nielen presvedčenie niektorých utopických socialistov z prvej polovice 19. storočia (napr. P. Enfantina), že komúny, domácnosti či podniky by vždy mala viesť žensko-mužská dvojica, ale aj hojná pozornosť, ktorú problému zotročenia žien venovali zakladatelia marxizmu (téme sa nevyhýbajú ani v Komunistickom manifeste), či radikálne aktivity zamerané na oslobodenie žien, ktoré po revolúcii v r. 1917 podnikal kolektív Ženotdelu s najvýraznejšími predstaviteľkami v Alexandre Kollontaj, Inesse Armand či Nadežde Krupskej.
Majú nám tieto sto a viac rokov staré náhľady a skúsenosti čo povedať v období, kedy ženy neustále čelia pokusom o obmedzovanie ich reprodukčných práv, kedy sa dvíhajú stavidlá „politickej korektnosti“ (povedzme to po lopate: elementárnej ohľaduplnosti), z úst domácich aj zahraničných lídrov sa valí nehatená mizogýnia a na ženy sa pri hystérii okolo Istanbulského dohovoru hľadí ako na vrece zemiakov, s ktorým kupčia politickí obchodníci? Ghodsee odpovedá jednoznačne: skúmanie histórie prvotného štátnosocialistického progresivizmu v ženských právach (žiaľ, aj neskoršieho regresu) odpovedá na otázky oslobodenia žien nie špekulatívnymi dohadmi, ale jasnou rečou empirickej skúsenosti.
Je pravda, že autorka sa obracia primárne k americkej verejnosti, ktorú sa usiluje presvedčiť o zmysluplnosti opatrení, aké v (strednej) Európe vnímame ako samozrejmosť – od univerzálneho zdravotného poistenia cez hradenú niekoľkomesačnú až -ročnú rodičovskú dovolenku až po dostupnú sieť verejných jaslí a škôlok. Pre slovenských čitateľov je ale kniha zaujímavá čímsi iným: o našej vlastnej štátnosocialistickej minulosti nás učí zasvätenejšie, než ju poznáme my sami. Autorka je k úlohe povolaná nielen tým, že v Bulharsku a Nemecku strávila bezprostredne po rozpade tzv. Východného bloku niekoľko rokov, ale aj tým, že sa tunajšiemu regiónu desaťročia akademicky venuje. Štátne systémy Sovietskeho zväzu a jeho satelitov si Ghodsee neidealizuje a zaujíma k nim kritický postoj, čo obligátne niekoľkokrát zdôrazňuje, navzdory tomu vidí v emancipačnom pokuse východnej a strednej Európy 20. storočia mnoho inšpirácie.
Ne(ne)chajme sa zviesť názvom: pokojne nech nás zvábi k čítaniu, ale neočakávajme len rozpravu o romantických vzťahoch. Kniha je rozdelená do šiestich kapitol rámcovaných poznámkou autorky a úvodom. Ghodsee nás v jednotlivých kapitolách sprevádza všetkými ťažiskovými oblasťami feministicko-socialistickej kritiky kapitalizmu: od systematického znevýhodňovania žien na pracovnom trhu cez spoločenskú kontrolu nad materstvom, možnosti kariérneho rastu žien, samotné partnerské vzťahy a komoditnú sexualitu až po občianstvo a politiku. Menej príťažlivý, ale výstižnejší názov knihy by teda bolo jednoducho znieť: Prečo majú ženy v socializme lepší život.
Naprieč kapitolami Ghodsee venuje mnoho pozornosti ideológii: ako ju vnímala za svojho detstva, kedy bol pri moci Reagan a reklamy na kozmetiku a odevy využívali obraz žien z Východného bloku ako „škaredých káčatiek“ kontrastných ku americkej žene so všetkým, čo ju podľa tamojších korporácií tvorí; ale aj tomu, ako je akákoľvek sociálna agenda v Spojených štátoch prezentovaná ako koketovanie s komunizmom a teda – gulagmi. „Podobne ako európski roľníci kedysi verili, že Boh posvätil kráľov a aristokratov, aby im vládli, dnes mnohí veria, že tí superbohatí zarobili svoje peniaze v čestnej súťaži na voľnom trhu.“ Do kamene tesati – vysvetľovať dnes princíp vykorisťovania a teda skutočnosť, že zisk je odcudzovaním plodov práce iného človeka (bez kontextu by sme sa nebodaj mohli z predchádzajúcich slov domnievať, že hovoríme o krádeži!), je ako presviedčať nevoľníka, že jediné, čo ospravedlňuje jeho biedne postavenie a dáva jeho utrpeniu „zmysel“ (teda Božia vôľa), je výmysel tých, ktorý na ňom profitujú.
