Rok po skončení druhej svetovej vojny vydal rakúsky neurológ a psychiater Viktor Frankl knihu Ľudské hľadanie zmyslu, v ktorej opísal nielen svoje skúsenosti a pozorovania z osvienčimského tábora, ale ktorou zároveň položil základy svojho celoživotného diela. Je ním existenciálna psychoanalýza a logoterapia, psychoterapeutické postupy, ktorými chcel Frankl pomôcť ľuďom s podobnou skúsenosťou, akou prešiel on sám. Na základe svojej praxe a výskumu dospel k presvedčeniu, že človek je neustále hnaný k hľadaniu zmyslu v každej životnej situácii, t. j. dôvodu, pre ktorý treba ďalej žiť.
Hoci je to práve Frankl, ktorý sa spomedzi súčasných mysliteľov azda najsústredenejšie venuje zmyslu života, dychtivosť po jeho objavení je stará ako filozofia sama. Už Platón vo svojom dialógu Faidón chápe hľadanie zmyslu ako jednu z definičných charakteristík filozofie a úsilie poznať ideál, ku ktorému má ľudské úsilie smerovať, je vlastné aj umeniu a teológii. Ani stáročia intenzívneho hľadania odpovede na jednu zo základných otázok života, o jeho význame (aktuálnu pre antických filozofov aj moderných existencialistov), neposkytli uspokojivý konsenzus.
Zaoberať sa večnou ľudskou otázkou je odvážne aj prirodzené: nijaký hĺbavý človek si nemôže dovoliť ignorovať ju. Vstúpiť so svojou odpoveďou do diskurzu trvajúceho viac než dve miléniá si však už žiada originálny príspevok a neobyčajný rozhľad v spôsoboch, ako si na otázku o zmysle života odpovedali naši predkovia. Ladislav Kováč, biochemik a pedagóg, sa výzvy ambiciózne chopil a rad jeho publikácií sa rozrástol o ďalší príspevok O zmysle ľudského života.
Esej Ladislava Kováča vyšla ako prvý zväzok edície Skica vydavateľstva Absynt, ktoré sa zaoberá prioritne reportážnou literatúrou, ale svoju špecializáciu na – na slovenskom trhu – okrajové žánre potvrdzuje nadviazaním na kultové vydavateľstvo Kalligram. Aj esejistickej Skici, podobne ako iným svojim edíciám, Absynt zaistil nezameniteľný a jednotný dizajn všetkých titulov, o ktorý sa postarala Pavlína Morháčová. Vydavateľstvo dbá nielen o estetiku typografie svojich kníh, ale aj o jej funkčnosť, čo ocenia najmä čitatelia dotvárajúci knihu svojimi poznámkami – formát kníh aj dostatočne široké okraje strán podnecujú k rozvíjaniu myšlienok z textu a ich zaznamenávaniu. Ide o drobnú, no nesamozrejmú a užitočnú dômyselnosť typografického riešenia knihy s ohľadom na žáner.
Ladislav Kováč uvádza svoju esej úryvkom z básne anglického básnika Fulka Grevilla, ktorý nie je v knihe posledným citovaným poetom. Jednotlivé časti eseje sú prekladané básňami vzťahujúcimi sa k téme (zmyslu života), pričom autor myšlienky z nich rozvíja vo vlastnom texte. Okrem inšpirácie spisovateľmi čerpá aj z textov filozofov a prírodovedcov, tie však používa viac ako diskurzívny protipól. Vzhľadom na množstvo existujúcich textov o danej by bol konfrontačný prístup iste podnetný, ale nie je nevyhnutný. Reakcii na niektoré vnímania zmyslu života sa však ani autor tejto eseje nemohol vyhnúť a práve jeho spôsob interakcie s inými textami je jedným z najslabších prvkov eseje. Posmrtný život, asociovaný so spiritualitou a zároveň jeden zo základných pilierov väčšiny náboženských učení, je v eseji odbitý veľmi stručne: „Náboženská viera večného života vo večnom blahu predstavuje logický paradox: večná príjemnosť by znamenala večné návraty všetkého prežívaného po nekonečnú dobu – bez možnosti úniku. Nebo premenené na peklo.“ (s. 78). Ak ideál posmrtného života dáva zmysel stámiliónom veriacich, je priam zarážajúca nedôslednosť použitého argumentu. S akou ľahkosťou je vyslovený, s takou voči nemu možno kontrovať: posmrtný život nepoznáme, preto by sa mohol riadiť paradoxnou, nie aristotelovskou logikou, v ktorej bežne premýšľame. Odpoveď na otázku, prečo večná príjemnosť implikuje večné návraty všetkého prežívaného, ostáva v texte nezodpovedaná. Rozsiahle dielo existencialistov, ďalší relevantný príspevok k téme zmyslu ľudského života, je „vybavené“ jedným odstavcom s kategoriálnym vyhlásením: „Albert Camus a iní existencialisti sa mýlili vo svojom presvedčení, že život je absurdný.“ (s. 85). Dôvod, prečo sa mýlili, ostáva nevysvetlený, čo nie je akceptovateľné ani vzhľadom na čiastočne subjektívny charakter eseje.
