Text Thomasa Jeffreyho Mileya bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu ROAR, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Vo svete čoraz pevnejšie ukotvená tyrania kapitalistických spoločensko-majetkových vzťahov vedie ľudstvo k ďalším vojnovým konfliktom a ekologickej katastrofe. Ohrozený je samotný život na planéte: patologický rozpor medzi imperatívom rastu vstavanom v kapitalizme a vyčerpateľnosťou prírodných zdrojov sa ešte viac vyostruje. Zakorenené prekážky kolektívnej racionality, ktoré musíme úspešne prekonať, ak sa chceme vyhnúť tragickému a brutálnemu vyhynutiu, sú v celosvetovom meradle nepredstaviteľné.
Zúfalo potrebujeme nový revolučný internacionalizmus, ktorý bude platformou na koordináciu a prepájanie lokálnych bojov proti globálnemu kapitalizmu a proti prepojeným systémom dominancie – etnicity, rasy, rodu – nad prírodou. Strašidlo nacionalizmu naďalej kráča v pätách hegemonických spoločenských imaginácií, hatiac tak spĺňanie urgentnej úlohy organizácie antikapitalistického odporu pod aj nad úrovňou národného štátu.
Časti ľavice robia kroky v ústrety novej taktike národného populizmu v čase, keď namiesto toho potrebujeme dôsledný internacionalizmus. Už sme si mali príležitosť vidieť, ako dopadne koketovanie ľavice so sociálnym šovinizmom: dôsledky na ľudí boli devastačné. Neexistuje hodnoverný dôvod, prečo veriť, že opätovné osedlanie koňa nacionalizmu nás tentokrát konečne privedie k socializmu.
Naopak, máme dobré dôvody byť voči týmto krokom ešte viac skeptickí. Nielen, že sú globálny rozsah a koordinácia kapitalistickej produkcie, financií a dôsledkovo aj politickej dominancie intenzívnejšie a kohéznejšie než kedykoľvek predtým, ale súčasná situácia dokonca nahráva obnove sľubov o renesancii „zlatých čias“ utópie sociálnodemokratického razenia. Ešte znepokojivejšie však sú nové sociálnodemokratické programy ako produkt kompromisov, najmä v oblasti zahraničnej politiky – hovoríme predovšetkým o politikách neoimperiálneho zastrašovania, sankcií, agresie a pľundrovania prírodných zdrojov. Čo je horšie, než pristúpiť na kompromis? Byť komplicom.
Časy, keď proletár nemal vlasť
Uprostred 19. storočia Marx a Engels mali odvahu vyhlásiť slávnu vetu: „Proletár nemá vlasť.“ Základy proletárskeho internacionalizmu možno nájsť v absencii politickej reprezentácie a materiálnej integrácie v rámci národného štátu. Pracujúca trieda najprv ležala pod národom, neskôr sa postavila nad neho. „Nacionalizácia“ proletariátu sa rozbehla v posledných dekádach 19. storočia, vrcholila však v prvých desaťročiach 20. storočia.
Povinná školská dochádzka za účelom vytvorenia gramotnej a nacionalizovanej masy pracovnej sily; mobilizácia do vojnovej mašinérie znamenajúcej samovražednú obetu v totálnej vojne – práve to boli motívy a mechanizmy, ktoré poháňali vpred „nacionalizáciu“ más kapitalistickým filtrom. „Nacionalizácia“ a štátmi podporované nacionalizmy boli výsledkami zámerných rozhodnutí štátnych admirálov kormidlujúcich svoje národné lode búrlivými morami éry typickej ústupom demokracie, expanzie kapitalizmu a imperializmu a hrozbou vojny medzi impériami.
Výstižnými slovami Erica Hobsbawma: všetky verzie nacionalizmu, ktoré sa predrali na povrch, mali jednu spoločnú črtu: „odmietanie nových proletárskych socialistických hnutí, a to nielen preto, že boli proletárske, ale aj preto, že boli vedome a militantne internacionalistické či prinajmenšom nenacionalistické.“ V rozhodujúcej predohre bezprecedentných udalostí ľudskej deštrukcie súhrnne označovaných ako prvá svetová vojna súťažil o priazeň masový nacionalizmus proti ďalším konkurenčným ideológiám – „najmä triedne ukotvenému socializmu“ – a túto súťaž nacionalizmus napokon tragicky vyhral.
