Ako sa vyslobodiť z väzenia konzumu? Jedno percento si s nami robí, čo chce. Ukazujú nám to prípady Panama Papers a rokovaní o TTIP. Spoločným menovateľom týchto dvoch globálnych goríl je ich spojenie s miestom, kde sa nachádzame – väzenie konzumu.
Toto väzenie na prvý pohľad vyzerá ako príjemné miesto. Obklopuje nás farbami, plagátmi, heslami, potrebami a túžbami, ktoré môžeme uspokojiť nespočítateľným množstvom spôsobov. Núti nás vyberať si. A keďže možností je veľa, často si vyberáme dlhú dobu a upadáme do zmätkov.
Napokon sa dostávame do situácie, v ktorej prestávame vedieť, čo to vlastne chceme. Tento proces mimo iného zahmlieva vzťah medzi našimi potrebami a hodnotami a výber sa napriek ďalším a ďalším možnostiam stáva paradoxne ťažším. Sme uväznení voľným trhom.
Nešťastne uchopená myšlienka
Ľudská myseľ vyzerá v pretlaku informácií prichádzajúcich z mašinérie voľného trhu nasledovne: v záplave možností uspokojiť sa rôznorodými produktami a službami nám zostáva tak málo priestoru na manévrovanie, až máme pocit, že neexistuje cesta von. Do tejto šlamastiky sa dostávame aj preto, lebo sme myšlienku voľného trhu úplne nepochopili. Čo by nám v súčasnosti prospelo, je zmieriť sa s tým – a môžeme si pritom kľudne priznať, že voľný trh je skutočne krásna idea.
Aj Adam Smith, ktorý ako jeden z prvých začal o voľnom trhu uvažovať, bol presvedčený o jeho nebezpečenstvách. Tie videl najmä pri aplikácii voľného trhu na veľké spoločnosti. Jeho funkčnosť si totiž vedel predstaviť len na úrovni lokálnej – v rámci komunít či malých obcí. Len takáto aplikácia vedela zabezpečiť, že si osoh tejto myšlienky dokáže relatívne rovnako užiť celé lokálne spoločenstvo ľudí, nielen vyvolení jednotlivci, ktorí trh riadia. To však, ako vieme aj z prípadov Panama Papers či TTIP, v našej globálnej spoločnosti neplatí.
Na úteku
Nepochopením myšlienky voľného trhu sme politikmi, korporáciami, či predajcami neprestajne frustrovaní a stresovaní. Nie sme totiž ani napriek ich prísľubom schopní naplniť naše potreby a túžby využitím toho, čo nám ponúkajú. Prostredie možnosťami preplneného trhu nás preto skôr obťažuje než uspokojuje. Dôkazom tohto je aj dnešný paradox vyspelých a rozvinutých spoločností: aj keď sa máme historicky lepšie ako kedykoľvek predtým, sme ako spoločnosť a jednotlivci viac a viac nespokojní. Pociťujeme prázdnotu a nevidíme miesto, kam by sme pred ňou mohli utiecť.
Práve tento pocit prázdnoty, tento pocit nemožnosti naplniť naše túžby však vie byť sám o sebe uzdravujúci. Liekom môže byť vnímanie tohto pocitu ako novootvorený priestor. Priestor na budovanie niečoho “nového”. Priestor budovať únikové cesty na slobodu nielen pre seba, ale aj pre ďalších ľudí. Že je takéto uvažovanie realistické, je možné pozorovať napríklad na príbehu Detroitu.
Nové svety v ruinách súčasnosti
Pôvodne farmárske mesto na severe USA premenil Henry Ford na začiatku 20. storočia na metropolu automobilového priemyslu. S cieľom dostať automobil do každej americkej rodiny a s rastúcim dopytom rástli aj nároky na produkciu. Rozmach Detroitu založený na jedinom odvetví však predznamenával krízu a úpadok.