Ako to teda s kapitalizmom a ženami je? V stručnosti takto: z rôznych biologických a sociálnych dôvodov sú ženy z hľadiska zamestnávateľa menej atraktívnymi pracovníčkami ako muži – ich pracovná výkonnosť je pre prirodzené reprodukčné cykly kolísavá, vždy existuje prinajmenšom hypotetické riziko, že môžu otehotnieť a tým pádom vypadnúť z pracovného procesu, v patriarcháte nesú zodpovednosť za starostlivosť o domácnosť a členov rodiny, preto sú v práci vyčerpanejšie a ich dochádzka je menej stabilná. Jediný dôvod, prečo sa zamestnávateľovi vyberajúcom si na rovnakú pozíciu medzi mužom a ženou oplatí si vybrať ženu je to, že jej jednoducho zaplatí menej. To ešte hovoríme o tom lepšom prípade, ak žena vôbec má dovolené pracovať a spoločnosť ju v tom podporuje.
Iná situácia ešte relatívne donedávna panovala v západnej Európe a dodnes sčasti panuje v Spojených štátoch. Obraz „tradičnej rodiny“, teda muža-chlebodarcu a ženy, ktorá sa stará o rodinu a domácnosť, môže v amerických povojnových filmoch, seriáloch a reklamách pôsobiť idylicky dovtedy, kým sa nepohneme mimo rámca štylizovanej večere s pečeným moriakom. Ak žena nedostáva mzdu a je závislá na svojom mužovi, nielen, že je smiešne hovoriť o akejkoľvek nezávislosti a slobode, ale navyše sa stáva permanentnou väzenkyňou manželstva: keďže z mzdy nič neodvádza na dôchodok, dostane ho len minimálny – v prípade Spojených štátov ani nehovoriac o zdravotnom poistení. Je prehnané označiť ženu v takejto situácii za otrokyňu?
Akonáhle vláda škrtá sociálne výdavky, prvými obeťami sú ženy: slobodné mamičky, azylantky a absolútna väčšina manželiek, ktoré musia prevziať službu, ktorú dovtedy poskytoval štát, na seba. Ak ženy kvôli rodine či domácnosti uprednostnia čiastočný úväzok, zavše prichádzajú o zamestnanecké benefity naviazané na plný pracovný úväzok. Často sú odkázané na prekérne pracovné podmienky: zástupy kolegýň na materských dovolenkách na dobu určitú, oplzlé reči a sexuálne obťažovanie pri práci, pracoviská ergonomicky uspôsobené mužom a ženám priamo škodlivé. Vyberáme len pár z príkladov, ktorými sa zaoberá Ghodsee. Nielen, že tieto problémy pomenúva a analyzuje, ale aj pristupuje k riešeniam, aké (hoci s nedostatkami) implementovali štátnosocialistické vlády v 20. storočí. Výsledok je jednoznačný: hoci sa Východný blok musel zrútiť pod ťarchou vlastných protirečení, studenú vojnu v kategórii práv a emancipácie žien vyhral. Nejde len o pozorovanie spoza Atlantiku; v rovnakom zmysle sa vyjadrilo viacero emigrantiek z Československa na Západ či tunajšie feministické teoretičky a historičky (pozri napr. práce maďarskej sociologičky Zsuzsy Fergeovej).