Druhá internacionála napokon ustúpila k sociálnodemokratickému oportunizmu a z neho sa šíriacej nákaze nacionalizmu. Solidarita pracujúcej triedy bola podmývaná vplyvmi porciovania a dobývania sveta, drvená v kontexte rivality impérií a napokon pochovaná v zákopoch prvej svetovej vojny.
Vo vzorovom prípade Nemecka Rosa Luxemburgová slávne diagnostikovala a pokúsila sa vysvetliť oportunizmus ako základnú prekážku víťazstva revolučného boja, popísala ho ako patologický, no historický fenomén, ktorý presvedčivo interpretovala prizmou historického materializmu ako pliagu spojenú s bujnením maloburžoáznej mentality podporovanej rastom Nemeckej sociálnodemokratickej strany a jej byrokratizácie. Oblúk straníckej organizačnej trajektórie bol takýto: od malej skupiny profesionálnych revolucionárov k čoraz väčšiemu zhluku reformistických byrokratov.
Táto trajektória reflektovala nárast štátu v Nemecku, ale aj vo väčšine Európy a Severnej Ameriky v tzv. „kapitalistickom jadre“. Dialo sa tak od začiatku druhej polovice 19. storočia a udalosti sa stali ešte vyhrotenejšími na úsvite veku imperialistickej dobyvateľskej horúčky.
Len revolucionári najvernejší veci, ktorí nie náhodou patrili medzi najvplyvnejších teoretikov a najdôslednejších kritikov imperializmu, najmä Lenin a Luxemburgová, ale aj všetci jednotlivci a organizácie tvoriace Zimmerwaldské hnutie, boli skutočne verní princípom internacionalizmu. Len oni sa ukázali ako schopní odolávať tlaku hegemonických trendov „národnej integrácie“ a napokon aj kapitulácie pred bojovými idolmi národa.
Kam zmizla masová vzbura? Kam zmizla vôľa postaviť sa nezmyselnej a brutálnej smrti? Kam zmizla solidarita svetových pracujúcich? Kam zmizla ich vôľa zjednotiť sa, zbaviť sa okovov, ktoré ich vzájomne spútavali naprieč národnými hranicami a napriek nim? Dokonca aj viera Rosy Luxemburgovej sa začiatkom vojny otriasla. Vo väzenskej cele, v ktorej napísala Juniov pamflet, vyjasnila proti sebe stojace alternatívy v známej fráze „socializmus alebo barbarstvo“, ktorú Luxemburgová pripísala Engelsovi.
Vtedy a jedine vtedy, ak by mal fénix svetovej revolúcie povstať z popola katastrofy, by sa ľudstvo mohlo vyhnúť bezodnému pádu do „barbarizmu“, svojrázne presného výrazu. Nič menšie než svetová revolúcia bolo tým, čo antikapitalistickí internacionalisti považovali za nevyhnutný výstup a rozuzlenie spoločenských rozporov, krízy a vojny. Alternatíva pre nich bola nemysliteľná či prinajmenšom nevysloviteľná.
Rosa Luxemburgová proti boľševizmu
Keď vypukla Ruská revolúcia, internacionalisti – Luxemburgová, Trocký a Lenin – ju vítali s nadšením ako predvoj a spúšťač svetovej revolúcie. Kritérium, podľa ktorého všetci najprominentnejší revolucionári – prinajmenšom tí držiaci sa marxistickej tradície – posudzovali úspech alebo zlyhanie „lokálnej“ revolúcie, bolo to, či slúžila k roznieteniu svetovej revolúcie.
Všetci vynikajúci marxistickí internacionalisti sa zhodli: revolúcia, ktorá ma zvrhnúť kapitalizmus, nemôže byť svojim rozsahom iná, než svetová. Lenin sám si len ťažko vedel predstaviť Ruskú revolúciu bez „ďalších dôsledkov“ – taká by bola „odkázaná sama na seba“. Ako Paul Mattick pozoroval už dávno, Lenin si uvedomoval, že „nápor imperialistických národov proti boľševikom by zlomil revolúcii väz, ak by ju nezachránil proletariát západnej Európy.“
Hoci sa svetová revolúcia neuskutočnila, vládnuci boľševici nezložili zbrane a nevzdali sa. Namiesto toho sa rozhodli improvizovať, teda mocnejšie sa pripútať k moci, preniknúť hlbšie do štátneho aparátu a pokračovať v projekte „socializmu v jednej krajine“. Hypercentralizovaná diktatúra boľševikov v štáte s jednou stranou; v strane hypercentralizovaná diktatúra ústredného výboru nad straníkmi; v ústrednom výbore hypercentralizovaná diktatúra generálneho tajomníka. Sumár: diktatúra strany nad proletariátom či ľudom ako takým.
