Meritokracia – viera, že bohatstvo a moc by mali byť rozdeľované na základe schopností, talentu a úsilia jednotlivca – je rozšíreným spoločenským ideálom. Clifton Mark však vo svojom texte poukazuje na to, že meritokratické princípy vedú k vzniku práve tých nerovností, proti ktorým sú namierené, a v ľuďoch podporujú sebectvo a narcizmus. Z anglickojazyčného portálu Aeon preložil Martin Makara.
„Ak dievčatko, ktoré sa narodilo do najťažšej chudoby, má rovnakú šancu uspieť ako ktokoľvek iný, potom napĺňame naše hodnoty…“ Barack Obama vo svojom inauguračnom prejave v r. 2013
„Musíme sa postarať o to, aby americké firmy a pracujúci hrali férovú hru.“ Donald Trump vo svojom inauguračnom prejave v r. 2017
Meritokracia sa stala dominantným spoločenským ideálom. Politici naprieč ideologickým spektrom opakovane siahajú po myšlienke, že ovocie úspechu – peniaze, moc, práca, vzdelanie – by malo byť prerozdeľované na základe schopností a úsilia. Najbežnejšou metaforou je tohto prístupu je „férová hra“ – hra za rovnakých podmienok a pravidiel – v rámci ktorej hráči môžu zaujať takú pozíciu, ktorá najlepšie zodpovedá ich spoločenskej hodnote. V konceptuálnom a morálnom poňatí meritokracia predstavuje opak napr. dedičnej aristokracie, v rámci ktorej je spoločenská pozícia jednotlivca podmienená náhodou, komu sa človek narodí. Meritokracia spravodlivo oceňuje tých, ktorí sa snažia, nie výhercov jackpotu už pri narodení.
Väčšina ľudí si nemyslí, že svet by mal byť riadený meritokraticky; väčšina ľudí si myslí, že on už tak riadený je. V prieskume, ktorý sa uskutočnil v r. 2009 v Spojenom kráľovstve, sa až 84 % respondentov vyjadrilo za to, že pre úspech je tvrdá práca „nevyhnutná“ či „veľmi dôležitá“. O sedem rokov neskôr Brookings Intitute zistil, že 69 % Američanov verí, že ľudia sú oceňovaní podľa svojej inteligencie a schopností. Respondenti v oboch krajinách verili, že vonkajšie faktory, ako je šťastie či pôvod z vyššej triedy, sú pre úspech omnoho menej dôležité. Hoci sú takéto postoje najbežnejšie práve v týchto dvoch krajinách, podobné myšlienky sú rozšírené po celom svete.
Hoci je viera, že kľúčom k úspechu sú zásluhy, nie šťastie, veľmi populárna, je zároveň dokázateľne mylná. Nielen preto, že samotné schopnosti sú z veľkej časti výsledkom šťastia. Talent a schopnosť vyvinúť vytrvalé úsilie, niekedy súborne nazývané „odhodlanosť“, nezanedbateľnou mierou závisia na genetickej výbave jednotlivca, ako aj na jeho výchove.
To sme ešte nehovorili o šťastných okolnostiach, ktoré sprevádzajú každý príbeh úspechu. Americký ekonóm Robert Frank vo svojej knihe Úspech a šťastie (Success and Luck, 2016) vymenúva náhody, ktoré pomohli zakladateľovi Microsoftu Billovi Gatesovi zázračne zbohatnúť, alebo samotnému autorovi knihy žať úspech na akademickom poli. Šťastena rozdáva schopnosti a vytvára prajné okolnosti, v ktorých sa kvet schopností môže rozvinúť do plodov úspechu. Nič proti úsiliu a talentu úspešných ľudí. Uvedené príklady sú však dôkazom, že spojenie medzi schopnosťami a ich zúročením je slabé a prinajlepšom nepriame.
Toto podľa Franka platí najmä pri mimoriadnych úspechoch v prostredí, ktoré je súťaživé. Určite existujú programátori, ktorí sú podobne schopní ako Gates. Napriek tomu z nich však nie sú najbohatší ľudia na svete. V súťaživom prostredí síce mnohí majú schopnosti, ale len málo z nich uspeje. Čo robí rozdiel? Šťastie.
Viera v meritokraciu je nielen mylná, ale podľa čoraz väčšieho množstva psychologických a neurovedeckých výskumov robí ľudí sebeckými, voči sebe nekritickými a dokonca náchylnejšími k diskriminácii. Meritokracia nie je len chybná; je škodlivá.
Tzv. „ultimatum game“ je bežným psychologickým experimentom, v rámci ktorého jeden hráč (ponúkajúci) obdrží istú sumu peňazí a jeho úlohou je vytvoriť ponuku pre druhého hráča (prijímajúci), ako si peniaze spoločne rozdeliť. Prijímajúci ponuku môže prijať alebo odmietnuť. Ak ju odmietne, ani jeden z hráčov nedostane nič. Experiment bol opakovaný tisícky raz a zvyčajným výsledkom je, že ponúkajúci navrhne druhému hráčovi relatívne vyrovnané rozdelenie. Ak sa napr. delí sto dolárov, väčšina ponúk sa pohybuje medzi štyridsiatimi a päťdesiatimi dolármi.