Okrem viacerých argumentačne málo vystužených plôch sa v texte vyskytuje niekoľko chýb, ktorým sa dalo predísť dôslednejšou redakčnou prácou – pri pôrodnosti nevyhnutnej na zachovanie populácie sa uvádza hodnota 2,1 percenta na ženu (s. 35), pričom sa myslí 2,1 dieťaťa na ženu. Ani malé množstvo prekladov z angličtiny sa nezaobišlo bez chýb: Ground Zero, pamätné miesto pádu newyorského WTC, je preložené ako „Veľká nula“ – zjavne z mylného východiskového tvaru Grand Zero.
Profesijné zameranie autora eseje nemožno prehliadnuť. Značnú časť textu predstavuje opis fylogenézy človeka a predovšetkým prvá polovica knihy pôsobí viac ako vedecko-popularizačný článok než kontemplatívna esej o zmysle života. Východiská textu sú pozitivistické a spirituálna perspektíva nedostáva nijaký priestor. Autor človeka označuje za „hyperemocionálneho živočícha“ (s. 10) a práve túto jeho črtu považuje za východiskovú pre celé ďalšie uvažovanie o ľudskom živote. Priestor na premýšľanie o zmysle je tak úzko a prísne vymedzený. Na jednej strane to možno považovať za metodologickú precíznosť, na strane druhej vylučuje autor z dialógu, ku ktorému čitateľa prizýva, mnohých, ktorí s nastolenými východiskami nesúhlasia. Hoci v poslednej stati úvodného príhovoru deklaruje: „Môj mladý priateľ, nesúhlas so mnou. Pokúšaj sa o alternatívne výklady tých empirických dát, ktoré ti predkladám a z ktorých vychádzajú moje úvahy,“ materialistická prizma vnímania života je od idealistickej natoľko vzdialená, že spirituálne založenému čitateľovi poskytne síce zaujímavé, no k téme málo podnetné čítanie. Pozitívom materialistického prístupu je všímanie si (a solídna analýza) zásadných posunov v hodnotových paradigmách: „Deti sa stávajú drahým luxusom a finančné nároky na ich výchovu a vzdelávanie vysoko prekračujú výdavky na obstarávanie si takmer neobmedzených a okamžitých príjemností.“ (s. 66). Ak je pre človeka „archetypálnym“ zmyslom života starostlivosť o potomkov, pod vplyvom technologických zmien 21. storočia môže vidieť svoje poslanie v starostlivosti o deti a rodinu menej a menej ľudí. Uvedené nevyplýva z neuchopiteľnej, zato „zľudovenej“ morálnej dekadencie, ale je dôsledkom pozorovateľného vplyvu a interakcií v trojuholníku jednotlivec – spoločnosť – technológie.
Obdobné vízie, ktoré nemusia vzbudzovať radosť, sú prezentované aj na iných miestach textu: že virtuálne sexuálne služby môžu doviesť ľudstvo k vyhynutiu, je len jeden z príkladov. Ladislav Kováč však v technológiách nevidí len ohrozenie, ale predstavujú podľa neho aj nádej pre vyriešenie globálnych problémov. V kapitole Ultimátny optimizmus si kladie otázku, či bude virtuálna realita tým, čo oslabí vzhliadanie obyvateľov krajín tretieho sveta k materiálnemu blahobytu Západu. Provokatívnu otázku formuluje ako rečnícku, zároveň jej prisudzuje „najväčší nárok na myslenie“ (s. 78).
Ak je Kováčova esej nazvaná O zmysle ľudského života a zároveň je pilotným vydaním edície Skica, je prirodzené, že čitateľské očakávania sú vysoké. Je to práve názov knihy, ktorý ich vytvára. V prípade predmetnej publikácie, žiaľ, titul len ľahko korešponduje s obsahom knihy. Sám autor v záverečnej kapitole píše: „Považuj túto knižôčku za moje osobné svedectvo o význame kultúry pri využívaní a doplňovaní toho, čím nás vybavila príroda.“ (s. 88). Táto veta vystihuje úvahy profesora Kováča omnoho presnejšie, než ich súborný názov. Hoci nás kniha nesprevádza ani dejinami uvažovania o jednej z elementárnych ľudských otázok, ani sa analyticky nezaoberá všetkými problémami, na ktoré pri hľadaní zmyslu hĺbavý človek narazí, stále je dôstojným reprezentantom svojho žánru. Kováčova esej totiž v intenciách žánru provokuje k mysleniu, ponúka originálnu perspektívu a súhru subjektívneho aj objektívneho poznania. Táto kniha sa zrejme bude lepšie vynímať na poličke vedľa prírodovedeckých publikácií pre laickú verejnosť než medzi filozofickou lektúrou či veľkými beletristickými dielami existencialistov. Zostáva ďalej hľadať odpoveď na otázku: pre čo sa oplatí žiť?
Ladislav Kováč: O zmysle ľudského života
Krásno nad Kysucou: Absynt, 2018
Text bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Fraktál 3/2019.