Takýto bol vládny model marxisticko-leninistického demokratického centralizmu v praxi – najmä v ZSSR, ale s istými obmenami aj vo všetkých krajinách, kde následne marxizmus-leninizmus získal vplyv. Výsledkom najčastejšie bola transformácia na štátnokapitalistické „rozvojové“ diktatúry. Ide o tyranický model poriadne vzdialený od emancipácie ľudstva načrtnutej napr. v Marxových raných prácach alebo zobrazení diktatúry proletariátu v neskoršej práci venovanej Parížskej komúne, je vzdialený dokonca aj Leninovým predstavám vyjadreným v Štáte a revolúcii, diele, ktoré napísal v predvečer revolúcie.
Keby len žila Luxemburgová! Je potrebné upozorniť, že martýrska smrť Rosy Luxemburgovej a jej súdruha Karla Liebknechta z januára 1919 znamenala obrat vo svetovej histórii: moment, kedy vlna revolúcie ustúpila k odlivu a opačným smerom sa začal valiť fašizmus.
Červená Rosa mal iste pravdu v jej ranej kritike organizačnej štruktúry boľševikov, ktorú pranierovala za jej autoritársky štýl a propagáciu „slepého podvolenia všetkých straníckych orgánov aj v najmenších detailoch straníckemu centru, ktoré myslí a koná za všetkých“ – tieto slová formulovala už v r. 1904. Hoci to môže znieť kontroverzne, Červená Rosa mala tiež viac pravdy než mýlky v svojej húževnatej opozícii nacionalizmu vo všetkých jeho podobách. Bola to ona, nie boľševici, kto sa ukázal ako „prezieravejší voči rizikám číhajúcim v nacionalizme, ktoré môžu ohroziť revolučný internacionalizmus“.
Luxemburgová správne zdôrazňovala spojitosť oportunizmu boľševikov a ich obhajoby dogmy národného sebaurčenia. Za ostrú kritiku si vyslúžila výsmech a ohováranie. Treba uviesť na správnu mieru, že Rosa Luxemburgová nebola proti slobode národov; bola jej prívržencom. Jacob Talmon však upozorňuje, že bola len čestnejšia, triezvejšia a priebojnejšia než boľševici v jej konštatovaní, že „socializmus nemôže byť dosiahnutý národnooslobodzovacími bojmi“ a naopak, „sloboda národov môže byť dosiahnutá jedine medzinárodnou sociálnou revolúciou“. Syntéza týchto výrokov ju doviedla k programovému záveru, že „prvý a kategorický imperatív bol roztaviť všetky národnostné rozdiely v jednotný protiimperialistický front“.
To je ľahšie povedať než urobiť; náročnejšie uviesť do praxe než vysloviť.
Protikolonialistické vedomie
Prvá svetová vojna a boľševická revolúcia sa nemuseli nevyhnutne rozšíriť naprieč celou Európou a podnietiť tak svetovú revolúciu, ako revolucionári sprvu dúfali a chápali ako nevyhnutnosť. Tieto udalosti však rozhodne prispeli k presakovaniu protikolonialistického vedomia naprieč kolonizovaným svetom – branná povinnosť koloniálnych subjektov zapojiť sa do imperiálnych vojen v tomto procese zohrala významnú rolu.
Ako zdôraznil Timothy Mitchell, kým „Leninovo vyhlásenie, že ihneď po prevzatí moci musí mať ‘každý národ želajúci si nezávislosť‘ právo ‘rozhodnúť o vlastnej podobe štátu v slobodných voľbách,‘“ si medzi kolonizovanými národmi získalo masívnu odozvu, v skutočnosti „odzrkadľovalo širšie hnutia proti násiliu a nespravodlivosti Impéria objavujúce sa na niekoľkých kontinentoch.“
Napokon, Leninova vlastná teória imperializmu bola z rozhodujúcej časti derivátom práce J. A. Hobsona, britského liberála, ktorý vykreslil zjavne paradoxné prepojenie medzi Leninovými a Wilsonovými ideami sebaurčenia. Hobson „podporoval afrikánske republiky porazené Britániou v juhoafrickej vojne“, skamarátil sa s afrikánskym vojenským a politickým lídrom Janom Smutsom, „ktorý bojoval proti Britom, no neskôr vyjednal včlenenie búrskych republík do Juhoafrickej únie“ a ktorý sa neskôr spojil so svojim „starým priateľom“ v britskej vojnovej vláde, aby sa „podieľal na formovaní povojnového usporiadania“.
