Ako je možné, že sa krajina s najväčšími zásobami ropy ocitla v kríze a ľudia trpia nedostatkom potravín a liekov? Presne pred rokom uvalila Trumpova administratíva na Venezuelu tvrdé sankcie, ktoré ešte viac zhoršili jej ekonomiku a zabránili možnosti zotaviť sa.
Banky zatvorili zahraničné účty a zastavilo sa vyplácanie ziskov zo štátom vlastnenej rafinérie CITGO situovanej v USA. Krajina tak nemôže platiť za dlh dividendami, avšak ani ho reštrukturalizovať a vziať si iný. Za normálnych podmienok by bolo možné oddialiť splatenie dlhu výmenou za nové štátne dlhopisy, finančným inštitúciám a jednotlivcom z USA je to však zakázané. Splátky sú tak oveľa väčšie a veľké výdaje musia tiecť von na jeho splatenie.
Situáciu ešte viac sťažil kolaps cien ropy, keďže 95% exportov a väčšinu ziskov Venezuely predstavuje práve „čierne zlato“. Do krízy sa ale krajina dostala už v roku 2014, keď bola cena ropy ešte vysoká. Finančnému úpadku predchádzali politické zlyhania. Vládu Nicolása Madura, ktorý na poste vystriedal obľúbeného prezidenta Cháveza, dnes aj niektorí niekdajší spojenci charakterizujú ako nekompetentnú, neefektívnu a nezodpovednú. Zlyhávajúci systém kolíšucej meny závislej od cien ropy sa nepodarilo napraviť. Výsledkom toho stavu bolo prekvitanie čierneho trhu, devízových špekulácií, hromadenia a pašovania palív a potravín, a korupcia.
V súčasnosti, po piatich rokoch po tom, ako Maduro prevzal moc, žije viac ako 80% obyvateľov v chudobe. Nemôžu si dovoliť kúpiť jedlo ani lieky, a regály v obchodoch sú prázdne. Milióny pesos, ktoré vlastnia, nemajú v časoch hyperinflácie takmer žiadnu hodnotu. Mnohí majú hlad, nemajú prácu, no napriek tomu sa v májových voľbách priklonili k Madurovi. Ten má aj počas krízy popularitu vyššiu ako prezidenti Mexika, Kolumbie, či Brazílie. Médiá to vysvetľujú tak, že Madurova podpora vychádza z popularity jeho predchodcu. Nespomínajú však, čo tu bolo predtým.
Od 80-tych rokov nastúpila krajina cestu neoliberálnych pravicových reforiem. V čase, keď sa k vláde dostal Chávez bola chudoba takmer 50%. Obrat nebol vecou jedného muža, stálo za ním obrovské sociálne hnutie, ktoré vyšlo z extrémnej chudoby, vykorisťovania a prehliadania sociálnych problémov. Očakávaná zmena nepriniesla len tanečnú zábavu a pravidelné príhovory prezidenta v rádiu. Proces bolivarskej revolúcie umožnil, aby sa zisky z nerastných surovín krajiny konečne dostali aj k tunajším obyvateľom. Chudoba klesla na 26%, nezamestnanosť z 15% na 7%, extrémna chudoba sa takmer vytratila a HDP na hlavu vzrástol jeden a polkrát. Okrem toho sa zvýšil príjem kalórií, negramotnosť bola vykorenená, a miliónom ľudí sa po prvýkrát dostalo zdravotnej starostlivosti.
Po výmene na prezidentskom poste a otrasení dôvery v revolučný proces sa vrátili sociálne problémy. Madurovo znovuzvolenie nazvali Spojené štáty „urážkou demokracie“. Jedným z hlavných dôvodov bol znemožnenie znovu kandidovať dvom opozičným lídrom, Leopoldovi Lópezovi a guvernérovi Henriqueovi Caprilesovi. Zvyčajne vykresľovaní ako „tí dobrí“, s Maríou Corinou Machadovou sa v roku 2002 podieľali na puči proti Chávezovi, krytom USA. Machadová vtedy dokonca podpísala dekrét na zrušenie zvolenej národnej rady, ústavy a najvyššieho súdu. V roku 2014 bola spolu s Lópezom hlavnými protagonistami násilných protivládnych protestov, pri ktorých došlo usmrteniu 43 ľudí a ničeniu vládneho majetku. Za podnecovanie k násilnostiam a zločinecké sprisahanie dostal López 14 rokov väzenia. V USA by bol jeho rozsudok pravdepodobne tvrdší…
Protesty ale neustali a ich účastníkmi sú prevažne belosi zo strednej a vyššej strednej triedy. No proti nedostatku potravín pochodujú aj chudobní a takí, ktorí nie sú proti vláde. Davové násilie nadobudlo dokonca podobu lynčovania a rasových útokov. Terčom sa stávajú tiež verejné školy, kultúrne centrá, verejná doprava, či kliniky. Opozícia ale nie je jednotná a časť z nej sa podieľala na voľbách. Americký prezident Trump dokonca namiesto dialógu nevylúčil ani vojenský zásah. Jeho administratíva a spojenci sa zatiaľ usilujú škrtiť vládu ekonomicky dovtedy, kým sa obyvateľstvo nepridá na druhú stranu. Takmer dve tretiny Venezuelčanov však odmietajú sankcie, ktoré opozícia podporuje a stavia sa tak na stranu cudzej veľmoci. Namiesto ďalšieho utrpenia by skôr privítali, aby si vláda s opozíciou sadli a vyjednali spoločné riešenie.
Bez externej pomoci sa ekonomika Venezuely nebude môcť nadýchnuť. Otázka je, či príde zo Spojených štátov, alebo napríklad z Číny, ktorá, na rozdiel od USA či MMF, nepodmieňuje investície tým, ako majú vyzerať ekonomické politiky daného štátu. Cieľom by malo byť zavedenie súboru nových ekonomických opatrení, ktoré by stabilizovali menu, zastavili odliv kapitálu, zvýšili produktivitu a posilnili zahraničné investície. Jedným z podstatných krokov, ako by to chcela vláda dosiahnuť, je dať do obehu novú menu, prepojenú s kryptomenou Petro, krytú ropou a ďalšími nerastnými surovinami. Bol by to spôsob, ako sa dostať z ekonomickej slučky, ktorá sa okolo Venezuely sťahuje.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Foto: Prázdny balíček skromnej potravinovej pomoci, ktorý rozdáva vláda ľuďom. Zdroj: Wikimedia Commons.
