Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Pieseň práce vystriedala modlitbu Otče náš
Pred začiatkom každého vyučovania žiaci v triedach povstali a s učiteľom sa pomodlili modlitbu Otče náš. Takto to bolo asi do pol roka druhého ročníka 1949. Potom nastupujúci komunistický režim modlenie a kríže v škole zakázal, a namiesto modlenia nás naučili spievať Pieseň práce. Už sa pred každým vyučovaním nemodlilo, ale pokrokovo spievalo.
Niektorí učitelia, ktorí ovládali hudobný nástroj – boli to zhodou okolností bývalí organisti v kostole – spievanie Piesne práce sprevádzali hudobným nástrojom, buď husľami alebo šliapacím harmóniom.
Cirkevní organisti – učitelia dostali zákaz účinkovania v kostole a museli sa preorientovať na výchovu žiakov v duchu vydobytého pokroku doby. Podľa nariadenia politických orgánov sa na školách postupne zakladali iskričkové a pionierske organizácie a začalo sa potláčať náboženstvo. Deti, ktoré boli v rodinách vedené a vychovávané k náboženstvu, boli zrazu dezorientované, pretože rodičia doma od náboženskej výchovy aj tak neupustili.
Dnes sa na to pozerám ako na zbytočné potláčanie náboženského vyznania. K ničomu to neviedlo, a ani rodičov s deťmi o ničom nepresvedčilo. Do kostola sa chodilo a chodí aj naďalej. Hoci v škole vznikla iskričková a pionierska organizácia, nevidím ako správne preorientovávať deti v duchu akéhokoľvek politického pokroku. Bola to akási dvojtvárna výchova detí, ktoré nechápali, ktorý smer je ten správny.
Založenie pionierskej organizácie
V roku 1951 som bola už v treťom ročníku základnej školy, keď aj do našej školy začal čoraz intenzívnejšie prenikať duch pokroku a bola založená pionierska organizácia. V škole vtedy medzi učiteľmi pribudla nová funkcia skupinovej pionierskej vedúcej. Jej úlohou, ako aj úlohou triednych učiteľov, bolo nájsť schopných pionierskych oddielových vedúcich pre každý ročník.
Oddieloví vedúci žiakov pripravovali niekoľko mesiacov na slávnostný sľub pionierov. Vysvetľovali poslanie pioniera, jeho úlohy a aktivity. Všetko sa to dialo na pravidelných pionierskych schôdzach, konaných v triedach školy alebo v prírode.
Nie všetci žiaci boli ochotní vstúpiť do pionierskej organizácie. Boli to žiaci prevažne zo silne náboženských rodín, kde im to rodičia zakazovali a v škole naopak učitelia nariaďovali. Nebolo to podľa rodičov v súlade s katolíckou výchovou. Tí najvytrvalejší žiaci, ktorí dlho odmietali členstvo v pionierskej organizácii, vstupovali do nej až v poslednom ročníku, aby nemali problémy pri voľbe štúdia na stredných alebo učňovských školách.
Pionier mal podľa stanov a učenia oddielových vedúcich pokračovať ako zväzák v ČSM (Československý zväz mládeže), a potom ako komunista v KSČ (Komunistická strana Československa). To vyjadrovala aj červená trojcípa pionierska šatka, ktorej farba mala znamenať červenú vyliatu krv hrdinov vo svetovej vojne. Jej tri cípy mali znamenať: pionier, zväzák, komunista. Pionierske schôdzky bývali i napriek tomu zaujímavé, hravé a celkom obľúbené. Nacvičovali sa na nich kultúrne vystúpenia ľudových tancov a piesní, pochodové piesne, recitácie básní, scénok, deťom vysvetľovali styk s prírodou a jej ochranu, hrali sa rôzne spoločenské a športové hry a podobne.
Krátko po založení pionierskej organizácie na základnej škole bola dodatočne založená aj iskričková organizácia pre deti nižších ročníkov, teda od prvej po tretiu triedu. Iskričkových vedúcich im robili vybraní usilovní a dobrí žiaci, pionieri z vyšších ročníkov. Boli na svoje poverenie hrdí.
Iskričková výstroj prvákov a druhákov pozostávala z bledomodrých blúzok s našitou iskričkou na ľavom vrecku blúzky a tmavomodrých sukničiek alebo nohavíc. Svoju aktivitu začínali iskričkovým sľubom. Ako najmladší zo základnej školy iskričky vystupovali na všetkých oslavách a slávnostiach poriadaných v obci alebo v škole. Preto pionieri aj iskričky mali radi túto spoločenskú činnosť.
Niektorí šikovní zväzáci, učni Poľnohospodárskej školy vo V., mali na základnej škole funkciu pionierskych vedúcich. Na krku nosili zlaté retiazky s príveskom červenej ruskej hviezdy alebo prívesok kosák a kladivo. Pionierske schôdzky sa organizovali podľa pokynov priekopníckych brožúrok pre činnosť s pioniermi. Na schôdzkach sa s deťmi hrali, spievali, učili budovateľské piesne, básne, heslá, správať a orientovať sa v prírode a pod.
Pionierski vedúci organizovali pre pionierov vychádzky do prírody, učili ich baliť si turistický batoh, ako si počínať pri úraze v prírode, zakladať ohník – táborák. Na schôdzkach čítali príbehy o mladých hrdinoch II. svetovej vojny, hlavne sovietskych, ako bola Zoja Kosmodenjanskaja, Oleg Koševoj, Timur a jeho družina. Nacvičovali recitácie, pokrokové heslá a pochody najmä k manifestácii prvého mája v okresnom meste. Pionieri chodili spoločne do kina na vojnové i povojnové sovietske filmy.
Po nástupe socializmu bolo významnou aktivitou školy zakladať Mičurinské pole podľa vzoru Sovietskeho zväzu, a v ňom prideľovať políčka starším žiakom základnej školy. Políčka boli rozdelené podľa jednotlivých tried. Pestovali sa na nich rôzne druhy zeleniny, skúšobne sa vysievali nové druhy semien, ako bola napríklad čumíza a ďalšie nové semená, o plodoch ktorých žiaci ani učitelia nevedeli, ako ani to, na čo by mohli byť využité.
Žiaci – pionieri svoje malé pridelené políčka denne chodili ošetrovať, okopávať, plieť zelinu, polievať vodou z potoka, ktorý tiekol povedľa Mičurinského poľa. Na konci školského roku každá triedna učiteľka svojim žiakom políčka vyhodnocovala a známkovala.
JRD zo svojho pôdneho fondu vyčlenilo a prepožičalo základnej škole plochu vo výmere 1 ha na Mičurinské pole, ktoré družstvo každoročne zoralo a pripravilo na experimenty mladých Mičurincov. Žiaci ho obrábali najviac 5 rokov. Potom sa už v obrábaní Mičurinského poľa nepokračovalo.
S Mičurinským poľom bolo veľa starostí. Nik zo žiakov nevedel, kam z neho odišla úroda alebo ako bola využitá. Žiaci sa na konci školského roku rozpŕchli na prázdniny a plody svojej práce už nesledovali. Pole sa obrábalo aj na nasledujúcu jar v ďalšom školskom roku. Opäť ho traktoristi JRD poorali, pobránili, povalcovali, a tak pripravili na ďalšie žiacke pestovanie plodín.
Mičurinské pole nemalo pre základnú školu dlhé trvanie. Neprinieslo pre žia- kov nové skúsenosti a poznatky, pretože takmer všetci žiaci pochádzali z roľníckych rodín a obrábanie zeleninových záhonov im bolo už z domu vlastné.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
