Je ochrana životného prostredia či požadovanie priaznivého životného prostredia pre štát nebezpečným extrémizmom? Sú ochranári a environmentalisti bezpečnostným rizikom?
Podľa Správy o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2019 zrejme áno. V správe sa totiž okrem iného uvádza, že „prívrženci ľavicovo-extrémistickej ideológie predstavujú v spoločnosti málopočetnú a názorovo roztrieštenú komunitu, ktorá popri tradičnej kritike predstaviteľov slovenskej pravicovo-extrémistickej scény prejavovala najvýraznejší záujem o problematiku ochrany životného prostredia, klimatické zmeny, v podmienkach SR najmä boj proti ťažbe a spaľovaniu hnedého uhlia. V súvislosti s tým sa zvýšili aktivity slovenských ľavicových extrémistov pri nadväzovaní kontaktov so zahraničnými subjektmi organizujúcimi rôzne formy občianskej neposlušnosti či verejného odporu. Aktívne sa zapájali do svetovej ekologickej kampane Fridays for Future, v ktorej rámci sa pod názvom KLIMAŠTRAJK uskutočnili v niekoľkých slovenských mestách s podporou širšej verejnosti, najmä mládeže, verejné občianske protesty s pokojným priebehom.“
Z tejto formulácie vyplýva, že predkladatelia správy považujú tých, ktorí sa aktívne zapájajú do ekologických kampaní a podujatí zameraných na zvýšenie environmentálneho povedomia za extrémistov.
Nie je to po prvý raz, takže je zjavné, že slovenskí environmentalisti sú dlhodobo v hľadáčiku bezpečnostných zložiek štátu. Bolo by dobré vedieť, či tieto zložky zaraďujú do kategórie extrémistov aj profesionálnych ekológov, klimatológov, učiteľov environmentálnej výchovy a environmentálnych filozofov, ku ktorým sa hlási aj autor tohto textu. Zo zmienenej správy to totiž nie je celkom jasné. Navyše, ak sú environmentalisti, teda ekológovia a ochranári životného prostredia označovaní za extrémistov, môže to znamenať, že ich aj pravidelne sledujú, odpočúvajú im telefóny, monitorujú ich mailovú komunikáciu.
Označenie environmentalistov za extrémistov (čo je závažné obvinenie) zároveň evokuje otázku, či do sledovacieho hľadáčika bezpečnostných zložiek štátu patria aj policajti vyšetrujúci environmentálne zločiny, minister životného prostredia či dokonca aj aktuálna hlava štátu, ktorá opakovane zdôrazňuje, že klimatická kríza je vážna hrozba. A evokuje to aj otázku, či na jednotlivých environmentalistov vedú tajné služby spisy, v ktorých sa zhromažďujú informácie o tom, s kým sa environmentalisti stýkajú, s kým a o čom komunikujú, kde a kedy vystupujú a čo je obsahom ich vystúpení.
Občania (a tými sú aj environmentalisti) by si aj v tejto súvislosti iste zaslúžili vedieť, s akou definíciou extrémizmu bezpečnostné zložky nášho štátu pracujú. Označovať totiž za extrémistov ľudí, ktorí sa dožadujú dodržiavania práv garantovaných v platnej ústave, medzi ktoré patrí aj „právo na priaznivé životné prostredie“ (čl. 44, ods. 1), je prinajmenšom zvláštne. Za extrémistov by sa mali označovať skôr tí, ktorí spochybňujú ústavou garantované práva, či dokonca majú ambíciu perzekvovať, alebo prinajmenšom poškodzovať dobrú povesť tých, ktorí sa týchto práv dožadujú.
Spomenú si ešte členovia vlády, parlamentu, ale aj Slovenskej informačnej služby, že členov Charty 77 prenasledovali štátne orgány v minulom režime za to, že sa dožadovali, aby ČSSR dodržiavala vlastnú legislatívu? Vedia vôbec o tom, že čl. 12, ods. 4 platnej ústavy hovorí, že „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“? Ak áno, ako môžu tých, čo sa dožadujú ústavou garantovaného práva na priaznivé životné prostredie spájať s extrémizmom?
S prehlbujúcou sa klimatickou krízou a pokračujúcou devastáciou životného prostredia je pritom čoraz zjavnejšie, že najzákladnejšie ľudské právo – právo na život – je bezprostredne podmienené práve priaznivým životným prostredím. A aj na to, teda na priaznivé životné prostredie (čiže aj na boj zaň, ktorý by nikto nemal mať právo nazývať extrémizmom) majú občania podľa ústavy právo. Alebo je dôležitejšie chrániť právo na podnikanie, ktoré profituje z devastácie životného prostredia a prehlbovania klimatických zmien?
Článok vyšiel v magazíne Slovo.
Prevzaté so súhlasom autora.
Foto: Svetový klimatický štrajk v Londýne, marec 2019. Autor: Garry Knight, Flickr.
