Milé čitateľky a milí čitatelia,
prinášame Vám rozhovor z prvého slovenského blogu o francúzskej politike a spoločnosti www.politiquefrance.sk. Výročie pádu Bastily (14.7) sa pomaly, ale isto blíži. Robespierre, Danton, Marat, Mirabeau, Talleyrand-Périgord…. Pri téme francúzskej revolúcie sa nám vynárajú z pamäti samé mužské mená. No boli aktérmi revolúcie skutočne iba samí muži? Dnes vám ponúkame rozhovor s francúzskou historičkou, ktorá sa vo svojej novej knihe venuje angažovanosti žien vo Veľkej francúzskej revolúcii. Ako si môžete prečítať, ich úloha a snaženie neboli vôbec bezvýznamné a marginálne.
Historička, profesorka francúzskej renesančnej literatúry Eliane Viennotová je špecialistkou na politické dejiny žien vo Francúzsku. Po dielach Francúzko, ženy a moc. Vynález salického práva. 5.-16. storočie (Perrin, 2006) a Francúzsko, ženy a moc. Odpor spoločnosti. 17.-18. storočie (Perrin, 2008) publikovala knihu Amodernita bola mužská. 1789-1804 (Perrin, 2016), kde diskutuje o revolučnom období.
Čítajúc vašu knihu sme udivení rozsahom účasti žien na dianí počas Francúzskej revolúcie…
Ženy boli prítomné v mobilizáciách, ktoré viedli k zvolaniu Generálnych stavov v januári 1789. V zachovaných tzv. zošitoch sťažností (do ktorých prítomní na zhromaždeniach písali svoje priania a žiadosti, pozn. redakcie) nie je o nich veľa zmienok, ale od jesene 1789 si ženy berú slovo, navrhujú, spisujú petície… Rovnako ako všetci ostatní, vďaka myšlienkam revolúcie ženy získali. Zúčastňovali sa rokovaní, participovali na diskusiách, v kluboch, vysvetľovali, že je im potrebné udeliť práva a pomerne rýchlo sa im darí presviedčať revolucionárov a to najmä na vidieku.
Vidíme ich, ako sa chopili iniciatív, napríklad „vlasteneckých darov“, ktoré začali v septembri 1789, napríklad skupina parížskych umelkýň ponúka slávnostne svoje šperky, aby doplnili štátnu pokladnicu. Zorganizovali tiež iniciatívu veľkého pochodu na Versailles 5. a 6. októbra 1789, pretože ich požiadavky neboli vypočuté. S národnou gardou nútia kráľa, aby sa presunul do Paríža do Tuilerejiského paláca, kde sa následne presunie ťažisko politického diania, keďže o pár dní na to sa z Versailles do tuilerijskej jazdiarne presunú aj zasadania Ústavodarného zhromaždenia.
Počas celej revolúcie sú ženy prítomné pouličných bojov, tak ako aj v bojoch o kontrolu nad obecnými samosprávami, rovnako na revolučnej ako aj kontrarevolučnej strane. Od roku 1791 sa mobilizujú tiež proti„dechristianizácii“. No sú stále viac aktívne aj v ľudových hnutiach. A často sa púšťajú do seba, keď neprídu vyzbrojené kopijami a vidlami…
Bolo teda v roku 1789 vyzbrojených veľa žien?
Áno a noviny v začiatkoch popisujú túto mobilizáciu s veľkým entuziazmom. Zdá sa to neuveriteľné, pretože na rozdiel od Jany z Arku nebolo vo francúzskej historiografii veľa žien v zbroji. No musíme si uvedomiť, že za Ancien Régime bolo tiež veľa žien vyzbrojených, len preto, že chránili svoje domy. Od raného stredoveku kroniky hovoria o účasti na obrane obliehaných miest alebo tiež o hrdinských činoch niektorých. A bojovali tiež v armádach ako napríklad sestry Fernigové.
Takisto sa ženy zoskupovali v regiónoch, keď bolo v krajine vyhlásené nebezpečenstvo. Tvorili „prápory Amazoniek“ a muži ich dobrovoľne trénovali. Pauline Léonová, jedna z vodkýň Spoločnosti republikánskych revolucionárok, predstavila petíciu 319-tich Parížaniek, ktoré požadovali to, aby si mohli urobiť výcvik pre obranu vlasti. A muži túto mobilizáciu dlhodobo vítali.
Popisujete skutočný rozkvet teoretických textov, historických analýz a pamfletov týkajúcich sa postavenia a slobody žien. Aké boli ich starosti?
Okrem zošitov sťažností, petícií a listov, ktoré sú často stručné, nachádzame množstvo textov, anonymných alebo podpísaných iniciálmi, trošku rozvinutejšie od gramotných žien, ktoré boli vybavené aj znalosťami z oblasti práva, histórie, rétoriky. Protestovali proti revolucionárom, ktorí ich chceli odstaviť od volebného alebo legislatívneho procesu. Tieto ženy zanechávali poučné texty o histórii svojho pohlavia, o mizogýnii (chorobný odpor voči ženám, pozn. redakcie). Ich spisy kontrastujú s konvenčnými myšlienkami o ženách revolúcie, ktoré nerobili nič okrem toho, že sa dožadovali chleba a pri štrikovaní sa vyžívali v divadle popráv.