Jedna z variácií tejto hry ukazuje, že domnienka lepších schopností než má protihráč vedie k sebeckejšiemu správaniu. Vo výskume Pekinskej normálnej univerzity si účastníci experimentu pred samotnou hrou zmerali sily vo fiktívnom teste schopností. Hráči, ktorí boli zámerne navedení myslieť si, že sú lepší, v hre ponúkali spoluhráčom nižšie sumy než tí, ktorým sa v teste schopností nedarilo. Toto pozorovanie potvrdzujú aj ďalšie výskumy. Ekonómovia Aldo Rustichini z Minnesotskej unvierzity a Alexander Vostroknutov z Maastrichtskej univerzity zistili, že hráči, ktorí boli najprv podrobení testu schopností, boli pri prerozdeľovaní cien omnoho skúpejší než hráči, ktorí si pred experimentom zahrali hru so silným prvkom náhody. Už len vedomie vlastných schopností vedie človeka k prijatiu nerovných výsledkov. Hoci toto poznanie platilo pre všetkých účastníkov experimentu, obzvlášť výrazné bolo u „víťazov“.
Výskum venovaný vďačnosti naopak ukázal, že uvedomovanie si významu šťastia zvyšuje štedrosť. Frank cituje výskum, podľa ktorého už len jednoduché pripomenutie si podielu vonkajších faktorov (šťastie, pomoc od druhých) na úspechu, ktorí respondenti zažili, ich viedlo k zvýšenej veľkorysosti. Tá bola výrazne nižšia u respondentov, ktorí si mali pripomenúť vnútorné faktory (vlastné úsilie a schopnosti).
Znepokojujúce je, že už len samotné osvojenie si princípov meritokracie ako hodnoty povzbudzuje diskriminačné správanie sa. Emilio Castilla, ktorý sa na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT) zaoberá manažmentom, a sociológ Stephen Benard z Indianskej univerzity skúmali pokusy implementovať meritokratické princípy, ako napr. odmeňovanie na základe výkonnosti, v súkromných firmách. Zistili, že vo firmách, ktoré meritokratické princípy považujú za svoju ústrednú hodnotu, manažéri veľkorysejšie odmeňovali mužov, hoci ženy podávali totožný pracovný výkon. Vo firmách, kde meritokratické princípy neboli explicitne prijaté ako hodnota, sa táto diskrepancia neprejavila.
Je to prekvapivé, pretože nestrannosť je srdcom morálnej stránky meritokracie. „Férová hra“ má zabrániť nespravodlivým nerovnostiam založeným na rode, rase ap. Castilla a Benard však zistili, že pokusy o implementáciu meritokratických princípov paradoxne vedú práve k tým druhom nerovností, proti ktorým sú namierené. Výskumníci tvrdia, že tento „paradox meritokracie“ vzniká preto, že explicitné prijatie meritokratických princípov ako hodnoty dáva subjektu vedomie vlastnej superiórnej morálnej hodnoty. Uspokojený subjekt má menšiu tendenciu skúmať svoje vlastné správanie a hľadať v ňom symptómy predsudkov.
Meritokracia je mylným a nepríliš prospešným presvedčením. Podobne ako pri iných ideológiách, aj meritokracia láka na ospravedlňovanie statusu quo vysvetľujúc, prečo v spoločenskom rebríčku ľudia patria tam, kam patria. Ide o známy psychologický princíp – ľudia majú tendenciu veriť, že svet je spravodlivý.
Meritokracia súčasný stav nielen legitimizuje, ale svojim prívržencom aj lacno lichotí. Ak je úspech podmienený schopnosťami, každá životná výhra môže byť poňatá ako logické vyústenie osobných cností a úsilia. Meritokracia je najviac sebaoslavným zo všetkých spôsobov distribúcie bohatstva. Ideologická alchýmia meritokracie mení majetok na sebachválu, materiálnu nerovnosť na osobnú nadradenosť. Bohatým a mocným meritokracia udeľuje diplom produktívnych géniov. Najzreteľnejšie to vidno u elít, ale na každý úspech sa možno dívať okuliarmi meritokracie. Maturita, umelecký úspech, pekné úspory na účte – to všetko môže byť dôkazom talentu a úsilia. A naopak: zlyhania sú dôsledky osobných nedostatkov, čiže tí, ktorí sú na spodku spoločenského rebríčka, si tam aj zaslúžia ostať.
To je dôvodom, prečo sú diskusie o tom, nakoľko je úspech dielom vlastnej snahy a nakoľko rôznych privilégií, také výbušné. Spory vyvstávajú nielen o tom, kto si čo zaslúži, ale aj o tom, nakoľko sa o to zaslúžil a nakoľko to skutočne vypovedá o hodnote človeka. V meritokratickom diskurze môže byť už len zmienka o úspechu ako dôsledku „šťastia“ urážkou. Uznanie vplyvu vonkajších faktorov pre meritokratov znamená zníženie či popretie významu schopností jednotlivca.
Hoci meritokracia úspešným lichotí a morálne ich tľapká po ramene, mala by byť zavrhnutá. Nielen ako presvedčenie o tom, ako svet funguje, ale aj ako všeobecný spoločenský ideál. Meritokracia je mylná a viera v ňu povzbudzuje sebeckosť, diskrimináciu a ľahostajnosť voči biede tých, ktorých šťastena obchádza.
Clifton Mark je publicista zaoberajúci sa politickými teóriami, psychológiou a témami spojenými so životným štýlom. Žije v Toronte.