Ekonomickou globalizáciou po druhej svetovej vojne sa voľný trh roztrúsil po celej planéte. Výroba automobilov sa veľmi rýchlo stala oveľa rentabilnejšou napríklad v krajinách Ázie ako Čína a India. Pracovných miest začalo v Detroite ubúdať. Jeho nezamestnaní obyvatelia začali mesto opúšťať a mestská kasa, závislá na výbere daní, prichádzala o finančné zdroje na správu mesta a jeho štvrtí. V šesťdesiatych rokoch tak nastal postupný úpadok, citeľný najmä na predmestiach.
Tie dnes vyzerajú podobne ako predmestia New Orleans po ničivom hurikáne Katrina: opustené, rozpadajúce sa domy, zatvorené obchody a školy, trávou prerastené chodníky a kriminalita sa stali charakteristikami tejto bývalej výkladnej skrine industrializmu. Posledný klinec do rakvy zatĺkol Detroitu súčasnou finančnou krízou zapríčinený bankrot General Motors a následne aj mesta ako takého. V krízou zdecimovaných mestských štvrtiach však na seba nový život nenechal dlho čakať. Aktuálne vyrastá v podobe ožívajúcich lokálnych komunít, ktoré v miestach bezvládia vytvárajú nové formy spolunažívania.
Ich spoločným menovateľom je pestovanie zeleniny na opustených pozemkoch a jej komunitné zdieľanie. Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať ako hipsterský výstrelok, je to skôr z núdze cnosť. Vysťahovaním približne milióna obyvateľov z týchto mestských častí za ostatných 50 rokov totiž zostali predmestia Detroitu bez infraštruktúry zaručujúcej stabilné dodávky potravín. Ľudia, ktorí v týchto štvrtiach zostali, sa celkom prirodzene pustili do zakladania komunitných záhrad. Jeden po druhom, ako jednotlivci, okolo ktorých následne vyrástli susedské komunity.
Pestovanie im ide tak dobre, že z neho majú ambíciu vytvárať udržateľný model produkcie, ktorý by ich vedel zabezpečiť aj finančne. Detroit sa tak z príkladného priemyselného mesta stal v priebehu polstoročia príkladným miestom katastrofálnych následkov ekonomického systému a jeho kríz. Jeho súčasná transformácia z neho však opäť robí akýsi vzorový model. Tentokrát toho, ako žiť v pomerne bezpečnom vzťahu s globálnym trhom a jeho súčasnými či budúcimi kolapsmi.
Každú z detroitských susedských komunít, každé políčko, ktoré obrábajú a spravujú, môžeme považovať za symbol možností nových svetov. Tie nie sú ani tak radikálne odlišné od toho starého, len zdôrazňujú iné, funkčnejšie charakteristiky ľudského spolunažívania – ekonomiku zdieľania, priamu demokraciu a konsenzus, ako aj inventívnosť, ktorú nás naučila naplno využívať paradoxne práve industriálna modernita. Aj preto je možné vidieť súčasnosť Detroitu ako budúcnosť mnohých ďalších miest.
Skúsenosti z nových svetov
Pri pohľade na Panama Papers a TTIP nejednému z nás príde mašinéria globálneho trhu nedotknuteľná. Hranicu medzi nami a ním si môžeme predstaviť ako airbag nafúknutý prázdnotou. A aj keď to tak niekedy nevyzerá, máme tu okrem plávania v prázdnote ľahostajnosti ďalšie dve možnosti. Môžeme na protest do tohto airbagu kopať, šťuchať či pichať a snažiť sa o jeho prasknutie. Alebo môžeme vystúpiť z nášho zdemolovaného auta a hľadať inú, novú koncepciu fungovania spoločnosti.
Priama demokracia, zakladanie lokálnych komunít, rodová rovnosť alebo dôraz na recipročné medziľudské vzťahy patria medzi princípy, ktoré sa v praktickej rovine v našom súčasnom systéme príliš neprejavujú. Ich aktívnou realizáciou sa však vieme dostať nielen k novým pohľadom na svet, v ktorom sme uväznení – vieme sa dostať k úplne novým svetom. A to už nie je len pasívne sledovanie, ale cesta za novou, doposiaľ nepoznanou skúsenosťou. Nejde nám pri neprestajnej snahe uspokojovať naše túžby práve o ňu?
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: commons.wikimedia.org