Ako Mitchell provokatívne, no presvedčivo dokazuje, bol to Smuts, kto „v skutočnosti formuloval ‘nápad’ sebaurčenia, neskôr pripisovaný Woodrowovi Wilsonovi“. Vzor sebaurčenia v praxi? Nič iné než „rozvoj samosprávy v Južnej Afrike, ktorá sa stala vzorom posilňovania bielych a ďalšieho oslabovania nebielych“.
Skúsenosť búrskych republík formovala „širšie riešenie požiadaviek príslušných národov po prvej svetovej vojne“ spôsobom, ktorý transformoval „požiadavku demokratizácie na výrazne odlišný princíp sebaurčenia, či, inými slovami, ‘súhlasu ovládaných’“. Inštitút sebaurčenia sa vyjavil ako alternatíva k výraznejším demokratickým požiadavkám, ako efektívny prostriedok proti hrozbe povstania svetového ľudu – vo výsledku sa dekolonializácia ukázala ako vyváženie váh a posun k neokoloniálneho globálneho systému „decentralizovaného despotizmu“, ak by sme mali siahnuť po Mamdaniho najpríhodnejšom označení.
Rosa Luxemburgová vynikla v prekuknutí zbožného chorálu sebaurčenia. Proti Leninovi presvedčivo argumentovala, že „kým pretrváva kapitalistický štát, obzvlášť, kým imperialistická svetová politika podmieňuje vnútornú a medzinárodnú politiku jednotlivých štátov, právo národov na sebaurčenie nemá nič spoločné s jeho realizáciou ako v čase vojny, tak ani mieru.“
Luxemburgová sa dokonca z tejto analýzy odhodlala vyvodiť ďalekosiahle závery, aby svojich spolubojovníkov za každú cenu vystríhala podľahnutiu čaru nacionalizmu. Ako vytyčuje Mattick, Luxemburgová vo svojich varovaniach prorokovala, že „akákoľvek socialistická politika, ktorá odmietne zohľadniť danú historickú situáciu a ktorá sa uprostred víru svetového diania nechá ovládať výhradne izolovanými perspektívami jedinej krajiny, je vopred odsúdená k neúspechu.“ Presnejší popis a diagnózu inherentných obmedzení taktík, stratégií a (nedostatku) princípov, ktoré si osvojila Tretia internacionála, by sme sotva našli.
Spolu s Luxemburgovou a proti Leninovi sa vo veci sebaurčenia žiada spytovať vzťah medzi revolučným internacionalizmom a antiimperializmom. Mattickovými slovami by sme mohli argumentovať, že antikapitalistický internacionalizmus rozhodne musí byť antiimperialistický. V danej historickej situácii si nemôžeme dovoliť klamať sa, že zatočenie s imperializmom môže byť dosiahnuté inak, než prekonaním kapitalistického systému v tzv. „rozvinutom kapitalistickom jadre“. Kým toto prekonanie nenastane, môžeme si byť istí, že skôr či neskôr „oslobodenie od jedného typu imperializmu vyústi do podrobenia sa inému“.
Čítanie Rosy Luxemburgovej s Fanonom
V nedávnom článku pre Al Jazeeru Hamid Dabashi nazval Luxemburgovú „nedocenenou hrdinkou teórie postkolonializmu“. Je to možno prehanné vyjadrenie, ale Luxemburgovej revolučný internacionalizmus má rozhodne viac spoločného s postkolonialistickými mysliteľmi, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Frantz Fanon žil dosť dlho na to, aby zažil „nástrahy národného vedomia“ a formuloval svoju skúsenosť, že „nacionalizmus, vábivá pieseň, ktorá ľudí viedla k povstaniu voči svojim utláčateľom, sa zadrhne a odumrie v deň, kedy sa vyhlási nezávislosť“.
