Na nedávnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove sa účastníci zhodli na potrebe prijímania systémových a koncepčných opatrení proti bezpečnostným hrozbám vrátane potreby rastu obranných rozpočtov.
Naratív o vojenských bezpečnostných hrozbách sa stal nevyhnutnou súčasťou našich životov. V médiách a prostredníctvom sociálnych sietí o nich počúvame denne. S trochou irónie sa dá povedať, že nástojčivosť, s akou sa systematicky vytvára dojem o akútnom ohrození euroatlantickej aliancie, je pochopiteľná. Primárne to slúži totiž iným, ale z hľadiska fungovania kapitalizmu dôležitejším cieľom, ako je bezpečnosť občanov.
Podľa ekonomickej teórie „zdravá“ kapitalistická ekonomika vyžaduje stabilný hospodársky rast. Na to, aby bol tento rast dosiahnutý, je potrebné reinvestovať akumulovaný nadbytočný kapitál. Pokiaľ by sa tento imperatív kolobehu kapitálu ignoroval, firmám či korporáciám hrozí ich vytlačenie konkurenciou a krach. Bariéry pre alokáciu nadbytočného kapitálu majú na makroúrovni za následok, že ekonomika nerastie, je kríza a dochádza k vážnym prasklinám v systéme.
Štát v systéme kapitalistickej ekonomiky koná ako individuálny kapitalista či korporácia. To znamená, že prostriedky, ktoré akumuluje najmä výberom daní, sčasti reinvestuje. Podľa ekonomickej teórie investície štátu stimulujú ekonomický rast a nezáleží na tom, do akej sféry sú zacielené. Môžu to byť investície do nemocníc, ciest či vlakov, ale aj do vývoja a nákupu vojenských lietadiel, balistických rakiet a dronov. Zo striktne ekonomického hľadiska je jedno, o aký typ investície ide. Má to univerzálny efekt na rast HDP a akumuláciu kapitálu.
Z hľadiska systému, v ktorom dominujú korporácie, to však má jeden háčik. Spočíva v tom, že investície do civilnej či sociálnej sféry majú „nežiaduce“ vedľajšie účinky, pretože aktivizujú demokratické rozhodovacie procesy a zvyšujú občiansku participáciu. Investície do škôl či zdravotníctva sa bezprostredne dotýkajú životov ľudí, ktorí chcú mať možnosť o nich spolurozhodovať. Sociálne investície zlepšujú životné podmienky, posilňujú povedomie ľudí o ich sociálnych právach a upevňujú občianske sebavedomie. Z hľadiska korporácií nič z tohto nie je žiaduce, pretože to potenciálne mobilizuje demokratické požiadavky na prerozdeľovanie zdrojov a spolurozhodovanie o ekonomike.
Keď vláda rozhodne, že desiatky miliárd dolárov pôjdu na vývoj a nákup najnovšej generácie balistických rakiet, diskusia o cene, podmienkach nákupu alebo zmysle investície je vylúčená. Je to zároveň veľmi efektívny spôsob, ako vytiahnuť z občanov dotácie na rozvoj vojenských technológií. Výdavky na zbrojenie, napriek tomu že zbrane spôsobujú kolektívnu deštrukciu, sú považované za rozhodnutie úzkeho kruhu expertov. Implicitne sa tu predpokladá, že bežný občan nie je schopný odhadnúť skutočnú potrebnosť takýchto zbraní alebo reálne náklady na ich vývoj a výrobu. Počíta sa aj s tým, že málokto z občanov bude mať odvahu spochybňovať potrebu obrany svojej krajiny. Takéto investície sú v podstate darom občanov pre manažérov a akcionárov vojensko-priemyselných korporácií. Bianko objednávka extra drahého tovaru, bez seriózneho pokusu vyčísliť náklady a spoločenský prínos projektu.
Nedemokratický charakter investícií do zbrojného priemyslu je zároveň legitimizovaný naratívnym rámcom, ktorému sa hovorí bezpečnostné hrozby. Vytváranie obrazu nepriateľa je hlavným kolieskom v hodinkách zbrojárskeho biznisu spoločne s rôznymi bezpečnostnými konferenciami, kde sa stretávajú obchodníci so zbraňami, ideológovia vojny a ich vládni sponzori. Slovensko ako ekonomicky slabá a poloperiférna krajina hrá v tejto hre len okrajovú úlohu. Zvýšenie rozpočtu na obranu však môže byť príjemným bonusom pre obchodníkov z armádneho second handu.
Autor je sociológ.
Text vyšiel v denníku Pravda.
Autor foto: Paul Morse. Zdroj: The White House Archives.
