Nedávne nemecké voľby poznamenali koniec 16-ročnej vlády Angely Merkelovej. Yanis Varoufakis pre magazín Jacobin opisuje, ako sa stala najdôležitejšou mierovou líderkou Európy – na škodu samotnej Európy.
Úpadok poháňaný bohatstvom
Moc Nemecka je výsledkom troch obrovských prebytkov: jeho obchodného prebytku, štrukturálneho prebytku federálnej vlády a prílevu peňazí iných ľudí do frankfurtských bánk v dôsledku pomaly prebiehajúcej a nikdy nekončiacej krízy eura.
Zatiaľ čo sa Nemecko topí v hotovosti v dôsledku týchto troch prebytkov, táto hotovosť sa väčšinou premrhá. Namiesto toho, aby sa presmeroval do infraštruktúry budúcnosti, verejnej alebo súkromnej, buď sa exportuje (napr. investuje do zahraničia), alebo sa použije na nákup neproduktívnych aktív v Nemecku (napríklad berlínske byty alebo akcie spoločnosti Siemens).
Prečo nemôžu nemecké spoločnosti alebo federálna vláda produktívne investovať tieto potoky peňazí v Nemecku? Pretože – a v tom spočíva časť tohto krutého paradoxu – dôvodom, prečo tieto prebytky existujú, je to, že nie sú investované! Inak povedané, za vlády pani Merkelovej Nemecko uzavrelo faustovskú dohodu: obmedzením investícií získalo prebytky od zvyšku Európy a sveta, ktoré potom nemohlo investovať bez toho, aby neprišlo o svoju budúcu schopnosť získavať ďalšie prebytky.
Keď sa pozrieme hlbšie na ich pôvod, obrovské prebytky, ktoré dali Nemecku pod vedením pani Merkelovej moc, sú dôsledkom donútenia nemeckých a neskôr aj európskych daňových poplatníkov zachraňovať v rámci vytvorenia humanitárnej krízy na okraji Európy (obzvlášť Grécka) pochabých frankfurtských bankárov – čo bol prostriedok, ktorým Merkelovej vláda uvalila na nemeckých aj nenemeckých pracujúcich (samozrejme neúmerne) bezprecedentné škrty.
Stručne povedané, nízke domáce investície, všeobecné škrty a poštvanie hrdých európskych národov proti sebe boli prostriedkami, ktorými Merkelovej vlády presúvali bohatstvo a moc k nemeckej oligarchii. Žiaľ, tieto prostriedky viedli aj k rozdelenému Nemecku, ktoré teraz prichádza o ďalšiu priemyselnú revolúciu v rámci rozdeľujúcej sa Európskej únie.
Pan-európsky socializmus pre nemeckých bankárov
V roku 2008, keď banky na Wall Street a v Londýne krachli, Angela Merkelová naďalej rozvíjala svoj imidž držgrošskej a finančne rozvážnej železnej kancelárky. Ukazujúc moralizujúcim prstom na márnotratných bankárov Anglosféry, ju jej prejav v Stuttgarte dostal až na predné strany časopisov, keď navrhla, aby sa americkí bankári poradili so švábskou gazdinkou, ktorá by ich pri spravovaní financií mohla čosi podučiť. Predstavte si jej zdesenie, keď ju krátko nato zaplavili úzkostlivé telefonáty jej ministerstva financií, centrálnej banky a jej vlastných ekonomických poradcov, ktorí všetci vysielali tú istú nepochopiteľnú správu: Kancelárka, naše banky taktiež zbankrotovali! Aby bankomaty fungovali, potrebujeme injekciu 406 miliárd eur z peňazí švábskych gazdiniek – už včera bolo neskoro!
Práve takto došlo k otráveniu politiky. Keďže sa svetový kapitalizmus zmietal v kŕčoch, Merkelová a Peer Steinbrück, jej minister financií za sociálnu demokraciu, zavádzali úsporné opatrenia pre nemeckú pracujúcu triedu a obhajovali štandardnú, sebazničujúcu mantru uťahovania opaskov uprostred všemocnej recesie. Ako by sa teraz mohla postaviť pred svojich vlastných poslancov v parlamente – ktorým roky kázala o cnostiach šetrenia, keď šlo o nemocnice, školy, infraštruktúru, sociálne zabezpečenie a životné prostredie -, a poprosila ich, aby vypísali kolosálny šek pre bankárov, ktorí ešte niekoľko sekúnd predtým plávali v potokoch peňazí? Tak ako si núdza vynucuje pokoru, kancelárka Merkelová sa zhlboka nadýchla, vstúpila do nádherného federálneho spolkového snemu navrhnutého Normanom Fosterom, oznámila zlú správu svojim ohromeným poslancom a odišla s požadovaným šekom.