Fanon bol vskutku presný v svojich pozorovaniach o degenerácii straníckej politiky v rámci postkoloniálneho kontextu. Odmietal rodiaci sa nacionalistický despotizmus a zakrádajúcu sa korupciu. Domnieval sa:
Po dosiahnutí nezávislosti sa strana dostane do fázy neobyčajnej letargie. Revolucionári sú privolávaní jedine k tzv. manifestáciám, medzinárodným konferenciám či oslavám nezávislosti. Miestni stranícki predsedovia dostanú posty v administratíve, strana samotná sa stane administratívou a revolucionári sa roztratia v dave a príjmu prázdny titul občana. (…)
Po niekoľkých rokoch sa rozkol v strane preukáže ako nevyhnutný a ani najpovrchnejší pozorovateľ neprehliadne, že strana – už len kostra svojej niekdajšej sily – slúži už iba k paralyzovaniu ľudu. Strana, ktorá sa v priebehu vojny obracala k celému národu, sa rozpadá na kúsky. Intelektuáli, ktorí v predvečer nadobudnutia nezávislosti vstupovali do strany, dnes svojim postojom dávajú najavo, že tak nekonali z nijakého iného dôvodu než uchmatnúť si svoj podiel koláča nezávislosti. Strana sa stáva nástrojom osobného kariérneho rastu.
Aj napriek uvedenému ostal Fanon vo svojej formulácii liečby na predmetnú epidémiu azda prehnane optimistický a naivný: „Ak chcete, aby sa krajina vyhla úpadku, zakopnutiam a zaváhaniam, musíte vykonať rázny krok od vedomia národného k vedomiu politickému a sociálnemu“. Retrospektívne boli Smuts a Hobson realistickejší, keď národné vedomie vyhodnotili ako protijed a alternatívu voči vytváraniu vyhliadok na revolučne-internacionalistické napádanie tyranie globálneho kapitalizmu. Národné vedomie rozpustilo radikálne tvrdenia o globálnej nespravodlivosti do nevinného naratívu medzinárodnej pomoci.
Ako menej naivné sa u Fanona ukázali jeho dva dodatočné a vzájomne prepojené myšlienky: prvá sa týka životnej nevyhnutnosti popasovať sa s výzvou „politického vzdelávania“, druhým, úzko prepojeným bodom je nevyhnutnosť „radikálnej decentralizácie“. Otvoriť ľuďom myseľ a „prebudiť ich“ pre Fanona znamená „umožniť zrod ich inteligencie“. Túto úlohu si netreba mýliť s „politickým prejavom“. Znamená to „neúnavne a vášnivo usilovať sa učiť ľud, že všetko závisí na ňom; že ak budeme stagnovať, nesieme za to kolektívnu zodpovednosť, a ak budeme napredovať, sme si strojcami pokroku sami.“
Fanon pokračuje, že na to, aby mohla byť táto revolučná pedagogika uvedená do praxe, „aby sa ľudom skutočne dostala pod kožu“, radikálna decentralizácia je nevyhnutná. Politické vzdelávanie o sebaurčení, ktoré bude porozumené a praktikované doslova ako preberanie zodpovednosti do vlastných rúk – takto radikálne decentralizačne premýšľa Fanon o sebaurčení. Vytvára tak zásadný dialektický protipól k Luxemburgovej dôslednému revolučnému internacionalizmu.
Za kultom národa
Nielen, že národ ako mystifikovaný základ istej komunity porazil na kritických križovatkách minulého storočia revolučné, na triede založené alternatívy, ale bol aj inštitucionalizovaný a inkorporovaný do vzdelávacieho systému, masmédií, štátnej byrokracie a politických strán nevynímajúc sociálne demokracie.
Sociálnodemokratické sily so svojimi spojencami v odborovom hnutí dokázali zabrániť ešte väčšej komodifikácii, ktorá v kapitalizme mohla nastať – hovoríme najmä o severe a západe Európy v dekádach po druhej svetovej vojne, keď sociálne práva obyvateľstva rástli pod kuratelou sociálneho štátu. Vyžiadalo si to však svoju daň – pracujúca trieda sa stala dezorganizovanou a depolitizovanou, stala sa prinajmenšom pasívnym vnímateľom politiky, často však ani len to a zredukovala sa na súbor konzumentov. Toto ochabovanie, ak nie smrť triedneho vedomia pomohlo vydláždiť cestu následnému víťazstvu neoliberalizmu, triumfu kultu trhu – nehovoriac už o oživenom kulte národa.
