Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena dokončí rozprávanie o výstavbe jéj rodného domu a porozpráva o tom načo im slúžila povala. Prajeme vám príjemné čítanie.
Stavba fajermúru a krytina strechy
Keď už boli vystavané všetky obvodové múry, teda steny domu, urobil sa veniec, čiže stavba domu sa vo vrchnej časti zviazala a nasledovala stavba vrchnej časti domu – fajermúru, čiže bočnej strešnej časti domu. Na fajermúr sa používal zdravý drevený materiál pozostávajúci zo štvorhranných hranolov, trámov opracovaného dreva s hrúbkou cca 20 x 20 cm tak, ako sa používal do nedávnej minulosti.
Ako strešnú krytinu rodinného domu použili vypálenú škridlu z trnavských súkromných tehelní, ktorá bola povestná svojou kvalitou a dlhou životnosťou. Na povalu (hóru) nad úkolom boli použité drevené hranoly (hrady) podbité doskami a dreveným prekladaným stropom. Podlaha povaly bola vyplnená a vymazaná cca 20 cm vrstvou hlinenej výplne, ktorá pozostávala z ílovitej hliny zmiesenej s plevami, aby bola dostatočne tvrdá. Svojou pevnosťou mala slúžiť na každoročné uskladňovanie a sušenie dorobenej úrody, najmä obilnín, ako boli pšenica, jačmeň, proso, kukurica.
Do obdobia I. svetovej vojny, ale aj po jej skončení, až do 40. rokov 20. storočia sa v chudobných rodinách stavebníkov ako strešná krytina používala ražná slama, osobitne sformovaná a zhotovená do otepov, ktoré si stavebník urobil sám. Otep sa viazal do veľkosti s priemerom cca 20 cm a „províslami“ sa fixoval k latám fajermúru postaveného domu. Slamená strešná krytina sa po druhej svetovej vojne už nepoužívala. Na domoch, ktoré ju ešte mali, museli každý rok kontrolovať premokanie striech, čo bolo veľmi pracné. Poškodené alebo zhnité slamené otepy bolo potrebné nahradzovať novými. Posledné domy v obci pokryté slamovou krytinou zmizli do roku 1955.
Omietka postaveného rodinného domu bola robená z hliny, tupého piesku a vápna. Masa sa opäť zarábala v drevenej garbovni. Na vysušené steny domu sa nanášala murárskou lyžicou a hneď sa do hladka roztierala po stenách. Líčenie, čiže bielenie omietky postaveného domu vápnovým roztokom, sa konalo až po dôkladnom vysušení vnútorných i vonkajších obvodových stien stavby.
Povala nazývaná „hóra“
Na hóre (povale) sa skladovala vysušená omoržovaná kukurica alebo ošúpaná kukurica v klasoch, zviazaná šúpolím do zväzkov a prehodená cez hrady povale. Skladovala sa tu i raž, jačmeň, pšenica, ovos pre kone i pšeno, strukoviny, ako fazuľa, šošovica, cícer, bôb, hrach, ale aj mak a boli uskladnené v osobitných truhliciach v samostatných priečinkoch, ktoré nazývali „strovné truhly“, čiže truhlice na potravinové produkty určené na konzum.
V niektorých domoch sa takéto truhlice umiestňovali aj v komorách, aby ich gazdiná pri varení mala po ruke. Na povalách však boli viac prevzdušnené a v suchom prostredí. Na povale alebo aj v komore bola umiestnená ďalšia truhlica s priečinkami na jednotlivé druhy múky, ako bola múka hladká, hrubá, polohrubá a krupica. Nazývali ju „štricha“.
Múku na povalu vynášali vo vreciach hneď po zomletí pšenice alebo raži v mlyne ako zásobu rodiny na celý nasledujúci rok. V mlyne sa mlel na šrot aj kŕmny jačmeň, ktorý používali na kŕmne účely pre domáce hospodárske zvieratá a hydinu. Gazdovia si ho šrotovali aj v domácich šrotovníkoch, pretože jačmeň na kŕmenie mohol obsahovať aj hrubšiu štruktúru.
Sladovnícky jačmeň pre spracovanie sladu na výrobu piva pre spracovateľov si vyžadoval vyššie nároky na pestovanie, ošetrovanie a včasný zber v zrelom stave. Podmienky jeho kvality záležali najmä od poveternostných podmienok, dodržania agrotechnických termínov a ďalších prísnych kvalitatívnych kritérií. Premoknutý sladovnícky jačmeň s oneskoreným zberom bol vhodný už len na kŕmne účely, pretože stratil vyžadované parametre, a tým klesla aj jeho spracovateľská hodnota.
V niektorých veľmi úrodných rokoch na obilniny bývala povala rodinných domov preťažená, až sa mierne prehla stredná drevená hrada nad niektorou z izieb. V takom prípade bolo nutné hradu v obytnej izbe podoprieť dreveným stĺpom, aby nedošlo k prevaleniu stropu.
Podoprenú hradu v obytnej izbe pre preťažený strop rodina trpela až do vysušenia obilia na povale, postupného navrecovania pre odpredaj alebo spotrebovaniu pre kŕmne účely. Bol to neestetický prvok obývacej miestnosti. Z drevenej podpery v izbe sa tešili iba deti, ktoré ju mali ako hraciu atrakciu. Okolo nej sa točili, vyliezali na ňu a vystrájali neplechu. Časť obilnín bola použitá na skrmovanie, na odvoz do mlyna, mletie múky, na šrotovanie a časť sa ponechala ako zásoba osív pre jesenný i jarný výsev, a pre zakladanie novej úrody budúceho roku.
V zime sa povala využívala i na sušenie prádla. Ukladali sa tu úžitkové, momentálne nepotrebné veci a drobné hospodárske náradie. Odkladali sem sklenené poháre od zaváranín, nepotrebné staré a obnosené šatstvo, staré periny, strožochy. V jutových vreciach sa vysúšalo ošklbané husacie a kačacie perie, ktoré sa počas dlhých zimných večerov driapalo na páperie. Povala mala mnohoraké využitie.
Slúžila tiež na skladovanie hlinených džbánov, pekární na pečenie husí, kačíc ale aj pôstneho kalkíšu, hlinených krčahov, v ktorých sa na pole nosila voda, dvojnačiek na nosenie obedov. Skladovali tu tiež prebytočné hrnce, momentálne nepotrebný nábytok, ako boli postele, kolíska, starý detský kočiar s okienkami, detský stojan, kolovrat na tkanie ľanu, gbelík na mútenie masla (putru), ručný moržovník na kukuricu, tunky, súdky, mažiar, drevené lavičky, plechové vane na kúpanie, drevené korytá na pranie a rôsolovanie mäsa, starý bicykel a ďalšie momentálne nepoužívané úžitkové veci bežnej potreby a spotreby. Nebolo zvykom v predvojnovom i povojnovom čase niečo z domu vyhadzovať. Vždy sa odložené veci v príhodný čas dali opäť využiť alebo skvalitniť ich úžitkovú hodnotu.
Aj keď sa často využívala povala a denne sa na ňu chodilo i niekoľkokrát, jej drevené schody sa zodierali a boli potom dosť zradné a nebezpečné. Schody boli pomerne strmé a bez ochranného zábradlia. Najmä jednotlivé schodíky boli už opotrebované, vydraté od podrážok tvrdých čižiem roľníka alebo gazdinej, kde hrozilo nebezpečenstvo šmyku a úrazu.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
Foto: ilustračné http://abov.vucke.sk/
