Súčasný liberálne-demokratický režim čerpá svoju legitimitu z vymedzovania sa voči údajnej totalite, či diktatúre, ktorá tu vládla až do roku 1989. Ak sme dnes slobodní, vtedy sme žili v neslobode, spútaní ideológiou komunistického režimu. Naopak dnes volíme slobodne ako vo voľbách, tak v každodennom živote.
Takýto obraz protikladov kapitalizmu a komunizmu nám okrem bývalých disidentov predkladajú najmä mienkotvorné médiá. Komunizmus vykresľujú v tých najčiernejších farbách, čím prispievajú k legitimizácii kapitalizmu, napriek všetkým jeho neduhom.
Jedným zo spôsobov ako narušiť toto zavádzajúce čierno-biele videnie sveta minulosti a dneška je tzv. orálna história pamätníkov minulého režimu. Prostredníctvom ich autobiografického rozprávania sa môžeme dozvedieť o každodenných strastiach a útrapách ale aj o okamžikoch šťastia a radosti, ktoré zažívali počas rokov budovania socializmu. O režim sa pritom mnohí obyvatelia Československa nezaujímali, tak ako sa oň nezaujímajú ani dnes.
POLE sa snaží prinášať alternatívne pohľady do verejnej diskusie na Slovensku, a preto sme sa so súhlasom Ústavu etnológie SAV a autorky rozhodli publikovať na pokračovanie seriál Žili sme v socializme: Helena. Každý piatok uverejníme časť autobiografie pani Heleny narodenej za Slovenského štátu. Celá autobiografia je spolu s úvodnou štúdiou Zuzany Profantovej voľne dostupná. Vzhľadom na kontroverznosť témy začíname seriál pohľadom pani Heleny na socializmus, ďalšie diely budú postupovať chronologicky od detstva pani Heleny až do súčasnosti.
Kontrasty socializmu
Nechcem týmto obhajovať socializmus ako celok len v pozitívach. Viem, že priniesol aj radu negatívnych udalostí, hrubosti, ktoré som zažila i ja na vlastnej koži. Ale podstatu socializmu treba hľadať predovšetkým v sociálnej stránke človeka, v zmene jeho myslenia a konania, vo výraznom zlepšení a pozdvihnutí životnej úrovne, najmä v povojnovom období po II. svetovej vojne.
Kto nezažil ťažký život v detstve a v mladosti, ako som ho v čase striedania politického systému, a následne nástupu socializmu, industrializácie, združstevňovania vo svojej rodine prežila ja, ťažko pochopí nutný príchod nového zriadenia, hoci aj socializmu. Nejako ho však nazvať museli. Dôležité bolo, aby riešil sociálnu otázku chudobného a utláčaného ľudu, aby vyrovnal proporcionalitu životnej úrovne v spoločnosti, čo sa v skutočnosti tomuto režimu aj podarilo.
Existuje množstvo faktorov, aspektov, hľadísk, zorných uhlov, ktorými je potrebné posudzovať socializmus ako nevyhnutnú spoločenskú sústavu. I keď priniesol aj veľa nespravodlivosti, zla, krívd, ale zaslúžil sa aj o veľa pozitívneho. Myšlienka socializmu ako politického systému nebola zlá. Naopak, aspoň na dedinách, kde som celý život žila, môžem zo skúsenosti zodpovedne posúdiť a potvrdiť, že priniesla obyvateľom blahobyt, ktorý mnohé rodiny, a najmä tie chudobné, nepoznali, ani v neho nedúfali, lebo v predchádzajúcej kapitalistickej spoločnosti sa pre vykorisťovanie nedokázali k nemu dopracovať.
Bohatej a bohatšej vrstve socializmus priniesol majetkovú ujmu i ujmu na spoločenskom postavení. Mnohí majetní boli zbavení celého majetku, cti, plánov i predsavzatí. Vyvlastnení občania sa museli v nejednom prípade vysťahovať zo svojich vlastných domovov do vzdialených neznámych cudzích oblastí, a to bez adekvátnej náhrady, čo bolo kruté.
V mnohých prípadoch to bol nespravodlivý, necitlivý i brutálny prístup s neblahými až fatálnymi následkami. No k vyrovnaniu diametrálnych rozdielov medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva nejakým spôsobom dôjsť muselo. Ideálna cesta k spravodlivému, proporcionálne vyrovnanému životu vlastne nikdy neexistovala.
Napĺňanie ideí socializmu bolo predovšetkým v zodpovednosti a svedomí ľudí. Nie každý dokázal veci spravodlivo riešiť, posudzovať, predvídať správnosť konania a rozhodovania, klásť a prijímať tvrdé a nevhodné uznesenia, ktoré viac ublížili, ako napravili.
