Nazeranie do kapitalistického sveta
V roku 1976 som sa spolu s kolegami JRD zúčastnila trojdňového zájazdu do Viedne v Rakúsku, čiže za oponu socialistického sveta. Bol to môj prvý styk s izolovanosťou dvoch proti sebe stojacich politických systémov. Na zájazd sme išli za účelom účasti na futbalovom zápase Spartak Trnava s Rapidom Viedeň, prehliadky mesta i pre pocit a styk s vonkajším svetom kapitalizmu. Nakoľko som bola organizátorkou a vedúcou zájazdu s politickou príslušnosťou, na vlastnej koži som zažila jeho dotyky.
S organizovaním trojdňového zájazdu do Rakúska bolo oveľa viac roboty ako s organizovaním zájazdu do socialistickej krajiny. Ako organizátorka som sa pri jeho vybavovaní stretla s neblahými priekmi na každom kroku.
Zájazd účastníkov musel najskôr schváliť domáci stranícky výbor KSS a potom predstavenstvo JRD. Najviac obáv mal predseda družstva, ktorý mal strach z emigrácie niektorého z členov zájazdu, pretože všetka zodpovednosť za návrat zájazdu v plnom počte ležala na jeho pleciach. Len horko-ťažko vydal súhlas na uskutočnenie zájazdu.
To najhoršie pred zájazdom nás ešte len čakalo. Keďže išlo o kapitalistickú krajinu, museli sme mať súhlas najmä od OV KSS (Okresný výbor KSS), ktorý mal celý rad zdržujúcich pripomienok, len aby zabrzdil alebo znemožnil cestu do Viedne.
Od lákavého zájazdu na Západ sme sa nedali odbiť a nástojčivo sme požadovali povolenie. Nakoniec sme ho predsa len dostali. To už boli dva dni pred odchodom. Posledný deň pred zájazdom prišiel za mnou do kancelárie JRD náčelník okresnej štátnej bezpečnosti a odviedol si ma do prázdnej vedľajšej miestnosti.
Tam mi dával prísne pokyny, ako sa máme vo Viedni správať, na čo musíme dávať pozor, s nikým cudzím sa nedať do rozhovoru, pozorovať ostatných, či nás niekto nesleduje, či nemá niekto úmysel vo Viedni zostať, či niekto neodovzdáva nejaké veci neznámym osobám.
Osobne mi uložil sledovať každého z účastníkov zájazdu, či sa nestretne s nejakou osobou, či sa nedá do rozhovoru s cudzou osobou, či nám nepodhodia nejaké propagačné materiály, či sa niektorý od zájazdu neodpojí a nenavštívi príbuzných a pod. Bolo toho veru dosť. Keby som sa bola na zájazde zaoberala len s naloženými pokynmi náčelníka ŠTB, nemala by som z neho nič. Ale sľúbila som mu všetko, inak by nás neboli ani pustili. Nedodržala som nič z toho, čo mi povedal. Nemohla som mať pod drobnohľadom 45 ľudí.
Vo Viedni práve prebiehali predvianočné trhy. Hneď ako sme sa ubyto- vali v objednanom hoteli, vyrazili sme do ulíc mesta, ktoré bolo vyzdobené a všade vládla vianočná atmosféra. S pozornosťou a očakávaním sme sledovali odlišnosti kapitalistického sveta od nášho socialistického. Predvianočné trhy nás fascinovali svojou dekoráciou a množstvom rozmanitého tovaru, ktorý sme u nás len tak nevideli. Všetko nám bolo vzácne, a tak sme si to chceli užiť. Všade sme sa pohybovali peši, aby sme toho videli čo najviac. Futbalového zápasu na štadióne Rapidu Viedeň so Spartakom T. sme sa zúčastnili až v druhý večer nášho krátkeho trojdňového pobytu na Západe.
Najviac nás priťahovali ulice so súkromnými obchodíkmi krimplenových látok na šaty, u nás tak nedostupného tovaru, z ktorého sme si nakúpili viac, ako sme mohli cez hranice preniesť. Každý si kúpil to, na čo mal, a čo sa mu páčilo. Tešili sme sa, že sa doma vyparádime do novo ušitých šiat z krimplenu. Bola taká móda. Každá sme si kúpili aj na troje šiat, a potom na hraniciach sme sa triasli s malou dušičkou, aby nám ho colníci nezobrali. Pre prípad sme sa ešte pred príchodom na hranice poobaľovali krimplenom a na tele sme si ho prikryli zimným kabátom. Domnievali sme sa, že nás tento manéver možno zachráni pred colníkmi.
