Čitateľom sa môže zdať titulok tohto textu prehnaný, no pri obhliadnutí sa do minulosti a porovnaní s aktuálnou realitou je toto tvrdenie úplne logické.
Za posledné mesiace i dni sme si z úst rôznych zástupcov zamestnávateľských organizácií vypočuli viacero z „historického“ hľadiska zaujímavých tvrdení. Zamestnávateľom sa nepáči v akom stave je odborné školstvo, sťažujú sa na nedostatok nájomných bytov a požadujú podporu pre výskum a vývoj. Tieto požiadavky samozrejme majú svoje „rácio“, nakoľko na Slovensku nám chýba kvalifikovaná pracovná sila, relatívne veľká skupina obyvateľov sa odmieta sťahovať za prácou, o úrovni odborného školstva sa rozprávajú desivé príbehy a naša ekonomika potrebuje vykročiť vpred smerom k znalostnej ekonomike.
Keď ale tieto problémy avizovali 10-15-20 rokov dozadu demografi, prognostici, niektorí ekonómovia, odbory, ale i autor týchto riadkov, tak z rôznych strán boli označovaní výrazmi vzbudzujúcimi negatívne konotácie, vrátane označenia za komunistov a boľševikov. Argumenty boli potierané nepriestrelným a jednoduchým konštatovaním: „my tu nechceme socík! – trh to všetko vyrieši“. Žiaľ, nakoniec naozaj „vyriešil“…
Firmy na Slovensku prestali postupne od roku 1989 spolupracovať s odbornými školami a zahraniční investori sa spolupracovať ani nesnažili. Namiesto toho, aby si absolventov a budúcich zamestnancov sami pripravovali, ako firmy v Škandinávii, alebo na západe Európy, kde je doslova bežné, nielen, že firmy spolupracujú so školami, ale že tamojší podnikatelia sú aj zriaďovateľmi odborných škôl.
Prečo ale firemný sektor na Slovensku len jednoducho vyciciaval spoločnosť i trh práce a neinvestovali do svojej vlastnej budúcnosti? Veď aj rekvalifikácie zamestnancov financoval skoro výlučne z eurofondov. Dnes podniky plačú, že nevedia zohnať ľudí s dostatočnou kvalifikáciou a pritom desaťročia nič nerobili, aby tu ľudia s nimi vyžadovanou kvalifikáciou boli?!
Vieme vôbec, aká je realita s kvalifikovanou pracovnou silou? Slovensko je piata krajina v EÚ, kde je najvyššia miera prekvalifikovaných zamestnancov a zároveň podiel využitia nízkokvalifikovanej pracovnej sily (základné vzdelanie a nižšie) na našom pracovnom trhu je polovičný oproti Nemecku, ktoré má vyššiu mieru robotizácie a automatizácie a zároveň má vyššiu mieru znalostnej ekonomiky. Slovenská ekonomika nedokáže efektívne využiť potenciál množstva zamestnancov hlavne so stredoškolským vzdelaním, ani množstvo nezamestnaných s nízkym alebo žiadnym.
Znalostná ekonomika a investície do výskumu a vývoja sa zdajú byť absolútnou prioritou našich zamestnávateľov. Možno tak rétoricky. Desaťročia slovenské firmy investovali do výskumu a vývoja podstatne menej ako ostatné krajiny V4 a v týchto investíciách dlhodobo patríme k najhorším v EÚ.
Pred pár rokmi, keď niektorí odborníci a odborári tvrdili, že významnou brzdou rastu zamestnanosti bude nedostatok nájomného bývania, zástupcovia zamestnávateľov tvrdili, že Slováci sú leniví, nechcú pracovať a nechcú sa sťahovať za prácou.
Zamestnávatelia svojou politikou nízkych miezd, neinvestovaním do odborného školstva a nájomného bývania doslova vyhnali za hranice 300 000 potencionálnych zamestnancov.
Budeme sa opakovať, ale na západe je bežné, že nájomné byty stavajú okrem štátu, samospráv aj firmy. Koľko firemných nájomných bytov sa postavilo na Slovensku za posledných 25 rokov? Bez obáv tipujme, že ide o číslo veľmi blízke nule. Celkový počet nájomných bytov na Slovensku je doslova biedny, len v neďalekej Viedni je dvojnásobok nájomných bytov, ako na celom Slovensku.
Rovnako, očakávanie, že po desaťročiach vyľudňovania regiónov v strede a na východe Slovenska bude aj naďalej pokračovať vnútroštátne sťahovanie sa za prácou, bola čistá ilúzia – toto už nedokáže zvrátiť ani akokoľvek štedrý príspevok od štátu a firiem.
Firmy, ak chceli zamestnávať ľudí z regiónov v strede a na východe Slovenska, mali umiestňovať investície niekde celkom inde, ako skoro výlučne do blízkeho a vzdialenejšieho okolia Bratislavy, Nitry a ešte možno Žiliny. Pretože, ľudia, ak sa už majú za prácou presťahovať, uprednostnia logicky destinácie umiestnené západnejšie od hraníc SR.
Áno, mnohé chyby urobil a stále robí aj štát, lenže zo strany biznisu nie je možné desaťročia kašlať na tvorbu firemných vízii a stratégii v súvislosti s trendami, ktoré boli nad slnko jasne a teraz, keď sa zamestnávateľom prelial tento problém cez hlavu ako ničivé cunami, natŕčať ruku smerom k štátu.
K tomu štátu, ktorý bol desaťročia podľa zástupcov firiem zlo, ktoré sa nemalo do ničoho miešať a nemalo prekážať trhu. Štát ani v najmenšom nestál v ceste firemnej spolupráci so školami, nebránil firmám stavať nájomné byty, nebránil investovaniu do výskumu a vývoja, nebránil investíciám do ľudského kapitálu a nebránil ani zvyšovaniu miezd v súlade s rastom ekonomiky a produktivity.
Ak s týmito záležitosťami mohol štát pomôcť, mali ho o túto pomoc žiadať už pred 15-20 rokmi a nie až dnes, po prevalení problémov, kedy akákoľvek investícia a pomoc prinesie ovocie až o 5 a viac rokov.
Plačú firmy nad rozliatym mliekom? Žiaľ, veď len žnú, čo zasiali. A fakt, že dnes rozprávajú to isté, ako za „komunistov a boľševikov“ dlhé desaťročia označovaní odborníci a odborári je už len (kyslou) čerešničkou na pokazenej torte…
Ak sa Vám tento článok páči, zahlasujte zaňho tu: vybrali.sme.sk
Komentár v upravenej a skrátenej verzii vyšiel v denníku SME.
Autor je podpredseda základnej odborovej organizácie v U. S. Steel Košice s.r.o.
Foto: ilustračné. Zdroj: young-germany.de