Niektoré boli skutočnými teoretičkami. Poznáme dnes napríklad Olympiu de Gougesovú, autorku Deklarácie práv ženy a občianky, ktorá si myslela, že „táto revolúcia sa podarí iba vtedy, až keď všetky ženy budú presvedčené o svojej biednej situácii a rozsahu práv, ktoré v spoločnosti stratili“. Iné tiež písali dôležité texty.
Marie-Madeleine Jodinová, bývalá Diderotova korešpondentka, navrhovala Legislatívne zámery pre ženy, ktoré sprevádzali celú oblasť občianskych a trestných reforiem. V decembri 1790 Holanďanka Etta Palmová, zakladateľka prvého parížskeho feministického krúžku Vlastenecká spoločnosť a dobročinnosť priateliek pravdy,publikovala Pojednanie o nespravodlivosti zákonov v prospech mužov na úkor žien. V tej istej je v obehu veľa článkov, petícií, návrhov zákonov, ktoré redigujú skupiny žien. Chcela som ukázať rozsah schopností týchto žien a archeológiu feministického vedenia, ktorým sa „kŕmili“.
Je potrebné povedať, že ženy-revolucionárky sa mali čoho obávať. Veľmi rýchlo im boli odmietnuté akékoľvek politické práva…
Od konca roka 1789 ženy odsudzujú svoje vylúčenie z nových práv schválených zhromaždením. Často si hovoríme, že revolucionári zabudli na ženy. Ak sa aj tvorcovia Deklarácie práv človeka a občana vyjadrovali niekoľko mesiacov nejasne, lídri revolúcie veľmi rýchlo pochopili, že by mohli stratiť svoje mužské výsady. Takže urýchlene zaviedli rozlišovanie medzi občanmi „aktívnymi (muži, ktorí sa tešili politickým právam) a „pasívnymi“ občanmi (väčšina mužov a všetky ženy).
Potom ľud a ženy, ktoré stále viac a viac vstupovali na scénu, dostali strach: tieto kategórie boli ponechané iba mužom. Ústava z roku 1793 urobila občanov zo všetkých, zatiaľ čo ženy sa nikdy nestali občiankami a boli dekrétom demobilizované. Za štyri roky sa veci stali úplne jasnými: muži zo svojej moci neprenechali ženám nič.
Počas a po jakobínskom terore boli ženské kluby zatvorené a ženám bolo nariadené, aby sa vrátili domov. Prečo?
Pretože ženy odmietli zohnúť chrbát a to napriek zákonom, ktoré im odnímali právo zúčastňovať sa na politickom živote. Od jesene roku 1793 sa upevnil jakobínsky teror, bola popravená kráľovná, potom Olympia de Gougesová, Manon Rolandová a mnoho ďalších, ženské kluby boli zatvorené na základe dekrétu. Iné revolucionárky boli zatknuté a osočované v novinách.
Po neúspešnom povstaní v júli 1794, ktoré viedlo k pádu a zatknutiu Robespierra a jeho režimu boli stále ženy, ktoré hájili ducha revolúcie. V máji 1795 Konvent zakázal, aby sa vytvárali zhromaždenia z viac ako piatich osôb. Ženy boli prenasledované v uliciach. Rozvinula sa forma kontrarevolúcie, k moci sa dostalo bohaté meštianstvo, tzv. zlatá mládež (obdobie tzv. bieleho teroru vykonávané reakcionárskymi a konzervatívnymi skupinami, kontrarevolučnými monarchistami, pozn. redakcie), ktorá napádala jakobínky a mlátila ich, aby sa vrátili domov.
Sme aj dnes tendenčný, pokiaľ ide o takéto vytláčanie žien?
Rozhodne… Francúzsko je jedna z posledných krajín, kde sa hovorí o „právach muža“ („droits de l’homme“; francúzske „l´homme“ označuje tak muža ako aj človeka) a nie o „ľudských právach“ („droits humains“). Elity odmietajú čeliť významu tejto formulácie a diskrimináciám, ktoré to umožňuje. Nezabúdajme, že v roku 1993, keď feministické hnutia spustili mobilizáciu za rovné zastúpenie žien, Francúzsko bolo s Gréckom na poslednom mieste v Európe s menej ako 5 % žien vo svojom parlamente. Teraz je na 60. pozícii v celosvetovom meradle. Dnes akoby zostávame uzavretí v tejto idei roku 1789, že práva sú iba tie „mužské“. A pre veľa ľudí to znamená: ak má muž všetky politické práva, má tiež právo na všetko ostatné.
Zdroj: politique.FR podľa lemonde.fr. Redakčne krátené.
Foto: Portrét z roku 1789. Zobrazuje ženy-revolucionárky vo Versailles. Autor: anonym