V každom politickom systéme boli obete, vždy sa odohrávali omyly, tragédie, ktoré negatívne poznačili nejednu rodinu i jednotlivca. Adekvátnej náhrady v reštitúciách sa takto postihnutým čiastočne dostalo až po opätovnej zmene politického systému. Nie všetci sa jej dožili. Osoh z reštitúcií mali hlavne ich potomkovia – dediči.
Klady a zápory socializmu v mojom ponímaní
Pohromou socializmu bolo, že sa do vedenia strany a štátu dostali mnohí nesprávni ľudia, príliš revoluční, netaktní, bezohľadní, pomstychtiví, neskúsení bez profesionálnych skúseností, ale aj nerozhľadení, bez pocitu sociálneho cítenia a diferencovaného posudzovania, a často aj nevzdelaní. Veľkou chybou socializmu bola tiež izolovanosť od vonkajšieho pokrokového a moderného sveta a násilné potláčanie náboženských slobôd a presvedčenia.
Stranícki funkcionári trpeli velikášstvom a nenahraditeľnosťou, a to na všetkých stupňoch. Verili len politike diktatúry proletariátu a zásadám jej strany. Príliš ich nadnášal pocit, keď sa ich ľud bál a mal pred nimi umelo vytvorený veľký rešpekt, zmiešaný so strachom. V 80. rokoch minulého storočia v straníckych radoch neustále prebiehali politické čistky, postihy, preverovanie kádrov, natláčanie straníckej marxistickej ideológie, ateizmu, prenasledovanie jednotlivcov s odlišným politickým zmýšľaním a konaním. Toto všetko negatívne pôsobilo na obyvateľstvo.
Členovia mnohých rodín boli pre svoj svetonázor zbavovaní pracovných funkcií, ich deti sa pre protichodné zmýšľanie nemohli dostať do škôl alebo boli z nich predčasne vyradené, a tak nemohli rozvíjať svoje vedomosti a schopnosti v prospech spoločnosti. Za stranícku neposlušnosť sa kládli stranícke tresty, odsúdenia, vznikali represálie, v 50. rokoch 20. storočia sa konali nespravodlivé popravy, a to vo vlastných straníckych radoch.
Paradoxom bolo, keď ešte v tom istom politickom režime, v ktorom komunistická strana odklonených občanov stíhala a trestala, následne ich rehabilitovala, a zase trestala tých prvých. Prostý človek bol z takejto politiky zmätený, unavený, bol na ňu alergický, lebo nevedel rozoznať, kedy robí dobre alebo zle, alebo nevedel predvídať, kedy mu čo uškodí.
Kladnou stránkou socializmu bol hospodársky a sociálny rozvoj. Socializmus odstránil vykorisťovanie človeka človekom, zbavil bohatých obrovských majetkov, ktoré prevyšovali potreby blahobytu. Bez konfiškácie a znárodnenia majetku bohatým by nebol býval možný proporcionálny vývoj životnej úrovne pre obyčajného človeka. Chybou však bolo, že sa to dialo veľmi rýchlo, brutálne, bez diametrálnych rozdielov a posudzovania jednotlivých, od seba odlišných, prípadov, veľakrát neuvážene, necitlivo až drasticky.
Každá zmena prináša svoje obete, bez ktorých by nebola možná. I moja rodina bola obeťou počiatočného nástupu socializmu a veľa si vytrpela. Vývojom však predsa len nový režim začal prinášať aj pozitívne zmeny, čo bolo cítiť v raste životnej úrovne v rodine i v dedine.
Socialistický štát bol v absolútnom područí komunistickej strany, jej ideológie a svetonázoru, čo bolo aj jedným z dôvodov jeho zániku. Do svojej politiky nepripustil žiadny odklon od vytýčených straníckych smerov, ani žiadny moderný prúd vyspelého západného štátu alebo pokrokového sveta vôbec.
Pozitívom socializmu bolo vytvorenie podmienok pre ekonomický rozvoj krajiny a citeľné zvýšenie životnej úrovne. Mohutný a prudký nástup industrializácie, združstevnenia a spoločného hospodárenia na veľkých celkoch pôdy prinášali pribúdajúce sociálne istoty a prácu pre všetkých. V období socializmu nastal rozmach priemyslu, poľnohospodárstva, investičnej výstavby, ako aj pokrok vo všetkých ostatných odvetviach národného hospodárstva.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky.
Foto: ilustračné TASR
