Vo svete klesajú populácie živočíchov, strácame lesy, na Slovensku mizne hmyz a ničia sa celé ekosystémy. S takýmito alarmujúcimi titulkami prišiel v dvoch nedávnych článkoch redaktor Denníka N Otakar Horák.
Priniesol dôležité informácie o významnom probléme, ktorý novinám davy čitateľov a čitateliek rozhodne neprinesie. Avšak jeho článkom chýbal hlbší a vyváženejší pohľad na politické otázky životného prostredia, ktorým sa takmer venoval.
Vo svojom texte vychádzal skoro výlučne z údajov od prírodných vedcov. Citoval Správu o stave planéty Svetového fondu na ochranu prírody, štúdiu vedcov z Aahurskej univerzity, štúdiu z Kerfeldskej entomologickej spoločnosti, českých vedcov, štúdiu z časopisu Science a ďalšie a ďalšie štúdie. Svoje články doplnil citátmi z rozhovorov od slovenských prírodných vedcov z Prešovskej univerzity a Univerzity Komenského.
Nepochybne, jeho zdroje odrážajú najnovšie poznatky vedy o smutnom stave životného prostredia na našej planéte a na Slovensku. Drvivá väčšina textu sa venovala vymenúvaniu úbytku hmyzu, rýb alebo dreva či už v absolútnych číslach, alebo v percentách.
Otázka príčin však bola diskutovaná do omnoho menšej miery. Za poklesom množstva hmyzu stojí podľa článkov klimatická zmena a znečistenie prírody, konkrétne neonikotinoidy. Naopak, treba prestať kúskovať rieky a pestovať monokultúry.
Úbytok rýb má zrejme na svedomí nelegálny rybolov, znečistenie, nadmerná spotreba vody, budovanie priehrad, regulácia riek ale aj klimatická zmena. Za úhyn rastlín a živočíchov môže intenzívne poľnohospodárstvo a nadmerné využívanie prírodných zdrojov, napríklad dreva. Len v jednom prípade je vinník pomenovaný, keď zoológ Jablonski z UK hovorí, že prekážkou životu na Zemi je obrovský nárast svetovej populácie s nekonečnou chamtivosťou človeka.
Ostatné príčiny sa dejú akoby samé od seba. Klimatická zmena sa zdá byť fenoménom, ktorý nemá svojho pôvodcu. Z článkov tiež nie je jasné, kto môže za zintenzívnenie poľnohospodárstva, alebo pestovanie monokultúr.
Z hlavného navrhovaného riešenia by sa dalo usudzovať, že zodpovední sú konzumenti. V prípade palmového oleja z USA a EÚ. Autor cituje Jablonskeho, ktorý argumentuje v prospech vedomej skromnosti, nechcieť dve autá, tri dovolenky lietadlom a exotické jedlo, naopak konzumovať lokálne potraviny. Spevák (a prírodovedec) Dana Bárta sa podľa vlastných slov snaží žiť skromnejšie a potraviny, ktoré nespotrebuje, vozí mame (zrejme autom).
To, čo v článku, ktorý nebol uverejnený v sekcii komentáre, ale v sekcii veda, chýba, sú ďalšie a hlbšie pohľady na kľúčovú časť textu – príčiny súčasných environmentálnych problémov. Prírodní vedci vedia dobre pomenovať, čo sa so svetom deje, nemajú však kvalifikáciu na to, aby nám povedali aj prečo sa to deje. Tu prírodná veda nestačí a na scénu by mohla vstúpiť sociálna veda. Ju však Otakar Horák kompletne ignoruje.
Jednou z vied, ktoré sa venujú práve príčinám v zmenách životného, je politická ekológia. Spája dve kľúčové oblasti – politickú ekonómiu a ekológiu a kriticky sa vymedzuje voči prístupu kam spadá aj Horákov text – tzv. apolitickej ekológii.
Dobre to ilustruje jediné navrhované riešenie – vedomá skromnosť. Odhliadnuc od skutočnosti, že aj jedno auto a jedna dovolenka lietadlom môžu byť priveľa, omnoho dôležitejšie je, si klásť otázky ako napríklad, kto je zodpovedný za nadmernú spotrebu. Skutočne za ňu môžu len ľudia, alebo nám spotrebu vnucujú firmy svojou reklamou (ktorá sa dá nájsť aj v Denníku N)? Je problémom ľudská chamtivosť, alebo imperatív zisku, ktorý firmy bez ohľadu na chamtivosť vedie k tomu, aby usilovali o predaj čo najväčšieho množstva áut, či leteckých zájazdov? A má klimatickú zmenu na svedomí množstvo ľudí, alebo konzumná aktivita bohatšej časti svetovej populácie? A ako s ňou súvisí konštantný hospodársky rast, bez ktorého by náš ekonomický systém skolaboval?
Toto sú otázky, ktoré neskúmajú prírodní vedci, ale sa im venujú politickí ekológovia. Iste by sem patrila aj v článku zmienená problematika regulácie. Vyvážený článok by však okrem skutočnosti, že EÚ tento rok schválila zákaz pesticídov zabíjajúcich hmyz (neonikotinoidov), tiež zaoberal otázkou, ako je možné, že sme ich vôbec začali používať. Prečo sme neboli opatrnejší? A kto z toho dlhé desaťročia profitoval, kým hmyz postupne umieral, kto ako loboval a ktorí lobisti mali aký prístup k politikom a úradníkom z inštitúcií EÚ?
Jeden by mohol namietať, že tieto otázky treba adresovať v iných článkoch a miesto kritiky by som taký mohol napísať. Môj problém je iný. Otakar Horák odpovedá na otázku príčin problémov životného prostredia, robí tak však jednostranne a pre nekomentárovú sekciu nevyvážene. Vedomá skromnosť je legitímny prístup, existujú ale aj iné pohľady z produkcie politickej ekológie, ktoré tento prístup kritizujú. Tie v jeho textoch chýbajú.
Článok bol ponúknutý Denník N na publikáciu a následne odmietnutý. Tu je reakcia Romana Pataja, vedúceho Oddelenia komentárov a publicistiky, publikovaná s jeho súhlasom (doplnená o link):
Dobrý deň, pán Profant, ďakujem za Váš článok, ale neuverejním ho. Ak si dobre spomínam, v predchádzajúcom článku, ktorý som Vám neuverejnil, ste nás de facto označili za dezinformačné médium, pretože pri informovaní o prejavoch počasia zakaždým neinformujeme aj o klimatickej zmene. Teraz Vám prekáža, že pri informovaní o klimatickej zmene, necitujeme politických ekológov. Otakar Horák postupne a veľmi dôsledne mapuje aktuálne vedecké poznatky. Aj za cenu, že sa Vám to nebude páčiť, bude vo svojich textoch politických ekológov citovať len vtedy, keď o nich bude písať, respektíve keď to bude považovať za potrebné. Čo sa veľmi pravdepodobne skôr či neskôr stane. S pozdravom Roman Pataj
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Cai Santo.