Ako je to teda s avizovaným vzťahom medzi interrupčnou legislatívou a ekonomikou? Nejde len o demografiu, ako by sme mohli očakávať. Podľa ekonomickej teórie sexuality, ktorú formulovali Roy Baumeister a Kathleen Vohsová, je ženská sexualita aktívom, ktoré môžu na sexuálnom trhu vymieňať za potrebné statky alebo služby. Keďže autori tejto teórie vychádzajú z premisy, že ženská sexualita má vyššiu hodnotu než mužská, vzniká asymetria ponuky a dopytu. Ak štát poskytuje málo verejných služieb a slabé sociálne zabezpečenie, aby sa ženy materiálne zaistili, musia sa vo väčšej miere spoliehať na svoju sexualitu (a nehovoríme ani zďaleka len o tých, pre ktoré je sexualita živobytím!). A naopak: v socialistickom štáte, kde sú ženy ekonomicky nezávislé a domáce práce sú komunalizované, sa úloha sexuality ako aktíva či komodity minimalizuje (alebo úplne eliminuje) a ženy si môžu užívať sex z iných dôvodov než pre materiálne zabezpečenie sa. A akú úlohu v tom majú interrupcie? Prísna interrupčná legislatíva tlačí cenu sexuality nahor (zvyšuje sa riziko komplikácií, ktoré so sebou prípadné materstvo prináša). Aby sa k nej muži dostali, musia sa viac usilovať, byť ekonomicky výkonnejší. Cieľ je jasný: predstavovať pre ženy z hľadiska ekonomického zabezpečenia atraktívnejších partnerov. Dve ľavicové muchy jednou konzervatívnou ranou: spoločnosť nadobúda sprísňovaním podmienok interrupcií či ich úplným zákazom kontrolu nad ženskými telami a zároveň núti „povaľačov“ a „príživníkov“ sa viac usilovať a produkovať.
Kniha je argumentačne tak robustná (pravda, väčšmi do šírky než hĺbky), že sprostredkovať z jej obsahu v recenzii možno len nepatrný zlomok. Samozrejme, nie všetky predložené návrhy sú nepriestrelné: Ghodsee vidí veľký potenciál v kvótach, ktorými by bolo možné dostať viac žien nielen do politiky, ale aj vedúcich pozícií v rôznych sférach, kde sú dlhodobo ženy zastúpené disproporčne podpriemerne. Síce možno prijať ako dočasnosť kvót, tak aj ich účinnosť, Ghodsee ale nedáva odpoveď na otvorenú otázku spravodlivosti: mali by sa kvóty vzťahovať len na ženy? Netýka sa problém aj iných skupín – etnických, sexuálnych, ľudí so zdravotným znevýhodnením atď.? Nejde tu o zmietnutie návrhu zo stola ani o dehonestačný sklz do absurdity, ale o nevyhnutnosť rozvážiť problém v jeho komplexnosti.
Zhrňme a uzavrime to: Prečo majú ženy v socializme lepší sex je úderným čítaním ako v demaskovaní ideológie démonizujúcej azda najväčší stroskotaný emancipačný projekt 20. storočia, ktorý v istých aspektoch aj po tridsiatich rokoch stále predbieha našu súčasnosť, ale aj v dokazovaní, že boj za práva a rovnosť žien nie je nijakým „liberálnym huncútstvom“, ale dedičstvom socialistickej ľavice a súčasťou samotného zmyslu jej existencie. Nemôžem obísť priznanie, že než som sa do čítania Ghodsee pustil, špecificky ženská kritika kapitalizmu mi bola síce známa, ale zahmlená; s feministickými témami som sa stretával, ale nedokázal som ich systematizovať a usúvzťažniť s hegemonickým socioekonomickým systémom. O dvestoštyridsať strán neskôr je liberálny feminizmus ešte bezzubejší než kedykoľvek predtým a ako ukazujú príklady vynikajúcich antikapitalistických političiek, spisovateliek, aktivistiek atď. zo sveta aj Slovenska, ale aj celkom neznámych žien, ktoré sa hoci len drobnými činnosťami a zásadami vzpierajú bezohľadnému vykorisťovaniu a všeobecnej komodifikácii, ak dnes ktosi kapitalizmus podoberá hrobárovou lopatou, sú to práve ženy.
Prečo majú v socializme lepší sex? Prečítajte si sami.
Kristen R. Ghodsee: Prečo majú ženy v socializme lepší sex
Preložila Zuzana Szabóová
Banská Bystrica: OZ Laputa/Literárna bašta, 2020
Fotografia: sovietsky plagát z 30. rokov 20. storočia, ktorý zobrazuje muža a ženu v rovnosti ako spolupracujúcich súdruhov. Zdroj: Regionálne dejepisné múzeum v Záporoží na Ukrajine/Adam Jones/flickr.com.
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