Aspoň to už máme za sebou, musela si pomyslieť. Až na to, že sme nemali. O niekoľko mesiacov neskôr si ďalšia záplava telefonátov vyžiadala obdobný počet miliárd pre tie isté banky. Prečo? Grécka vláda sa chystala vyhlásiť bankrot. Ak by sa to stalo, 102 miliárd eur, ktoré by dlhovalo nemeckým bankám, by sa stratilo a krátko nato by vlády Talianska, Grécka a Írska pravdepodobne nesplatili pôžičky nemeckým bankám v hodnote zhruba pol bilióna eur. Vedúci predstavitelia Francúzska a Nemecka mali v stávke asi 1 bilión eur, aby nedovolili gréckej vláde povedať pravdu; teda priznať sa k bankrotu.
Vtedy si prišiel na svoje tím Angely Merkelovej, ktorý našiel spôsob, ako zachrániť nemeckých bankárov druhýkrát bez toho, aby Bundestagu oznámil, že to je to, čo robia: Druhú záchranu svojich bánk by vykreslili ako akt solidarity s európskymi kobylkami, gréckym ľudom. A prinútili ostatných Európanov, dokonca aj oveľa chudobnejších Slovákov a Portugalcov, zaplatiť pôžičku, ktorá by na chvíľu šla do pokladnice gréckej vlády, než skončila u nemeckých a francúzskych bankárov.
Slováci a Fíni, ktorí si neboli vedomí skutočnosti, že skutočne platia za chyby francúzskych a nemeckých bankárov, verili, že musia znášať dlhy inej krajiny. V mene solidarity s neznesiteľnými Grékmi teda pani Merkelová zasadila medzi hrdé národy semená nenávisti.
Vzhľadom na to, že Merkelová vždy trvala na tom, aby si Grécko zobralo najväčšiu pôžičku v histórii – ako súčasť skrytej druhej záchrany nemeckých bánk (pozri vyššie) – najpravdepodobnejšie vysvetlenie je zároveň najsmutnejšie: jej dvojitý nein, ktorý trval niekoľko mesiacov, dokázal v gréckom premiérovi vyvolať také zúfalstvo, že nakoniec súhlasil s najdrvivejším programom šetrenia v histórii. Dve záchranné akcie tak boli zabité jednou záchranou: Merkelová druhýkrát tajne zachránila nemecké banky. A na celom kontinente sa začali šíriť univerzálne úsporné opatrenia, ako požiar v lese, ktorý sa začal v Grécku a potom sa rozšíril všade, vrátane Francúzska a Nemecka.
Do trpkého konca
Pandémia ponúkla Angele Merkelovej poslednú šancu spojiť Nemecko a Európu.
V marci 2020 v rámci harmonizovanej paniky po celoeurópskych lockdownoch trinásť predsedov vlád EÚ, vrátane francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, požadovalo od EÚ vystavenie spoločného dlhu (takzvaný eurobond), ktorý by pomohol presunúť rastúci štátny dlh zo slabých ramien členských štátov na EÚ ako celok, aby sa zabránilo masívnym škrtom v gréckom štýle v post-pandemických rokoch. Kancelárka Merkelová neprekvapivo povedala nein a ponúkla im cenu útechy vo forme fondu obnovu, ktorý nerobí nič, čo by pomohlo zvládnuť rastúce národné verejné dlhy – alebo pomohlo premeniť nahromadené prebytky Nemecka na dlhodobé záujmy nemeckej spoločnosti.
Záverečný žalospev
Neuvážene vytvorila humanitárnu krízu v mojej krajine, aby kamuflovala záchranu kvázizločineckých nemeckých bankárov, pričom proti sebe postavila hrdé európske národy.
Zámerne sabotovala každú príležitosť, aby dala Európanov dokopy.
Šikovne napomohla podkopaniu každej skutočnej ekologickej transformácie v Nemecku alebo v celej Európe.
Neúnavne pracovala na oslabení demokracie a zabránení demokratizácii beznádejne antidemokratickej Európy.
Napriek tomu, keď sa pozerám na svorku banálnych politikov bez tváre, ktorí sa navzájom strkajú, aby ju nahradili, veľmi sa obávam, že mi Angela Merkelová bude chýbať. Aj keď moje hodnotenie jej funkčného obdobia zostane analyticky rovnaké, mám podozrenie, že zanedlho budem na jej pôsobenie myslieť láskyplnejšie.
(krátené)
Zdroj foto: Wikimedia.