Vo Viedni nás najviac zaujali predvianočné trhy, ktoré sa konali v pestro vyzdobených stánkoch na širokom priestore ulice vyloženej zeleným kobercom siahajúcim až pred budovu parlamentu. Toľkú pestrosť jagavého farebného osvetlenia a bohatosť vianočných trhov sme ešte nevideli. Prístup sme mali aj do budovy parlamentu, kde v jeho prízemnej časti bola výstava ozdobených vianočných stromčekov, ktorú sme si nenechali ujsť.
Na konci chodby, kde bola výstava, sa nachádzala priestranná miestnosť s pohodlnými kreslami, do ktorých sme si mohli posadať, nasadiť si slúchadlá a v teplom prostredí počúvať reprodukovanú vianočnú hudbu.
Boli sme poriadne uzimené, a tak nám dobre padlo posedieť si v kreslách pri vianočných koledách. V tom som spozorovala, že nás niekto už dlhšie sleduje.
Všade, kde sme sa pohli, bol za nami. Snažil sa nám prihovárať, ale my sme nevedeli po nemecky, tak sme ho ignorovali. Pochytil nás strach, či nás náhodou niekto z domova nekontroluje. Ozlomkrky sme odtiaľ zmizli a stratili sa v dave návštevníkov vianočných trhov. Viac sme sa s ním už nestretli.
V posledný deň nášho pobytu vo Viedni sme mali stráviť prehliadkou zámku Schönbrun a jeho záhrad a Gloriety. Do zámku sme mohli ísť len v sprievode s rakúskou sprievodkyňou, a preto sme ju viac ako dve hodiny čakali na vopred stanovenom mieste. Aké však bolo naše sklamanie, keď sprievodkyňa Schőnbrunom vôbec pre nás neprišla, ani sa nám neospravedlnila. Pravdepo- dobne sme pre ňu neboli vo Viedni dosť atraktívnymi turistami. Potom nám zástupkyňa cestovnej kancelárie prišla vrátiť a rozdať šilingy, ktorými sme už mali zaplatenú prehliadku zámku. Bolo to najväčšie sklamanie, s akým sme sa vo Viedni stretli.
Zvyšok času až do odchodu domov sme namiesto prehliadky strávili drob- nými nákupmi v obchodíkoch juhoslovanských emigrantov. Nakoľko sme dostali prídel iba obmedzeného množstva šilingov, čo nebolo veľa, vypomohli sme si západonemeckou markou alebo americkými dolármi. Doma sme si ich potajomky zohnali a tajne prepašovali do Rakúska.
Návrat domov bol poriadne poznačený obavami, ako pochodíme na hrani- ciach, a ako prebehne colná prehliadka. Všetko, čo sa z nákupu dalo obliecť, sme si poobliekali a opásali sa aj krimplenovými látkami. Na hraničnom prechode sme museli všetci z autobusu vystúpiť. Colníci si náhodne vybrali niektorú z batožín a túto prezreli. Možno im nás bolo aj „ľúto“, aké pre nich bezvýznamné veci sme si to pokúpili, tak nás po prehliadke bez ujmy pustili do autobusu, ktorým sme uháňali domov.
Na druhý deň ráno, hneď po príchode, už aj prišiel za mnou náčelník štátnej bezpečnosti, ktorý ma zasypal otázkami o pohybe každého dňa vo Viedni. Samo- zrejme, že som mu podala pozitívne informácie, aké možno ani neočakával. Jeho príkazom som sa vo Viedni samozrejme nevenovala. Nás zaujímali iné veci. Došlo mi, že som vlastne medzi nami mala robiť špicľa. Pritom by bolo bývalo o čom informovať. Niektorí z členov zájazdu sa vo Viedni stretli so svojimi známymi, ba dokonca jeden navštívil svojho švagra v jeho byte a u neho aj prespal. Domov sme sa vrátili v plnej zostave, čo bolo naše šťastie. Odľahlo aj predsedovi družstva.
Titulná fotografia: Kurt Rasmussen, Zdroj: Wikimedia Commons