Rôznorodosť spôsobov, akými bolo národné vedomie inštitucionalizované, a časté odkazy politikov na šovinistické, exkluzívne a patriarchálne koncepcie národnej suverenity za účelom rozdeľovania a zneužívania vykorisťovaných a utláčaných efektívne utlmili popularitu a schopnosť medzinárodnej empatie, solidarity, lojality a spolupatričnosti.
Kult národa obmedzuje horizonty nášho kolektívneho vedomia. Podmýva našu kapacitu chopiť sa kolektívnej racionality tvárou v tvár akútnym sociálnym a politickým problémom. Tie musíme riešiť spoločne ako príslušníci ľudstva, ak stojíme o príležitosť zmeniť celosvetový systém spoločensko-vlastníckych vzťahov.
Takáto zmena je akútne nutná nielen v mene spravodlivosti. Privilégiá plutokratov, tyranov a vojnových štváčov musia byť kriticky spochybňované a oni sami musia byť hnaní pred zodpovednosť, pretože ich nenásytnosť, ich baženie po moci, ich smrtiaca hlúposť a kolosálna nezodpovednosť doslova ohrozujú budúci život na tejto planéte. Kým však kult národa mystifikuje naše vedomie, ostaneme bezmocní – alebo, čo je ešte horšie, ostaneme komplicmi odsúdenými pomáhať a zdokonaľovať ich zločiny.
Existuje dlhá história zločinov spáchaných v mene národa, najmä v mene tých národov, ktoré možno označiť za „veľmoci“. Vlastne často práve vďaka zločinom minulosti si dnes túto nálepku môžu prisvojiť. V tomto zmysle nie sú zločiny minulosti len vecou histórie, ale aj prítomnosti. A zasahujú nás aj v inom zmysle – klamstvá a propaganda ospravedlňujúce minulé zločiny rezonujú aj dnes, hoci nemusia byť explicitne vyslovované. Niekedy stačí nespravodlivosť nechať vyblednúť a vytratiť sa, alebo jednoducho prekryť v úsilí o uvalenie historickej amnézie.
Ak klamstvá a propagandu zdedené z minulosti nebudeme priamo konfrontovať a zámerne dekonštruovať – v mene pravdy a cieľa vyššieho než je len vyrovnanie sa s minulosťou, v mene spravodlivej kompenzácie poškodených, budú aj naďalej záťažou kolektívneho pocitu viny. Budú kontaminovať kolektívne podvedomie a preto doň nevyhnutne presiaknu a budú určovať kontúry súčasného spoločenského povedomia.
To je dôvod, prečo konflikty a tabu zakorenené v kolektívnej pamäti sú vždy nespravodlivé v tom, ako deformujú naše vnímanie minulosti. Zároveň sú často ústredné v boji o hegemóniu v súčasnosti: ženú zástancov statusu quo proti priaznivcom alternatívnych projektov usilujúcich o premenu existujúcich štruktúr vzťahov materiálnej a mocenskej sily. „História všetkých mŕtvych generácií váži toľko, čo nočná mora v sne živých.“
My, ľavičiari, musíme jednoznačne a bez ústupkov odmietnuť vzrastajúci sociálny šovinizmus. Pracujúci si musí opäť uvedomiť, že nemá vlasť. Medzinárodná spolupatričnosť a spolupráca kapitalistickej triedy efektívne podkopáva a odvoláva triedne kompromisy a obmedzenia komodifikácie, ktoré boli vybojované a inštitucionalizované na úrovni národného štátu v reakcii na kolektívne požiadavky organizovaných pracujúcich.
Dôsledok? Pracujúca trieda je ešte viac dezorganizovaná, rozdrobená, izolovaná. Viac než kedykoľvek predtým je roztrúsená po svete, je zložená z mnohých etník, z ktorých niektoré národ presahujú a iné sú jeho podmnožinou. Ak má byť triedny boj opäť roznietený – ako lokálne, tak aj globálne – je nevyhnutné sa podľa toho zariadiť a organizovať.
Thomas Jeffrey Milley je prednášajúci politickej sociológie na Katedre sociológie na Cambridge. V rámci svojho výskumu sa zaoberá komparatistikov nacionalizmov a teóriou demokracie. Aktuálne pracuje na projekte zaoberajúcom sa bojmi za sebaurčenie v 21. storočí. Jeho posledná kniha, napísaná spolu s Federicom Venturinim, je Your Freedom and Mine: Abdullah Öcalan and the Kurdish Question in Erdogan’s Turkey (Black Rose, 2018).
Zdroj ilustračnej fotografie: pexels.com
